Oživovanie zvládne úplne každý, tvrdia odborníci: Ovládate to?

Desať až pätnásť minúť oživovania zvládne úplne každý, tvrdia odborníci, ktorí vedia, čo hovoria. O to väčšmi zaráža, že na záchranu sa odhodlá minimum ľudí. „Každý rok oceňujú rôzne ankety, nadácie a inštitúcie laikov, ktorí zachránili ľudský život. Vždy je veľmi ťažké takýchto jednotlivcov vypátrať, lebo odhadom ide len o desať až dvadsať ľudí a zachránených životov za rok,“ približuje situáciu na Slovensku dlhoročný záchranár a prezident Slovenského Červeného kríža Viliam Dobiáš. Samého ho vždy prekvapí, ak niekto prvú pomoc podá. „Bez predchádzajúcej laickej resuscitácie sa personálu záchrannej služby podarí oživiť človeka so zastavením krvného obehu len veľmi zriedkavo, možno v desiatich až pätnástich percentách prípadov. S predchádzajúcou laickou resuscitáciou je to až v polovici prípadov, teda tri- až štyrikrát častejšie,“ posmeľuje záchranár.

So stláčaním hrudníka sa musí začať do minúty po tom, ako obeť upadne do bezvedomia. Druhým príznakom je neprítomnosť dýchania. „Ak je človek v bezvedomí, teda nereaguje na oslovenie a zároveň nedýcha, prípadne nedýcha normálne, musí začať prvý svedok príhody so stláčaním hrudníka a prípadne aj so záchrannými vdychmi. Odrádza vás strach, aby ste sa nenakazili? Podľa V. Dobiáša obavy nie sú namieste: „V troch štvrtinách prípadov predsa poskytujeme pomoc v rodine alebo kolegom na pracovisku, s ktorými sme v kontakte aj pred nehodou a ak by mali nejaké ochorenie, už by sme sa zrejme nakazili,“ dodáva.

Ak sa nezačne s oživovaním hneď, za tri až štyri minúty bez krvného obehu je mozog definitívne a nezvratne poškodený. „To znamená, že človek umiera, v najlepšom prípade skončí v bdelej kóme. To je stav, keď nevníma okolie a vyžaduje dvadsaťštyrihodinovú starostlivosť,“ upozorňuje na najhoršie scenáre. Keď začnete oživovať ihneď, človek sa môže prebrať v priebehu minúty. „Oživujte nepretržite až do príchodu kvalifikovanejšej, odbornej pomoci alebo kým sa postihnutý nezačne preberať. Preberanie je evidentné, začne sa hýbať, otvárať oči, brániť sa stláčaniu hrudníka,“ vysvetľuje záchranár. Radí, že ak sa ocitnete pri človeku v bezvedomí dvaja, striedajte sa v oživovaní po dvoch minútach.
To, ako zistiť bezvedomie a neprítomnosť dýchania, si treba nacvičiť na kurzoch prvej pomoci na modeloch, nedá sa to naučiť čítaním ani pozeraním!

Éra modernej resuscitácie sa začala v roku 1962, keď lekári Safarn a Keukenhouwen skombinovali výskum o záchrannom dýchaní z pľúc do pľúc a nepriamu masáž srdca. „Laická resuscitácia nie je žiadna veda, napriek tomu aj v tejto oblasti prebieha vedecký výskum a ak jeho výsledky prinesú jednoznačne nové poznatky, prichádza v päťročných intervaloch k prehodnoteniu a inovácii postupov. Najbližšie zmeny očakávame koncom roka 2015,“ vysvetľuje prezident SČK. Na to, aby sa zmena prijala, musí postup vylepšovať, byť účinnejšia a pre laikov ľahšie zapamätateľná. „Zdôrazňujem však, že je lepšie oživovať podľa odporúčaní z roku 1995 ako vôbec neposkytnúť pomoc!“ neodpustí si záchranár.

V súčasnosti platí pre dospelých tridsať stlačení hrudníka k dvom vdychom. U detí začnite vždy piatimi vdychmi a ďalej postupujte ako u dospelých, teda tridsať stlačení a po nich dva vdychy. „Aspoň stláčajte hrudník bez prerušenia až do príchodu skúsenejšieho záchrancu alebo záchrannej služby. Resuscitácia bez dýchania je takisto lepšia než žiadna,“ nabáda záchranár.

