Marko Igonda: Žiť so mnou je extrémne náročné, ja by som so sebou byť nechcel

Rozhovor: Marko Igonda považuje sám seba za neznesiteľného

Marko Igonda dúfa, že dcéra ešte zmení názor. Čím by chcela byť?

Veľa jazdíte medzi Prahou, kde máte manželku a dcéru, a Bratislavou, kde pracujete. Aký je váš cestovateľský rekord?

Za jeden týždeň som bol v&nbsp;Londýne, v&nbsp;Montreali, v&nbsp;Hollywoode, ale potom som odpadol. Prahu-Bratislavu robím autom bežne na otočku. Vstanem ráno o&nbsp;štvrtej, od ôsmej do večera som na pľaci a o&nbsp;dvanástej pijem doma kávu.

Pohyb mi robí veľmi dobre, pre myseľ a&nbsp;koncentráciu je to úžasné. Ak ste štyristo kilometrov od miesta, kde máte byť o&nbsp;štyri hodiny, a&nbsp;vy si to musíte načasovať, musíte to stihnúť, musíte predpokladať, či sa niečo do toho nepripletie... To mám rád. Drží ma to v&nbsp;takej zvláštnej koncentrácii. Keď si zažijete svet, tak nejaký presun z&nbsp;Bratislavy do Košíc či do Prahy je úplná pohoda.

V&nbsp;Prahe nakrúcate po česky?

Tak som začínal, teraz to už robím nerád. Možno je to vekom, alebo tým, že som sa už vyprofiloval, ale ja som slovenský herec. Som generácia z čias Československa a&nbsp;viem, že si vzájomne rozumieme. Navyše, ja sám na Slovákovi hovoriacom po česky cítim slovenský akcent a&nbsp;opačne detto. Čiže, zdá sa mi to zbytočná vec, byrokracia, ktorú ja podporovať nebudem. Jedine keď dcéra Maruška bola menšia, striktne sme dodržiavali, že v&nbsp;Čechách sme spolu hovorili česky a&nbsp;na Slovensku po slovensky. Dnes má trinásť a hovorí perfektne po slovensky, bez českého prízvuku.

Hrávate aj veľmi negatívne role. Dokážete charaktery svojich postáv zo seba rýchlo striasť?

Priznávam, s&nbsp;týmto mám trochu problém. Neviem to strihnúť, „swich“ a&nbsp;som Marko a „swich“ a&nbsp;som postava. Mám pocit, že postavy čo som hral sú stále so mnou. Nosím si ich v&nbsp;sebe. Mal som známych, aj zo zahraničia, ktorí hovorili, že nemajú problém – strihnú, odídu z&nbsp;pľacu a&nbsp;sú doma sami sebou. Ja tomu veľmi neverím. S&nbsp;tou postavou žijem, hľadám ju, do akej hĺbky sa dá vojsť. Tým pádom sa to na mňa skutočne nanosí a&nbsp;mám to na sebe ako bremeno. Vždy hovorím, že by som nechcel byť tými, ktorí sú v&nbsp;mojej blízkosti, ktorí musia so mnou žiť. Je to extrémne náročné. Ja by som nechcel v&nbsp;živote byť so sebou.

Ona hovorí, že keď robím, je to katastrofa, a keď nerobím, je to peklo.

Skončili ste strednú umeleckú školu. Visia u&nbsp;vás doma vaše obrazy?

Len naše. Moje a môjho otca, ktorý je veľmi talentovaný krajinkár. Pred časom som bol v Prahe na predajnej výstave mladých, ešte nepoznaných umelcov, ktorých diela budú mať možno raz hodnotu, kupujú sa ako investícia. Ale ja som obrazy nikdy nebral ako biznis. Chcem na ne dívať alebo cez ne povedať nejaký príbeh, pocit.

Pokračovanie rozhovoru na ďalšej strane&nbsp; &gt;&gt;&gt;

Uvidíme niekedy aj výstavu vašich obrazov?

Plánujem ju do budúcna, keď uzrie čas. Teraz sa skôr zaoberám básňami mojej mamy, chcem jej vydať druhú knihu.

Čím sú vlastne vaši rodičia, že všetci máte také umelecké sklony?

