Herec Roman Zach zo seriálu Sestričky má problémy s výškou. Ako ho potrápila?

Hrali ste gynekológa v seriáli Ordinácia, v seriáli Modrý kód ste lekár na urgente, v Sestričkách riaditeľ nemocnice. Nepýtajú si od vás ľudia medicínske rady?

V čase, keď som hral v Ordinácii doktora Šebka, som účinkoval v Divadle Komedie a často sa mi stávalo, že tam prichádzali babičky či ženy stredného veku z celej republiky, aby videli doktora Šebka, milého gynekológa, ktorého by si priali mať u nich v ordinácii. A boli konfrontované s tým, čo sme hrali, čo bývalo dosť ostré. Príliš nechápali, že doktor Šebek sa tam vyzlieka a s kamarátmi hrá nejaké sado-maso... Ale naozaj sa mi stávalo, že nejaké babičky – neviem, či sa tak stotožnili s mojou rolou - prišli za mnou a pýtali sa, či by som si nechcel tam u nich otvoriť lekársku prax. V tom čase, trvalo to asi dva roky, sa veľmi zdvihla návštevnosť Divadla Komedie.

Zastavovali vás aj na ulici?

No práve, to bolo dosť nepríjemné. Ja si rád strážim súkromie a nepáčilo sa mi, keď som bol napríklad na výstave o Karlovi IV. a bola tam skupina ľudí, ktorí sa namiesto výstavy začali zaujímať o mňa. To bývam aj nepríjemný. Zdá sa mi nedôstojné, aby nejaká televízna úloha bola silnejšia ako história. No a oni sa divili, aký som blbec, lebo ako Šebek som bol veľmi príjemný.

Aký máte vzťah k lekárom v civilnom živote?

Okrem toho, že som ako dvojročný prekonal zápal mozgových blán a ležal som vtedy tri mesiace v nemocnici, som dlho lekárov nepotreboval. Ako dospelému sa mi odtrhol krížový väz v kolene, to som bol na operácii. Okrem týchto dvoch prípadov som lekára nejako urgentne nepotreboval. V detstve ma liečili obe babičky posilňovaním imunity, čajmi. A to mi ostalo do dospelosti, lieky v podstate neužívam. Nie že by som ich zavrhoval, ale radšej si posilňujem imunitu niečím iným. Lekárov obdivujem, vážim si ich a nevyhľadávam ich.

Takže zranenia sa vám vyhýbajú?

Asi po roku od operácie krížneho väzu, keď to už prestalo bolieť a pozabudol som, že som mal s kolenom problém, som na Shakespearovských slávnostiach na predstavení Zlej ženy viezol kolegyňu Táňu Vilhelmovú vo fúriku. Bolo po daždi, šmykol som sa a väz som si znova odtrhol. Takže na športové aktivity, ktoré mám rád, lyžovanie, futbal, volejbal, mám ortézu. Nebolí to, ale rekonvalescencia je dlhá. Už som si zvykol, že občas mi koleno vyskočí, naučil som sa s tým žiť. Je to problém, ale nie taký, aby som si to znova nechal operovať.

Ste skutočne vysoký muž, nekomplikuje vám vašich 204 centimetrov občas život? Väčšinou je všetko prispôsobené nižším ľuďom.

Napríklad hotelové postele s drevenou peľasťou som už asi tri zlomil, prosto som sa natiahol a peľasť som vyvrátil. Postele bývajú dvojmetrové, keď si ľahnem na brucho a mám vystreté špičky, vytiahnem to aj na dva metre desať. A to je peklo. Už som sa naučil spať krížom cez lôžko. Rámy dverí sú štandardne 197-centimetrové, tak už mám naučený taký tanček a pri vchádzaní sa „zhoupnem“, aby som sa nemusel ohnúť. Samozrejme, niekedy to nevyjde, takže na temene mám na jednom mieste jazvy, akoby ma niekto tĺkol železnou palicou. Preto nemôžem ísť dohola. Pri oblečení mám šťastie, že robím aj hudbu a chodím pracovne hlavne Nemecka a Švajčiarska, tak nakupujem tam. Je to čudné, ale tie isté obchodné reťazce ako u nás tam počítajú aj s vysokými ľuďmi, nepovažujú ich za prerastené zvieratá.  Alebo, a to robím najradšej, kradnem na natáčaní. Tam mi zoženú kostým a ten si potom celý šťastný odnesiem, lebo mi padne.

