Rozhovor so psychológom: Ste dobrí, či zlí? Vojna odhaľuje naše jadro

Čo si psychológ myslí o popieračoch pravdy, ako zvládnuť „nukleárnu úzkosť", keď takmer deň čo deň čelíme vyhrážaniu jadrovou silou a čo pozitívne, nech to znie akokoľvek nevhodne, nám môže podľa neho aktuálny vojnový konflikt priniesť?

Mnohí ľudia šok z 24. februára prirovnali k pocitu zlomeného srdca. Je to bežná ľudská reakcia voči ľuďom, ktorých vlastne nepoznáme, alebo precitlivená?

Nedovolím si povedať, aká reakcia je bežná, normálna alebo precitlivená. Ide o situáciu, s ktorou sa takmer nikto z nás nestretol. V takýchto časoch je dôležité mať pochopenie pre akúkoľvek reakciu a nie ich členiť na tie správne a nesprávne. Každý z nás je inak osobnostne aj emočne disponovaný, a preto musí každý prejsť svojím vlastným procesom spracovania a zvládania. Niekto sa potrebuje utiahnuť a poplakať si, niekto zase pustiť do dobrovoľníckej činnosti. Niekto sleduje televízne noviny, inému škodia. Niekto je nahnevaný, iný má zlomené srdce. Ponechajme si pochopenie a empatiu pre každú reakciu.

Pri vedomí, že v 21. storočí môžu pripraviť o život môjho blízkeho alebo mi zbombardovať dom, na ktorý platím hypotéku, akoby sa vyparilo „pohodlné“ dobro a zrazu nič nemalo zmysel. Stretávate sa s podobným nastavením teraz u svojich klientov?

Na začiatku invázie v priebehu februára sa každý klient aspoň slovkom zmie­nil o hrozivej situácii na Ukrajine. Zväčša dominoval šok a prekvapenie alebo pohnútka nejakým spôsobom pomôcť celej vojnovej udalosti. Ako samostatnú udalosť, ktorá by podnie­tila zhoršený psychický stav ľudí, som ju ale nezaznamenal. Klienti však pomerne často referujú sny, v ktorých sú konfrontovaní s vojnou vrátane ruskej armády, bombardovania či úteku. Analýzou snov dochádzame k záveru, že tieto obrazy slúžia ako symboly pre vlastné psychické procesy. Osoba napríklad bojuje s niečím sama v sebe, napríklad so svojimi emóciami, sebaobrazom, pričom tento boj je znázornený vojnovým konfliktom. Sen totiž využíva ako symboly práve tie obrazy, s ktorými sa v bež­nom živote najčastejšie konfrontujeme.

Takže konflikt u susedov dáva možnosť zistiť, s čím bojujem vo svojom vnútri?

Takto by som otázku nestaval. Vojna samotná nám nedáva možnosť zistiť, s čím bojujeme vo svojom vnútri. Platí len, že ak niekto, kto žije v bezpečnej krajine, zažíva extrémnu úzkosť z vojny, ktorá tu reálne nie je, ide o psychologický fenomén. V jednoduchosti to znamená, že vojna a predstava vojny kopíruje jej vnútorné psychické procesy. Napríklad osoba môže mať konflikt s vlastnou agresivitou – cíti ju, ale nedovolí si ju prejaviť. Preto vojnový konflikt, ruskú agresiu prežíva omnoho intenzívnejšie.

Alebo ju práveže nepripúšťa, správy o vojne vytesňuje ako dezinformácie, alebo aspoň nemá jasno, kto je za konflikt zodpovedný... Čo to o takom človeku hovorí?

Použijem konkrétny príklad. Vladimir Putin môže niektorých ľudí oslovovať svojou dominanciou, sebavedomím či rozhodnosťou. Oslovuje svojím odporom voči Západu, svojou kritikou demokracie. Keď sa však dopustí vojnových zverstiev, mnohí ľudia zostávajú vo vnútornom konflikte. Môžem vzhliadať, oslavovať či verejne podporovať vraha? Zrejme nie. Ak však vytesním, označím informácie o vojne ako nepravdivé, svoj obdiv k Putinovi si môžem zachovať aj bez straty svojho sebaobrazu. V jednoduchosti teda platí, že viera v mnohé dezinformácie umožňuje okrem iného zachovať si svoj pôvodný obraz o svete a nachádzať si vinníka, ktorý mi vyhovuje.