Mama pracovala ako čašníčka-servírka, už dlhé roky je na invalidnom dôchodku. Otec je maliar-natierač, tiež na invalidnom dôchodku. Mama už jednu knihu vydala. Bol to skôr román, vtedy sme prežívali obdobie s jej rakovinou. Jej básne sú veľmi krásne, filozofické, teším sa z&nbsp;toho.

Vaša dcéra má krásnych trinásť rokov. Už sa nejako rysuje, čím by mohla byť?

Chce byť detektív! Sleduje všetky detektívne seriály, číta knižky. Už ako päťročná fascinovane sledovala Doktora Housa. Fičí na Kate Beckett zo serálu Vtierka Castle, ale neviem posúdiť, či sa jej páči herečka, ktorá ju stvárňuje, alebo to remeslo. Ale naozaj si to študuje, stále chce chodiť strieľať, vyšetrovať, páči sa jej psychológia. Takže momentálne posledné, čo máme na stole – v&nbsp;Prahe je súkromná stredná škola, kde sa dá študovať za detektíva. Dúfam, že to nebude finálny výber. No keď bude, nech sa páči. Ale je to také ťažké, náročné a&nbsp;špinavé povolanie, ktoré človeka poznačí. Preto by som bol radšej, keby svoj život&nbsp; žila viac v „light“ režimoch, nie až v takej drsnej realite.

Viackrát ste hrali postavy lekárov. Aký k nim máte vzťah v živote? Nebojíte sa ich?

Vôbec nie. Nemám syndróm bieleho plášťa, na rozdiel od môjho otca, jemu ani žilu nenájdete. Problém je len, že zanedbávam prevenciu a&nbsp;k&nbsp;lekárovi idem až vtedy, keď musím. Ale obdivujem ich, mám k&nbsp;nim absolútny rešpekt. A mám medzi nimi veľa kamarátov.

Kdesi ste povedali, že celú ľavú stranu tela máte dolámanú. Ako k&nbsp;tomu prišlo?

Často pri práci. Kopol som do horiaceho auta pri scéne, keď z&nbsp;neho vyberám dieťa. Vtedy som si odtrhol členok. Alebo som na divadelnom predstavení utekal a&nbsp;trošku som chcel porušiť fyzikálne zákony, dostal som sa do vývrtky a&nbsp;pri páde som si odtrhol šľachu na ruke, takže zase operácia. No a&nbsp;zlomeniny mám z&nbsp;lyžovania a&nbsp;zo športu. Stále niečo, u&nbsp;mňa to tak musí byť. Ale to bude aj tou energiou. Ja som vždy do všetkého išiel na tristo percent.

Nekoledujete si trošku? Aj kaskadérske scény rád točíte sám.

Pokiaľ mi to produkcia dovolí, tak áno. Ale už to nie je ako kedysi. Pri točení s&nbsp;Američanmi sa jeden pád sa študuje aj deň, každý jeden pohyb. V&nbsp;slovenskej produkcii je všetko miernejšie. Ale keď sa na to spätne pozerám, začalo to už na mojom úplne prvom predstavení Matka v&nbsp;žilinskom divadle. Nemal som ešte žiadnu hereckú skúsenosť. Povedal som kolegovi, ktorý mi mal dať facku: „Ľudia sa na nás dívajú. Musíš mi vlepiť ozajstnú!“ Odvtedy verím, že hviezdičky existujú, videl som ich. Jednoducho, veci som chcel vždy doťahovať. A v&nbsp;tom sa nezmením,&nbsp;vyhovuje mi to. Možno aj preto ma pozývali do zahraničných produkcií, lebo tam sa vyžaduje ozajstné prežívanie, to čo hráte, to aj žijete.

Marko Igonda dúfa, že dcéra ešte zmení názor. Čím by chcela byť?

Súvisiace články

Zuzana Kanócz: V mrazničke mám 3 placenty. Prečo z nej po pôrode kúsok zjedla?

Rozhovor: Obľúbená Spievanka takmer vyhorela a prestala spievať pre deti

Udržiavate pri rozhovore očný kontakt? Vedci zistili, že pre mozog je to náročné

Výber pre vás