Detský pneumológ Branko Takáč z Detskej fakultnej nemocnice s poliklinikou v Banskej Bystrici sa pomerne často stretáva s batoľatami aj s väčšími deťmi, ktoré pri hre, jedení či zo zvedavosti niečo vdýchnu, prehltnú, strčia si do ucha alebo nosa. „Zvyčajne sú to koráliky, drobné diely z hračiek, ale aj kúsky mrkvy, hrášok, kukurica, šupka z ovocia, oriešky, cukríky, rybacie kosti či chlieb. Vyberáme aj baterky, mince či kamienky – tých máme celú zbierku,“ vymenúva.
Aj pacientskych prípadov s diagnózou aspirácia cudzieho telesa má lekár celú zbierku: „Len prednedávnom sme vyberali kúsok jablka z pľúc dvojročného dieťaťa, ktoré k nám prišlo už s komplikovaným zápalom pľúc. Iné dieťa prehltlo dvojcentimetrový kameň. Neprešiel do čreva a odtiaľ stolicou von, zasekol sa v pažeráku, nad žalúdkom. Dieťa sme museli uspať a kameň vytiahnuť cez ústa.“
Zúbková víla mala voľno
Pľúcny lekár si spomína aj na 2 sedemročných pacientov: „Chlapec stratil hlas a rodičia s ním po troch týždňoch išli ku krčnej lekárke. Tá ho nevyšetrila, lebo nespolupracoval. O týždeň prišli k nám. Chlapec tvrdil, že ho už dlhšie škriabe v krku, ale nikto tomu nevenoval pozornosť. Vyšetrili sme ho a v hlasivkách sme našli zabodnutý bobkový list z kapustnice. Dievčatko zase dva roky kašľalo. Na röntgene nič nebolo vidno. Až pri počítačovej tomografii sa ukázali trvalé zmeny na pľúcach. Po uspatí sme malej pacientke objavili v pravej hlavnej priedušnici mliečny zub. Asi jej vypadol v spánku, zakašľala a prehltla ho. Rodičia si nič nevšimli. Skrátka, zúbková víla mala v tú noc voľno.“
Každý prípad je iný. Niekedy ide o banálnu záležitosť, ktorú vyrieši aj rodič, inokedy o vážny akútny či chronický problém, ktorý skončí u otorynolaryngológa, pneumológa alebo gastroenterológa. Cudzí predmet v uchu či nose sa dá zvyčajne identifikovať ľahko. V dýchacích cestách a v tráviacej sústave to však už ide ťažšie: „Pomerne často sa stáva, že rodič netuší, kedy a čo jeho dieťa vdýchlo či prehltlo a neodhalí to ani röntgenové vyšetrenie. Niekedy predmet vôbec nedokážeme identifikovať,“ objasňuje pneumológ.
Oriešky, kamienky aj lego
Najhoršie sú podľa odborníka potraviny, najmä strukoviny, ktoré vo vlhkom prostredí napučia, zmäknú a veľmi ťažko sa vyberajú. Ich extrakcia, napríklad z priedušnice, je technicky veľmi náročná: „Dvojročné dieťa má priedušnicu s priemerom 5 až 7 milimetrov. V tomto priestore sa pohybujete s trojmilimetrovým fibroskopom a musíte dávať pozor aj na to, aby dieťa mohlo dýchať. Situáciu ešte zhoršuje hlien a opuch sliznice. Zákrok v celkovej anestézii niekedy trvá aj 2, 3 hodiny.“
Špeciálnou kategóriou sú arašidy a vlašské orechy, lebo malé dieťa ich nevie dobre pohrýzť: „Keď sa dostanú do dýchacích ciest, rozdrobia sa na malé kúsky, ktoré sa veľmi zle vyberajú. Okrem toho, pri ich rozpade sa vylučuje kyselina arachidónová, ktorá je najväčším aktivátorom zápalu v dýchacích cestách a môže spôsobiť ‚chemický zápal pľúc’.“
Kamienky alebo plastové diely zo stavebníc – na rozdiel od potravín – tvar nemenia. „Ani skúsený lekár však nezbadá na röntgenovej snímke všetko, niečo proste nevidíme,“ vysvetľuje Branko Takáč. Lepšie sa dajú identifikovať kovové predmety či batérie z hračiek. Sú však nebezpečné z iného hľadiska – kovy korodujú a batérie obsahujú kyselinu chlorovodíkovú, ktorá pôsobí ako žieravina a môže úplne rozleptať okolité tkanivá.
Článok pokračuje na ďalšej strane...