Vojnou v bezprostrednej blízkosti čelíme realite, že dobro nie je automatické. R. Bregman, autor knihy Ľudskosť, však opísal prípady z druhej svetovej vojny, keď si ľudia po bombardovaní nezištne pomáhali, hoci im nič neostalo. Podobných historických príkladov je iks. Prejaví sa v takýchto extrémoch, či je človek dobrý alebo zlý?

Každá extrémna situácia má tendenciu podnietiť naše najhlbšie jadro. Človek, ktorého konanie sa vyznačuje sebeckým, egoistickým a bezohľadným správaním, bude s veľkou pravdepodobnosťou pod vplyvom extrémnej situácie konať ešte egoistickejšie a bezohľadnejšie. Jeho osobnostné sklony sa prehĺbia a ešte viac vystúpia na povrch. Platí to však aj v pozitívnom smere. Z nenápadného človeka s hlboko vštepenými hodnotami, morálkou a osobnou integritou môže zase extrémna situácia podnietiť hrdinstvo a odvahu, ktorú by sme možno na prvý pohľad ani neočakávali. Volodymyr Zelenskij je dobrým príkladom.

Myslím, že dobrý príklad je aj solidarita Slovákov a vlastne celej EÚ. Je nádej, že aspoň väčšina ľudí si v tejto situácii prestane zrazu závidieť, ohovárať sa, ponižovať druhých a myslieť na osobný prospech, ak hmatateľne zisťujeme, ako ľahko o bežný život môžeme prísť?

Ľudia, ktorí vyznávajú hodnoty spolupatričnosti či lásky k životu, budú v takýchto situáciách určite prosociálni a empatickí. Myslím však, že by sme mali plané nádeje, ak by sme očakávali prosociál­ne správanie od všetkých ľudí. Pri osobách s hlbokou nedôverou voči druhým, tendenciou k agresivite či deštruktivite sa tieto tendencie ešte viac vystupňujú.

Anton Čechov povedal: „Človek sa stane lepším, keď mu ukážete, aký je.“ Nemôže toto na štváčov, sebcov a zlomyseľníkov zafungovať? 

Zásadný problém je, že štváči, sebci alebo zlomyseľníci si neuvedomujú, teda nepripúšťajú, že nimi sú. Z ich pohľadu zastávajú adekvátne postoje, ktoré majú logické a opodstatnené východiská. Nemajú preto akýkoľvek dôvod sa meniť alebo upravovať svoje správanie. Myslím, že keby sme im chceli podľa spomínaného výroku ukázať, akí v skutočnosti sú, začali by oni nás považovať za štváčov a zlomyseľníkov. Nemyslím si preto, že je vhodné kohokoľvek sa snažiť nasilu zmeniť alebo mu ukazovať, aký je. Pracovať musíme v prvom rade sami so sebou. Naša láska a spolupatričnosť musí byť pevnejšia, súdržnejšia, zanietenejšia a obetavejšia ako akékoľvek zlo.

Ale každý človek je do istej miery sebec, minimálne ak sa bojí o svojich blízkych. Ako zniesť bremeno existen­čnej neistoty a zostať dobrý v čomkoľvek, čo denne robíme a plánujeme, keď každý druhý deň čítame o jadrovej hrozbe?

Každá emócia sa dá zniesť jedine tak, že ju dokážeme akceptovať a do určitej miery aj precítiť. Poznáme to pri životných stratách, ktoré musíme najprv presmútiť a poplakať si, až potom sa môžeme posunúť po životnej ceste ďalej. To isté platí aj pre neistotu. Ak sa s ňou chceme vyrovnať, musíme ju aj žiť. Podeliť sa o naše pocity aj o naše obavy. Pripustiť, že sme neistí a nevieme, aké je najlepšie riešenie. Len potom sa s ňou môžeme naučiť žiť, len potom nad nami stráca silu.