Váš príbeh: Všetky chrípky som rozbehal... až k poškodeniu srdca

Kým ťa mám… pod melódiu od Roba Grigorova si Patrik uložil číslo, z ktorého mu mali oznámiť, že jeho nové srdce sa našlo. Prešiel mesiac, dva, pol roka. On a jeho manželka s napätím sledovali každé televízne správy, či v nich nebude nejaká tragická udalosť.

„Viem, je to hrozné, ale pre mňa to znamenalo, že sa konečne dočkám transplantácie,“ hovorí mladý muž zo Zvolena. Patrik Papúch sedí v obývačke svojho panelákového bytu a ničím nepripomína muža, ktorý pred tromi rokmi prešiel sotva päť metrov.

V spomienkach sa vráti k 2. júlu 2005. K dátumu, ktorý sa mu nikdy nevymaže z pamäti. Keď prišiel z práce, necítil sa dobre. Myslel si, že naňho niečo lezie, a nevenoval tomu pozornosť. V noci sa zobudil na to, že nemôže dýchať. Keď sa to opakovalo ďalšie štyri noci, vybral sa k lekárke.

Röntgen pľúc ukázal zväčšené srdce, potom už mali udalosti rýchly spád. Patrik sa ocitol na jednotke intenzívnej starostlivosti vo Zvolene. „Volal som manželke, že z Grécka nič nebude, nech mi zbalí nejaké veci a príde za mnou. Ako laikovi mi diagnóza dilatačná kardiomyopatia nič nehovorila. Bol som rád, že som sa konečne normálne vyspal. Od zlosti, že mi padla dovolenka, som si do nemocnice zbalil aj škatuľku cigariet. Tú mi však hneď na príjme zobrali,“ spomína.

PRECHODENÁ CHRÍPKA
Pri prevoze do Národného ústavu srdcových a cievnych chorôb v Bratislave začínal tušiť, že jeho stav je vážny. Patrikove obavy kardiológovia potvrdili. „Bol to obrovský šok. Robil som kulturistiku, cyklistiku, lyžovanie, hral som za školu stolný tenis, občas basketbal. Nikdy predtým som nebol na péenke, zvýšené teploty som rozbehal. A vidíte, rozbehal som to až k zničenej ľavej komore. Povedali mi, že za to pravdepodobne môže prechodená chrípka. A že pod liekmi môžem vydržať pár rokov, ale dilatačná kardiomyopatia sa vyliečiť nedá.“

Prečo práve ja? To bola najčastejšia otázka, ktorú si v tom čase kládol. Jeho najväčší problém bol existenčný. „Mal som malú dcérku, tehotnú manželku a na krku hypotéku. A viete, ako to je, keď vážne ochoriete. V tejto republike vás nikto nezamestná.“

Vydržal dva roky. Tesne po Veľkej noci začal Patrika pri chôdzi bolieť pravý bok. Jeho srdce pracovalo len na 25 percent, v tele sa mu hromadili tekutiny a krv, zväčšovala sa mu pečeň. Stav sa mu zhoršil natoľko, že nevládal ani chodiť.

„Holil som sa hodinu. Dvakrát som si prešiel žiletkou po líci a musel som si sadnúť na vaňu, čo som bol taký zadýchaný.“ V noci v obrovských bolestiach kľačal na posteli, vedľa neho sa manželka vo štvrtom mesiaci tehotenstva bála zažmúriť oko, aby sa niečo nestalo. Hoci mal 32, cítil sa ako 80-ročný vetchý starec. Počas dvoch mesiacov schudol z 85 kíl na 60. Jedlo nemohol ani cítiť. „Keď Monika varila a ja som v obývačke zacítil pach jedla, kričal som, nech zapína digestor a otvára okná, lebo mňa už napínalo.“

SRDCE NA BATERKY
Znovu sa ocitol v Bratislave. V stave na pokraji života a smrti – s tlakom 50/30 ho museli oživovať. Zaradili ho medzi čakateľov na nové srdce a primárka oddelenia zlyhávania a transplantácie srdca docentka Eva Gonsalvesová Patrikovi navrhla, že ak sa nenájde srdce, jediným riešením je voperovať čerpadlo.