V práci vám výška neprekáža?

Pri natáčaní sú zo mňa hotoví hlavne kameramani. Prichádzam a už počujem, „Ty vole, Roman, ty sa nám nevojdeš do záberu“. Po rokoch to už ignorujem. Zvykol som si, že bežne pri scéne, kde si situácia vyžaduje, aby všetci stáli, ja jediný si hneď musím sadnúť, ideálne keby som si ľahol... No a najčastejšia otázka: „Ty si veľký, hral si basket?“ Nikdy som ho nehral, hrával som vodné pólo. Aj preto som sa istý čas zvykol predstavovať: „Dobrý deň, volám sa Roman Zach, meriam 204 centimetrov, nehral som basketbal, hral som vodné pólo a nechodil som po dne.“

Aj ako dieťa ste trčali spomedzi ostatných?

Počas siedmej triedy som vyrástol asi 30 centimetrov. V škole som bol potom z diaľky vidieť a aj keď som nič nevyviedol, bol som vždy prvý na paškále. Občas som z toho omdlieval, nedokrvoval sa mi mozog, takže keď sme museli niekde ako pionieri stáť a držať stráž, bol som z toho oslobodený. Samozrejme som to potom využíval  - keď ma vyvolali, tak som vstal a „omdlel“, aby som nemusel ku tabuli.

Je príjemné pozerať sa na všetkých zvrchu?

Už mi to ani nepríde, vlastne netuším, aké je to dívať sa z podhľadu. Ale asi pred dvadsiatimi rokmi sa mi stalo niečo, na čo nezabudnem. Cítil som, že čosi nie je v poriadku. Rozhliadol som sa a na zastávke električky som z diaľky videl stáť človeka vyššieho ako ja, bol vyšší ako tá zastávková tabuľka. Tak ma to fascinovalo, že som išiel k nemu a tváril som sa, že pozerám, kedy mi ide električka. Bol som hotový. Videl so to, čo ostatní vidia bežne, ale ja nie som zvyknutý pozerať sa na niekoho dohora. Tak to ma úplne vykoľajilo.

Rád trávite čas v Sudetách na chalupe, ktorú máte v bývalej fare. Vraj máte i kľúče od kostola. Ste teda aj kostolník?

Je to dom z roku 1780. Keď som ho objavil, požičal som si kľúče od vtedajšieho pána farára a asi štyri dni som tam bol, aby som si vyskúšal aké je to bývať a spať tam. Miestna pani si všimla, že tam niekto je, priniesla mi koláč a privítala ma ako nového pána farára. A potom videla moju tvár, nápadne sa podobajúcu doktorovi Šebkovi z Ordinácie, tak bola dokonale zmätená, že ten gynekológ Šebek je ešte aj farár... No, ale nakoniec sme to kúpili a vedľa je kostol svätého Jakuba Většího, ktorý bol v hroznom stave. Za peniaze potomkov odsunutých Nemcov sa ho podarilo opraviť, ale s manželkou nám bolo ľúto, že je zavretý. Poprosil som plzeňskú diecézu, či by nám nepožičali kľúče, čo sa nakoniec podarilo, a tak tam už asi dvanásť rokov usporadúvame výstavy, koncerty, vianočné stretnutia, pozývame tam divadlá, starosvätskú anenskú púť... Aby kostol nebol stále zavretý.

Ešte nakoniec – nechystáte na Slovensku nejaký ďalší projekt?

Síce nechystám, ale nebránim sa tomu. Natáčanie Sestričiek u vás ma bavilo a bol som rád, že som nechodil len na otočku ako keď natáčam v Čechách, ale som aj pár dní ostal a mohol sa sústrediť na prácu. Stretnutie s inou mentalitou a práca so slovenskými kolegami ma veľmi bavila. Takže, ak nejaká ponuka príde, budem rád.