Nie ste z nich trošku unavená po rokoch vystupovania pred detským publikom? 

Malé dieťa je zázrak! Dostane sa do nejakého svojho sveta, ktorému uverí a vy sa tam dostanete s ním, vtiahne vás doň so sebou. To je na tom fascinujúce a to ma stále úžasne napĺňa.

Starší syn a dcéra sú už pubertici. Ako vnímajú, že mama je Spievanka?

Našťastie, pre nich mama nikdy nebola „trapka“ ani naše vystúpenia nikdy neponižovali. Bolo obdobie, keď Terezka už nechcela hrať na našom DVD, lebo sa nezmestila do kostýmu včeličky, ktorý sa jej páčil. Alebo keď Maťko bol síce ochotný hrať, ale mňa ako vedúcu úplne ignoroval. Ale keď dozreli, zase sa k tomu vrátili. Pred tromi rokmi, keď sme nakrúcali film Spievankovo a kráľovná Harmónia, museli všetky tri naše deti dokonca prejsť kastingom, lebo sa vyžadovali aj isté herecké výkony.

Mária Podhradská a jej detiMária Podhradská a jej deti
Mária Podhradská a jej deti
Zdroj: Miroslav Čačík

Ako to bolo, keď ste po predstavení od únavy omdleli?

Dlhý čas sme boli na Slovensku jediní s hudobnými vystúpeniami pre malé deti. A nehanbím sa priznať, že som vtedy prešla obdobím vyhorenia. Som dokonca rada, že dnes už máme aj konkurenciu a nevytvára sa na nás taký šialený nátlak. Je to paradox, ale keď sme boli na absolútnom vrchole a boli sme totálne hviezdy, ja som zažívala úplné temno na duši, depku, triasla som sa. To je tá odvrátená stránka slávy, ktorú nikto nevidí. Nechceli sme nikoho odmietnuť, snažili sme sa každému vyjsť maximálne v ústrety. A trochu sme to prepálili. Štyri či päť rokov za sebou sme mali viac ako sto koncertov ročne. Došlo to až k tomu, že ich bolo vyše stopäťdesiat. To ma úplne prevalcovalo. Naozaj som raz na konci koncertu v Žiline priamo na pódiu odpadla. Doteraz si pamätám, ako som ležala a nado mnou všetky tie detičky, ktoré ma budili – Spievanka, Spievanka!

Nechceli ste si dať pauzu?

Našťastie mi to nevzalo radosť z práce a neodišla som robiť niečo iné. Ale podstatne sme znížili počet predstavení. Vyžadovalo si to asi dva roky mentálnej práce, no naučilo ma to upratať si hodnoty v živote a dokázať povedať aj nie. Výstrahou bol pre mňa pocit, že opúšťam vlastné deti, aby som sa išla venovať druhým deťom. Takže dnes je pre mňa na prvom mieste rodina, nie práca. Pred každým rozhodnutím si sadnem a premyslím si, čo pre mňa a môj život bude znamenať áno a čo stratím, ak poviem nie. A stále sa to ešte učím.

Súčasťou Spievankova sa stal neskôr aj váš manžel?

Nie neskôr, vďaka nemu sa to vlastne začalo. My s Rišom Čanakym, umelecké duše, by sme si nedali ani zaplatiť za koncert. Hrali sme len za benzín. Ja som bola vo vytržení, keď som niečo mohla robiť pre deti. Takže keby na začiatku nebol pri tom aj môj muž a nestal sa naším manažérom, nikam sa nedostaneme. Desať rokov sme celý ten kolotoč pomaličky rozbiehali, bez nejakého základného kapitálu. Chodili sme po kostoloch a kresťanských spoločenstvách, spávali na farách či po rodinách. Reklama bola asi taká, že jedna babka povedala druhej: „Vieš, u nás boli takí dvaja, čo majú to cédečko pre deti. Poznáš ich?“ „Áno, počúvame to. A oni aj prídu zaspievať?“ „No jasné, dôjdu!“ Do reklamy sme nikdy neinvestovali. Až keď prišla konkurencia. Nemali sme žiadny biznisový plán, ja som bola na materskej a môj manžel aj Richard chodili normálne do roboty a na koncerty si míňali dovolenku. Nás napĺňalo a nabíjalo obrovskou energiou to, že prinášame radosť. Nerobili sme to pre peniaze, nemali sme vôbec marketingové myslenie.

Mária Podhradská so svojou rodinou.Mária Podhradská so svojou rodinou.
Mária Podhradská so svojou rodinou.
Zdroj: Miroslav Čačík

Vystupujete stále v tých istých červených montérkach?

Tie mali byť len provizórny kostým, veď ja som si myslela, že vystúpenia sa čoskoro skončia. No keď to neprestávalo a išli sme natočiť DVD, nemohla som ich už zameniť za nejaké ružové šatočky. Bola som hotová – to budem stále v tých červených montérkach? Až pri šiestom DVD mi napadlo, že si dám priamo v pesničke ušiť od krajčíra Raka aspoň červené šaty, aby deti akceptovali túto moju zmenu, po ktorej som už dlho túžila.

Vystupujete už takmer 20 rokov a stále ste rovnako štíhla. Športujete?

Na strednej škole som zistila, že „mám bunky“ na beh na dlhé trate. Po vyhorení, som sa k behu vrátila a začala som aj tancovať. Denne hodinu športujem. Väčšinou behám a striedam to s bicyklovaním alebo cvičím s vlastnou váhou na posilnenie „core“, svalov stredu tela. Pri tom treba správne dýchať a v dychovej kondícii musím byť, aby som utancovala a uspievala naše dynamické koncerty. S prichádzajúcim vekom som jednoducho pocítila, že musím na sebe makať. A je to super. Pomáha mi to aj psychicky. Niekedy si idem vyslovene vybehať veci a keď prídem domov, mám na ne iný pohľad.