Kamaráti Marko Hutník a Stanislav Kotúček sa dohodli, že večer vyrazia von. Začal však poletovať sneh, preto chvíľu váhali, ale nakoniec Stano nasadol do auta, vyzdvihol Marka pred domom a mierili do podniku na opačnom konci Prešova.

„Zarozprávali sme sa a zle som odbočil. Cesta bola preplnená a pri ostrovčeku medzi dvomi jazdnými pruhmi stálo odstavené auto. Niekto pri ňom kľačal a vyzeralo to, akoby nariekal. Tak sme spomalili a ako sme prechádzali okolo, Stano sa obzrel,“ spomína Marko. „Zastav!“ zaznel v aute výkrik. Na ceste niekto ležal. „Vyskočili sme a zbadali ženu, ktorá sa snažila resuscitovať muža. Bola to jeho spolujazdkyňa a bola poriadne vystresovaná. Policajtom sme povedali, aby ju odviedli bokom a okamžite volali záchranku,“ opisuje udalosti Marko. V tom čase už bol zaučeným trénerom prvej pomoci SČK, preto vedel, čo má robiť. Najskôr skontrolovali životné funkcie. „Muž nedýchal a necítili sme ani stopu po funkčnom srdci. Pozreli sme sa so Stanom na seba – ja stláčam, ty dýchaš,“ hovorí Marko, ktorý si od okolostojacich vypýtal pre kamaráta resuscitačné rúško, ktoré je v každej autolekárničke. Podali mu obväz…

Ľudia naokolo pribúdali a bolo cítiť nervozitu. „Po desiatich minútach resuscitovania som sa opýtal, kde je záchranka. Z davu vyšlo len zúfalé neviem,“ spomína dobrovoľník SČK. Záchranka prišla po dvadsiatich minútach, jediná voľná bola dvadsaťpäť kilometrov od miesta nešťastia. „Pokračovali sme v resuscitácii, aj keď prišli, potom to prebrali a srdce sa podarilo ‚naštartovať‘,“ teší sa Marko ešte aj teraz. Lekár zo záchranky chalanov pochválil, muž mal podľa neho veľké šťastie. „Stačilo zrušiť stretnutie, vybrať sa správnou cestou či nepridať sa pred pár rokmi do Červeného kríža a všetko mohlo byť inak,“ zamýšľa sa Marko, ktorý pravidelne stretáva zachráneného muža na uliciach a vždy si nájdu čas na kus reči. „Ak viete niečo vzácne, nemusíte to využívať denne. Stačí raz za život, vtedy sa to ráta najviac,“ myslí si dobrovoľník Marko Hutník.

Ján Mačkin s manželkou trávili letnú dovolenku v roku 2006 v Chorvátsku. „Prežili sme veľmi príjemný večer s priateľmi, v posteli sme sa ešte dlho rozprávali. Náhle mi manželka prestala odpovedať a začala chrčať,“ opisuje skúsený lekár udalosti spred niekoľkých rokov. Okamžite skonštatoval zastavenie srdca a bezmyšlienkovito ju začal resuscitovať. „Asi po piatich až desiatich minútach oživovania sa opäť nadýchla a otvorila oči. Čo sa deje? – spýtala sa ma zmätene a okamžite mi oči zaliali slzy šťastia,“ hovorí doktor Mačkin. Do rána už nezaspal, celý čas držal manželku za ruku a sledoval jej pulz. Na druhý deň kontaktoval kolegu srdciara a manželia cestovali späť na Slovensko. „Manželku hospitalizovali a po vyšetrení jej implantovali trvalý kardiostimulátor.

Celý čas od príhody až po hospitalizáciu som konal podľa scenára, ktorý mám natrénovaný z profesionálnej praxe. Počas resuscitácie som sa plne sústredil iba na výkon,“ prezrádza Ján Mačkin. Vplyv prežitých udalostí pocítil až neskor, keď manželku hospitalizovali. „Paradoxne, deň pred touto príhodou som ležal na pláži a manželka si išla zaplávať. Keď sa dlho nevracala, zrazu som mal pocit, že sa jej stalo nešťastie. Začal som si uvedomovať, že som ju asi stratil. Keď sa zrazu objavila, nemohol som sa spamätať. Preto ma nasledujúce udalosti akoby neprekvapili,“ opisuje úspešný „záchranár“. Od dovolenky v Chorvátsku už uplynulo pomaly deväť rokov. „Snažíme sa prežiť každú chvíľu naplno a užívame si dve prekrásne vnučky,“ teší sa Ján Mačkin.

Foto: archív J. M.

Foto: Profimedia.sk