Ozónová diera nás ohrozuje už roky, zmení sa to niekedy?

Donedávna to bol problém Antarktídy a Austrálie, nás sa bytostne netýkal. No koncom marca 2011 sa situácia zmenila. Po prvýkrát klesla hladina ozónu nad Arktídou do takej miery, že sa aj tu začalo hovoriť o ozónovej diere. Jej rozloha nebola zanedbateľná – išlo o oblasť veľkú asi ako päťnásobok Nemecka.

„V zemskej atmosfére je ozón rozložený nerovnomerne.Pre určité rozdiely vo fyzikálnych vlastnostiach atmosféry bolo aj pred objavením ozónovej diery nad Antarktídou ozónu o tridsať až štyridsať percent menej ako nad Arktídou. Preto jarné poklesy celkového ozónu, ktoré pozorujeme od polovice osemdesiatych rokov na severnom póle, nikdy nedosahovali rozmery zaznamenávané na tom južnom,“ vysvetľuje RNDr. Miroslav Chmelík so Slovenského hydrometeorologického ústavu.

„Kritériom pre vznik ozónovej diery nad Antarktídou je pokles celkového ozónu pod 220 Dobsonových jednotiek. Aj v doteraz najkritickejšom roku 2011 nekleslo celkové množstvo ozónu nad Arktídou pod túto hranicu, i keď v siedmich dňoch chýbalo na jej prekonanie menej ako 10 Dobsonových jednotiek. Išlo však o naozaj extrémny úbytok a začalo sa hovoriť o ozónovej diere nad Arktídou.“

Vedci spozorneli. Kým na južnej pologuli sú zemepisné šírky nad 40 stupňov osídlené len riedko, na severnej pologuli začína husté osídlenie už od 60 stupňov.Prípadné zväčšovanie ozónovej diery nad Arktídou by malo vážne dôsledky pre desiatky miliónov ľudí.

„Ozón ničí hlavne chlór a bróm uvoľnený z freónov a ďalších halogénovaných uhľovodíkov. Intenzita, s akou sa zoslabuje ozónová vrstva, však závisí od termodynamických podmienok v danom roku. Tie ovplyvňujú počet a rýchlosť deštrukčných chemických reakcií,“ upozorňuje RNDr. Chmelík.

Tentoraz v tom teda nemáme prsty. Látky deštrukčné pre ozón pretrvávajú v atmosfére aj napriek tomu, že ich už nevypúšťame, no nie je to jediné zlo. Hoci Arktída platí globálnemu otepľovaniu v lete vysokú daň, v posledných rokoch zažíva výnimočne studené zimy, najmä vo vyšších vrstvách atmosféry. Tam je aj príčina úbytku ozónu.

„Pre jeho veľké poklesy je vhodná nízka teplota stratosféry, pod –78 °C a uzavreté prúdenie, ktoré obmedzuje výmenu vzduchu medzi oblasťami s vyššou koncentráciou ozónu. A tieto podmienky nastávajú na oboch pologuliach práve koncom polárnej zimy. Po dlhej polárnej noci vtedy začínajú nad póly viac prenikať slnečné lúče, ktoré sú pre fotochemické reakcie potrebné.“

Po skončení polárnej zimy sa cirkulácia vzduchu v stratosfére obnovuje a zosilňuje, čím sa ozónová diera zase zaceľuje. Pre ľudské zdravie je dôležité, v ktorých mesiacoch sa objaví. Odborník vysvetľuje prečo: „Neohrozuje nás priamo zoslabená ozónová vrstva, ale slnečné ultrafialové žiarenie, ktoré cez ňu vo zvýšenej miere preniká. Vzhľadom na malú výšku Slnka nad obzorom toto žiarenie nedosahuje letné hodnoty ani pri výraznej redukcii ozónovej vrstvy. Na druhej strane, po dlhom zimnom období je ľudská pokožka citlivejšia. Keď sa najväčšie poklesy celkového ozónu vyskytnú koncom februára – ohrozenie je podstatne nižšie, ako keď nastanú až koncom marca a začiatkom apríla, tak ako v roku 2011.“

Vtedy má Slnko už vyššiu polohu a jeho lúče sú silnejšie. Koncom jari sa už preto oplatí sledovať hodnoty UV indexu – SHMÚ tento údaj do svojich predpovedí zaraďuje každý rok od 16. marca. Siahnuť po kréme s UV faktorom sa odporúča už pri hodnote viac ako 3.

„Veľkosť zasiahnutej oblasti, dĺžka trvania a hĺbka poklesu ozónu sa každý rok menia. Vďaka opatreniam Montrealského protokolu z roku 1987 už koncentrácia látok poškodzujúcich ozón od prelomu tisícročí v stratosfére nestúpa. Modelové výpočty ukazujú, že návrat ozónovej vrstvy do stavu pred rokom 1980 by mal nad Antarktídou nastať v rokoch 2045 až 2060, nad Arktídou v rokoch 2020 až 2035. Vzhľadom na nízke teploty v stratosfére v posledných rokoch je pravdepodobnejší neskorší termín. V blízkej budúcnosti sa popri priaznivých rokoch nedá vylúčiť ani prekonanie doterajších rekordov,“ myslí si RNDr. Miroslav Chmelík.

Ozónová diera nad Antarktídou dosiahla najväčšie rozmery v roku 2006, bezmála tridsať miliónov štvorcových kilometrov. Priemerné množstvo ozónu sa vtedy takmer štyri týždne držalo pod hranicou 100 Dobsonových jednotiek, s minimom 84 Dobsonových jednotiek.

Od osemdesiatych rokov minulého storočia klesá ozón pod kritickú hranicu 220 Dobsonových jednotiek každú jar. Ozónová diera nad Arktídou bola najväčšia v roku 2011, mala rozlohu takmer dva milióny štvorcových kilometrov. Hodnota ozónu sa vtedy tesne priblížila k hranici 220 Dobsonových jednotiek. Významný úbytok ozónu tu bol zaznamenaný aj v rokoch 1993, 1995 až 1997, 2000 a 2005.