Psychologička: Samovraždy páchajú aj ľudia, obklopení láskou

Dokážu démonov psychicky chorých ľudí odohnať ich príbuzní? „Nie vždy,“ konštatuje psychologička PhDr. Zuzana Ondrejková.

Aké veľké je riziko samovraždy, ak človek trpí depresiou?
Myšlienky na samovraždu sú pri depresii veľmi časté a sú jedným zo symptómov. Odhaduje sa, že pri ťažkej depresii ju naozaj spácha asi pätnásť percent. Toto číslo môže byť nepresné, lebo štatistika sa tvorí až po spáchaní samovraždy. Tá však nezachytáva ľudí, ktorí nemali psychickú poruchu zachytenú a neliečili sa. Odhad, ktorý sa robí z výpovedí príbuzných, môže byť skreslený. Nielen depresia býva dôvodom na samovraždu. Často sú za ňou aj iné psychické poruchy, napríklad schizofrénia alebo závislosť, tie však idú ruka v ruke s depresiou. Psychické poruchy sú vo všeobecnosti v deväťdesiatich percentách zodpovedné za samovraždy.

Aká škodlivá môže byť samoliečba?
V čom spočíva samoliečba? Ak niekto trpí depresiou, zväčša nerobí nič. Ledva vstane na obed z postele, ak má prácu, tak sa donúti do nej ísť, ale urobí len to najnutnejšie. Chýba mu energia urobiť čokoľvek navyše. Má poruchy spánku. Neje, prípadne sa prejedá. Neliečená depresia je ako špirála, ktorá vťahuje ľudí hlbšie a hlbšie do toku myšlienok o nezmyselnosti – som nanič, nič sa mi nedarí, nič nemá zmysel. A keď taký človek príde do práce a niekto mu vyčíta, že niečo urobil zle, iba si potvrdí už aj tak choré myšlienky. Neliečiť depresiu je hazard. Na akúkoľvek stratu nálady, ktorá trvá dlhšie, by sa mal pozrieť lekár. Depresie sú v dnešnej dobe pomerne dobre liečiteľné, ale často sa depresia prehliadne a neberie sa vážne. Ak človek nechce užívať lieky, mal by vyhľadať psychoterapeuta. Psychoterapia býva pri ľahkých depresiách veľmi účinná.

Aké samovraždy sú charakteristické pre ženy a aké pre mužov?
Samovražda je celosvetovo častejšia u mužov než u žien. Ženy sa o ňu pokúšajú v mladšom veku, muži viac v staršom. Aj spôsob ukončenia života býva rozdielny. U žien vidíme častejšie otrávenie jedmi, liekmi. U mužov prevládajú bodné rany, zastrelenie, obesenie, skoky z výšky. Sledujeme aj nárast samovrážd v určitých ročných obdobiach – na jar a začiatkom leta.

Kde pramenia myšlienky na samovraždu?
Človek, ktorý plánuje spáchať samovraždu, sa ocitá v situácii, ktorá je pre neho neriešiteľná, v stave hlbokej beznádeje. Jediné východisko vidí vo vlastnej smrti. Pre mnohých sa to stane aj životným zmyslom. Aj preto pred dobrovoľným ukončením života často pôsobia pokojne a bývajú aktívnejší. Je to však len upratovanie – zrušenie mobilu, nájomnej zmluvy či vyplatenie podlžností.)
Ku krízovým situáciám patria partnerské konflikty, rozchody, pocity samoty, strata práce, dlhy, chronické choroby. Zvyšujú pocit beznádeje a pri spojení so psychiatrickým ochorením môžu viesť k samovražde. Vyššie riziko spáchania samovraždy pozorujeme v rodinách, kde sa samovražda už vyskytla.

Čo vysiela do okolia človek, ktorý hovorí o samovražde?
Každý, kto spomenie, že si plánuje zobrať život, hoci aj v hneve, ako vyhrážka či v beznádeji, potrebuje, aby ho okolie bralo vážne. Ak sa vám to stalo, je to dôvod na rozhovor. Opýtajte sa ho priamo, prečo to povedal. Ľudia sa boja hovoriť o samovražde, aby ju „neprivolali“. Netreba sa však obávať. Otvoreným rozhovorom ukážete ochotu pomôcť. Ak niekto vo vašom okolí hovorí, že chce spáchať samovraždu, nehrajte sa na terapeuta. Povedzte mu, že ste ochotní zobrať ho k lekárovi a byť s ním, ak to bude potrebovať.

