Povedz mi, čo si v živote dokázal, a ja ti poviem, kto si. Občas sa zdá, že moderná spoločnosť meria hodnotu človeka podľa jeho úspechov. Obdiv vám zaručí zodpovedná funkcia v práci, mezonetový byt v lukratívnej štvrti, osobný tréner vo fitnescentre a tip top upravená partnerka. V západných krajinách je kult úspechu rozvinutý najsilnejšie.

„Američania si potrpia na výkon a sebaprezentáciu. Od úspešného človeka tamojšia spoločnosť očakáva, aby bol asertívny a dokonale vystupoval. Ak to nedokážete, je z vás outsider,“ vysvetľuje profesor Heretik. Mnohí sa začnú zaoberať strachom zo zlyhania a dostávajú sa do bludného kruhu. „V masovo orientovaných kultúrach, ako v Číne, nie je rola jednotlivca taká zvýrazňovaná.“

VŠETCI MA POZORUJÚ! Sociálnu fóbiu si môžeme zjednodušene predstaviť ako strach z kontaktu s ľuďmi. „Človek má pri nej dojem, že ho všetci naokolo pozorujú, skúmajú, hodnotia. Nutkavo sa zaoberá myšlienkami na situácie, v ktorých by mohol byť vystavený pozornosti okolia. Cielene sa im vyhýba.“

Hororom sú preňho akékoľvek spoločenské podujatia, stretnutia, schôdze. Ťažkosti mu môže spôsobovať jedenie v reštauráciách, návšteva verejného WC či rozhovor s predavačkou v obchode. Počas nepríjemných situácií ho zrádza vlastné telo. Úzkosť sa prejaví potením, trasom rúk, červenaním, nutkaním na vracanie či potrebou neustále odbiehať na záchod. „Za sociálnou fóbiou sa však často skrývajú konkrétne zážitky zahanbenia či zlyhania z detstva. Najčastejšie to býva tréma či strach zo skúšania. Trpí ňou okolo dvadsať percent školopovinných detí.“

Spomienky na to, ako reagovali učitelia a spolužiaci, sa vynoria pri náročných situáciách v budúcnosti. „Vždy, keď sme vystavení novej, neznámej sociálnej situácii, sa z nás stáva opäť malé dieťa. V podvedomí si zrazu spomenieme, ako nás kedysi niekto zahanbil.“ Psychiatri liečia sociálnu fóbiu podobne ako ostatné. Navyše pomáhajú aj špeciálne manažérske tréningy verejného vystupovania. Psychológ radí inšpirovať sa tiež známymi ľuďmi. „Mnohí z nich o sebe hovoria ako o veľkých trémistoch. V momentoch strachu a úzkosti si pomáhajú drobnými rituálmi. Každý by si mal nájsť ten svoj. A to i v prípade, že by mali charakter magických rituálov.“

Tu sú zbrane najtvrdšieho kalibru, ktorými ich ľahko odstránite:

1. Metóda priameho priznania Nič neskrývajte. Naopak, o nepríjemných prejavoch hovorte otvorene. Ak vás vždy pred vystúpením v práci zradí hlas a tvár sa vám sfarbí načerveno, začnite rečnenie priznaním: Som hrozný trémista. Vždy, keď začínam hovoriť, cítim guľu v hrdle, potia sa mi ruky, do líc sa tlačí rumenec. „Zabijete tým dve muchy jednou ranou,“ radí profesor Heretik.

„Po prvé, nebude sa ďalej zvyšovať vaše napätie. Po druhé, získate si publikum, pozitívne ho naladíte smerom k sebe. Ľudia majú totiž radi slabosti iných. Viac s nami spolucítia. Pri verejnom vystúpení je dôležité vycítiť, že ich zaujímame, počúvajú nás, súhlasia s nami. Aj tieto jemné signály často stačia na to, aby tréma klesla.“

2. Metóda paradoxu Odborne nazývaná aj paradoxná intencia. „Spočíva v tom, že si paradoxne želáme to, čoho sa najviac bojíme. Ak vás konkrétne trápi červenanie, v duchu si povedzte: Chcem, aby som sa červenal tak veľmi, že budú o mne všetci vedieť, že som ten najčervenší človek na svete.“ Na akom princípe táto nevídaná metóda funguje? „Postavíme sa zoči-voči strachu. Zoberieme mu vietor z plachiet. Navyše, ak niečo, čoho sa bojíme, obrátime na žart, situácia prestane byť taká hrozivá.“

Prezradí ju: ■ vyhýbanie sa situáciám, v ktorých by ste mohli byť stredobodom pozornosti ■ strach z poníženia či strápnenia ■ červenanie, tras rúk ■ strach z vracania či neustáleho odbiehania na záchod

Psychiater MUDr. Ján Pečeňák, CSc. sa vo výskume úzkostných porúch na Slovensku podrobne venoval časti o sociálnej fóbii. Podelil sa s nami o príbeh pacienta, ktorého momentálne lieči. „Milan je fešák. Má vlastný byt, nedávno skončil vysokú školu. Nikdy však nemal veľa kamarátov. Spolužiaci nevedeli, čo si o ňom myslieť. Mal problém niekomu sa prihovoriť. Vždy sa mu začal triasť hlas a ruky, potil sa.

Žil v neustálom strese. Ak ho niekto chválil, nechápal. Museli predsa vidieť, aký je nemožný! Po škole sa zamestnal v banke, na začiatok pri okienku. Miesto však prijal na nátlak rodičov a tety. Prvé dni mu spôsobovali muky. Keď vybavoval stránky, rukami sa opieral o pult. Len aby nikto nevidel, že sa mu trasú a v tvári sa červená. Namiesto toho, aby sa pozeral klientovi do očí, prekladal radšej papiere. Prácu zvládal bez problémov.

Bál sa však každého nového dňa a klienta. Úzkosť neprechádzala ani doma. Raz ráno sa cestou do banky zastavil na pivo. Stres poľavil. Rituál tak zopakoval aj na druhý deň. Postupne prešiel na tvrdé. Alkohol priniesol úľavu. Začal si ho nosiť dokonca do práce. Nakoniec skončil v nemocnici. Hospitalizáciu mu vybavila sama šéfka. Diagnóza znela: sociálna fóbia. Veľa informácií si o nej zistil na internete. Začal užívať lieky a chodiť na psychoterapiu. Stav sa mu postupne zlepšuje. Ľahšie sa mu hovorí aj s ľuďmi.“

■ za posledných desať rokov sa výskyt sociálnej fóbie prudko zvýšil. Môže to súvisieť s vysokými nárokmi vyspelých krajín na jedinca; ■ sociálnou fóbiou trpia približne dve percentá Slovákov. Môžeme si tak podať ruky s ostatnými európskymi krajinami; ■ najčastejšie sa objavuje u slobodných! V skupinách ľudí žijúcich v partnerskom vzťahu, v manželstve či medzi rozvedenými ju naši výskumníci vôbec nezaznamenali!

Máte pocit, že vás všetci pozorujú? Trpíte sociálnou fóbiou

Výber pre vás