Talky so Šlacim: Keď extrém pomáha uzdraviť a studená voda zohreje na duši

Soňa Rebrová nie je len otužilkyňa, ale žena, ktorá z ľadovej vody spravila svoju terapiu aj športovú výzvu. S plávaním v studenej vode začala až po štyridsiatke, a to úplne neplánovane – po párty v novembri skočila do jazera, aby si dokázala, že to zvládne. „Už keď som tam vliezla, povedala som si, že vydržím celú zimu, že nech poviem, že som otužilec,“ opisuje so smiechom. Odvtedy sa z toho stala vášeň – a spôsob, ako si cez extrém našla vnútorný pokoj.

To, čo začalo ako zábava, prerástlo do série rekordov. Soňa preplávala šesť priehrad za jedno leto, 162 kilometrov v Dunaji, 9 hodín vo vode s teplotou 12°C, a k päťdesiatke si nadelila La Manche. No najväčšou výzvou bol kilometer v Arktíde – vo vode s teplotou mínus 0,8°C. Priznáva, že zážitok bol fyzicky aj psychicky náročný: „Keď som vyšla z vody, miesto rúk som mala kamene. Nevedela som si ani dať rukavice.“ Napriek tomu vydržala celých 25 minút v extrémnych podmienkach.

Soňa si uvedomuje, že v studenej vode nerozhoduje len fyzická kondícia. Kľúčom je psychická odolnosť, ktorú si budovala aj s pomocou mentálneho kouča. Zistila o sebe, že práve mimo komfortnej zóny sa cíti najviac „doma“: „Neviem relaxovať. Po desiatich minútach na pláži sa už pýtam, či môžeme niečo robiť.“ Pred výkonom si predstavovala preteky a dokonca si v hlave „vyprávala“ so súpermi. Táto technika jej pomohla udržať sústredenie aj v najnáročnejších chvíľach.

Za jej výkonnosťou je aj silný osobný príbeh. Detstvo bez podpory a prijatia ju naučilo byť sama sebou a prežiť. V puberte si prešla aj temnými myšlienkami, no napokon sa rozhodla bojovať: „Keď to vzdám, oni vyhrajú. A to som nemohla dopustiť.“ Dnes je vďačná, že to nevzdala. Je dôkazom, že aj z psychického dna sa dá vyplávať – doslova. Otvorene hovorí o tom, že aj extrémne výkony môžu byť cestou späť k sebe.

Plávať v mínusovej vode znamená nielen trénovať telo, ale aj simulovať podmienky – trebárs aj v domácom mrazáku. Soňa si takto postupne zvykala na extrémne teploty, no priznala, že prsty na rukách ju boleli ešte po 20 pokusoch. Sama priznáva, že aj keď má telo pripravené, rešpekt a strach ostávajú. „Ten deň predtým bol strašný. Nevedela som si predstaviť, že to dám,“ hovorí. Nakoniec pomohla práve skúsenosť – a silná viera, že to zvládne.

Z rozhovoru s ňou cítiť úprimnú pokoru. Každý rekord, každá výzva ju formuje. Nejde o dokazovanie druhým, ale o vnútorný rast. „To telo vie, že to bude 25 minút, tak sa nastaví, že dobre, to zvládneme,“ hovorí metaforicky. A na otázku, či to bol pre ňu zlomový moment, odpovedá: „Stále mám pocit, že sa to ani nestalo.“ No niečo sa zmenilo – o trošku viac verí telu aj životu. A vie, že aj extrém môže byť cesta späť k rovnováhe.

Už ste počuli náš podcast?