Aké varovné príznaky by si mali všímať najbližší?
Varovných signálov je viac:
- Vyhrážanie samovraždou alebo oznamovanie, že ju človek spácha. V minulosti sa vravelo, že „pes ktorý šteká, nehryzie“. Nie je to pravda. Človek, ktorý povie, že sa zabije, to môže myslieť vážne a treba ho brať s plnou vážnosťou.
- Pesimizmus, prezentovanie veľkej beznádeje a vyjadrenia: „Nič nemá viac zmysel, raz to aj tak musí mať koniec, musí sa niečo stať.“
- Urovnávanie sporov, rozlúčka – mnohí ľudia, ktorí sa idú pokúsiť o samovraždu, majú potrebu po sebe niečo nechať. Rozdávajú veci, na ktorých im záleží, alebo dávajú dokopy dôležité dokumenty, aj závet, lúčia sa. Človek, ktorý je pevne rozhodnutý spáchať samovraždu, často pôsobí veľmi pokojne. Príbuzní môžu mať dokonca falošný pocit, že sa má konečne lepšie.

Ak sa človek niekoľkokrát pokúsi o samovraždu, nezačne okolie jeho stav podceňovať?
Pokus o samovraždu je samovražda, len neúspešná. Rodina, príbuzní a kamaráti sa snažia človeku po pokuse o samovraždu pomáhať, ale po niekoľkých pokusoch často aj u nich prichádza k akejsi beznádeji, k pocitu, že to nemá význam. Je to aj preto, že zo začiatku sa snažia „hrať na terapeutov“, a keď dotyčný odmietne pomoc, berú to osobne. Veľakrát som počula aj vetu vyslovenú v hneve: „Keď to budeš skúšať nabudúce, urob to konečne poriadne...“ Alebo: „Veď skúšaj, ani toto nevieš poriadne urobiť.“
Nejde o podceňovanie, ale skôr o problém vlastnej neschopnosti pomôcť, ktorá vedie do polohy – neriešim. Na druhej strane, sú rodiny, ktoré sa problémom zaoberajú až priveľmi, znova však bez ohľadu na postihnutého. Jeden pacient s pokusom o samovraždu prišiel na vyšetrenie s manželkou, ktorá mala na chodbe potrebu každému hovoriť o svojej snahe pomôcť. Rozprávala, kam všade už volala, písala a nikde jej manžela nechcú liečiť. Pritom po celý čas na neho ani raz nepozrela... Doslova ho vláčila kade-tade s povelmi: „Tu si sadni, tu buď...“

Sú aj príbuzní, čo robia všetko správne, a ani to nepomôže?
Samozrejme. Ponúknu pomoc, všímajú si varovné signály, vypočujú, naozaj im úprimne záleží na tom, aby sa ich príbuznému uľavilo, a napriek tomu dôjde k samovražde. Vtedy si každý kladie otázku, čo som ešte mohol urobiť, ako som tomu mohol zabrániť, čo som prehliadol. Prichádzajú veľké výčitky svedomia. Žiaľ, na tieto otázky nie sú odpovede. Aj keď je to veľmi smutné, občas sú samovraždy dokonané, aj keď má človek okolo seba ľudí, ktorí ho veľmi ľúbili.

Čo v prípade, že psychicky chorý nechce dobrovoľne nastúpiť na liečbu? Musia sa príbuzní len bezmocne prizerať?
Áno aj nie. Záleží na psychickej chorobe a stave, v akom je pacient. Ak sa príbuzný vyhráža samovraždou alebo reálne hrozí, že si ublíži, môžete volať záchranku alebo políciu, prípadne ak je v psychiatrickej liečbe, konzultovať stav s psychiatrom, ktorý môže nariadiť okamžitú hospitalizáciu aj proti vôli pacienta, teda aj keď nie je zbavený svojprávnosti. Myslím si však, že je vhodné s príbuzným hovoriť, dať mu najavo, že nám nie je jedno, čo sa s ním deje, a že nám nie je ľahostajné jeho trápenie. Teba skúsiť odporučiť mu liečbu a ponúknuť mu, že ho tam budeme sprevádzať. Pri závislosti sú vhodné aj ultimáta, napríklad hrozba rozvodom či straty bývania. To však treba veľmi citlivo zvážiť. Ultimátum sa dáva len raz a treba na ňom trvať. Niekedy je rázne zakročenie a donútenie k liečbe lepšie ako prizeranie sa pomalému koncu.

Depresia