Začiatky s týmto pomocníkom boli ťažké. Aj preto, že svojho majiteľa doslova a do písmena ukradol hrobárovi z lopaty. Patrikovi pomaly začali pracovať všetky dôležité orgány. Zatiaľ čo šesťročná Natálka skúšala prvé kroky v škole, jej otec sa učil stáť a chodiť v nemocnici. Po pol roku však už vybehol na ôsme poschodie s nákupnými taškami bez jediného zadýchania. Patrik začal pracovať, asistoval aj pri narodení druhej dcérky Sofie.

Problémom bolo len samotné čerpadlo. Bez riadiacej jednotky za opaskom spojenej s káblom trčiacim z pravého boku a trojkilovými batériami nemohol urobiť ani krok. „V zime sa baterky dali ukryť pod oblečením, ale v horúcom lete to bola katastrofa. Koľko sme s manželkou navymýšľali, ako ich ukryť!“

Patrikova polovička mu asistovala aj pri sprchovaní. „Zatiaľ čo mi držala baterky a riadiacu jednotku, ja som sa umýval. Prípadne naopak. Viete, ako som túžil pustiť na seba prúd sprchy alebo sa ponoriť do vane?“ Prístroj, na ktorý sa napájal v noci, zase robil mladým manželom spoločnosť v spálni. Jeho bzučanie sa striedalo s rozhovormi o tom, čo s bytom, čo s poistkou, čo všetko má Patrikova žena robiť, keď... Každý večer mysleli na nové srdce, v kúte čakala zbalená taška. O desať mesiacov od voperovania čerpadla, 1. júla 2008, sa v obývačke ozvala melódia: Kým ťa mám...

IDEME NA TO!
„Medzičasom som aj zabudol, aké zvonenie som si na svoje nové srdce dal, preto som ani nereagoval. Na nohách však okamžite stála manželka: Paťo, Bratislava volá!“ Na druhom konci sa ozval hlas ošetrujúceho lekára MUDr. Milana Luknára z transplantačného oddelenia: „Pán inžinier, ideme na to!“ V sanitke cestou do Bratislavy vybavil Patrik všetky dôležité telefonáty a rozposlal esemesky: Bežím do Bratislavy, mám srdce! Držte mi palce.

Zvolenčan mal výhodu, že počas desiatich mesiacov s čerpadlom sa jeho srdce a organizmus dostali takmer do kondície zdravého človeka. Preto aj rekonvalescencia po transplantácii bola krátka. Patrik však vyvracia fámu, podľa ktorej sa s orgánom darcu prenášajú na nového majiteľa aj niektoré povahové črty.

„Je to len sval, kus mäsa, nezáleží na povahových vlastnostiach,“ tvrdí mladý muž, ktorý dva mesiace po transplantácii opäť zarezával v práci. Trochu sa posťažuje na imunosupresíva, ktoré musí brať po celý život, aby nové srdce jeho telo neodvrhlo. „Je to obrovská záťaž. Mám problém s nohami, bolia ma kolenné kĺby. Kondíciu si udržiavam stacionárnym bicyklom.“

Predtým spoločensky založený muž sa už na plesy a zábavy nehrnie. „Aj pre možnú nákazu, ale ani ma to neťahá. S kamarátmi na pivko tiež nechodím, dám si ho radšej doma. Mojimi novými priateľmi sa stali aj ľudia s transplantovaným srdcom z občianskeho združenia Dar života. Stretávame sa, organizujeme rôzne výlety a akcie, vymieňame si skúsenosti. Napríklad aj o tom, ako získať rôzne príspevky, ako si vybaviť invalidný dôchodok.“

Rozmýšľa Patrik nad budúcnosťou? „Samozrejme, že áno. Veď mám rodinu. Nebudem hovoriť o štatistikách, ale niektorí ľudia prežili s transplantovaným srdcom aj dvadsať rokov. Všetko je individuálne. Záleží na tom, ako sa o seba staráte, treba mať aj trochu šťastia. Každopádne, som realista. Teraz to však neriešim. Chcem naplno žiť a venovať sa rodine. Keby som nebral lieky a v zrkadle nevidím jazvy, ani neviem, že mám srdce niekoho iného.“