Dáša Balogová

Nie je náhodou hyperaktívny? Opýtal sa ma kamarát sledujúc môjho päťročného synčeka. S obľubou sa derie davom s rozpaženými rukami, chytá sklo každého výkladu, kabát každého okoloidúceho, zásadne nekráča vedľa nás ale cik-cak od lampy k lampe. Veľakrát neobsedí ani pri jedle, a ak náhodou, tak nie bez kopancov pod stolom, ktoré utŕžim z jeho nepokojných nôh. Nie, nie je hyperaktívny, krútila som hlavou donedávna. Len živý. Dnes pripúšťam, že tak trochu je. A prijímam to. No najprv som musela prijať dôležitú skutočnosť o sebe.

<a href="https://www.pluska.sk/izdravie/deti/aj-dobre-deti-robia-krik.html" onclick="return openTargetBlank(this, event)">Psychologička o výchove, ktorou z detí rastú silné osobnosti. Aj tie dobré robia krik</a>

Každé dieťa je iné. Ak vám nejaký rodič tvrdí opak, popiera pravdu. Vyplývajú z toho dve veci. To, čo doň vložíte, sa vám vráti. No vložiť sa dá len to, čo v sebe máte a samo dieťa vám to umožní. Viem o tom svoje. Ja som svoj výchovný minimalizmus považovala za to najlepšie. No so všetkým luxusom k tomu. Staršia dcéra bola prakticky od narodenia pokojná, tolerantná, neskôr samostatná, kreatívna a milá bytôstka. Nikdy som nemala pocit, že sa musím extra snažiť vytvárať z nej skvelú osobnosť. Jednoducho tak rástla a ja som sa to citlivým nezasahovaním snažila nepokaziť. „Menej je viac“ som považovala za zlatý grál výchovy, kým sa nenarodil synček. Môj doktorát z filozofie z katedry pedagogiky a osemročnú výchovnú prax šmahom poslal do koša.

<a href="https://www.pluska.sk/izdravie/bud-fit/brankar-tikom-olympijska-vitazka-hyperaktivitou-vyhrali-nad-svojimi-problemami.html">Brankár s tikom a olympijská víťazka s hyperaktivitou. Vyhrali nad svojimi problémami</a>

Už Ross Campbell, americký psychiater a odborník na výchovu, si všimol, že deti sa rodia s určitým temperamentom. Zistíte to hneď po narodení. Takzvané poddajné nerobia problémy, viac spia, lepšie jedia, menej plačú. Ak aj áno, ľahšie a predvídateľnejšie ich upokojíte. A vy sa môžete pýšiť, ako skvele vám to ide. A potom sú vzdorovité deti, ktoré neutíši ani dvojnásobné úsilie rodičov. Do extrému ich podráždi aj lúč slnka v oku, kamienok v topánke či v pohári o tri centimetre menej vody. Viac kričia, jedujú sa, vystrájajú, viac sa pohybujú a upozorňujú na seba. Vrodený temperament si ponesú celý život. A vy úplne nemôžete za to, aké sú a budú – znie hlavné posolstvo. Ani starostlivým rodičom sa podľa psychológa nemusí podariť vychovať ukážkové dieťa a, naopak, nestarostlivým sa pošťastí bezproblémové. Samozrejme, Campbell si bol vedomý, že do istej miery zjednodušuje. No dúfal, že jeho kniha How to Really Love your Child prinesie mnohým rodičom úľavu.

<a href="https://www.pluska.sk/izdravie/deti/ma-vase-dieta-adhd-priznaky-su-viditelne-batolata.html" onclick="return openTargetBlank(this, event)">Má vaše dieťa ADHD alebo nie? Príznaky sú iné u batoľaťa ako tínedžera</a>

„Stretávam sa so zúfalými rodičmi a s deťmi, ktoré sú zúfalé, aj keď nepovedia, že sú zúfalé,“ hodnotí skúsenosť s deťmi, ktoré pred dvadsiatimi piatimi rokmi americký doktor nazval „vzdorovité“, psychologička Nadežda Feketeová. Laik ťažko povie, <a href="https://www.pluska.sk/izdravie/zdrave-dieta/generacia-adhd-nie-su-rozmaznani-ani-nevychovani.html">či ide o diagnózu ADHD</a>, alebo vo veľkej miere výsledok výchovy. „Mnoho detí je pohyblivých a nepozorných a pritom nemajú poruchu, len im pomalšie dozrieva nervová sústava. Deti s ADHD takmer vôbec nedokážu kontrolovať pohyby rúk, nôh, úst, celého tela. Robia ich automaticky, nie vedome,“ objasňuje psychologička.

„Zároveň svoju pozornosť nedokážu adekvátne veku zamerať na jednu činnosť, prelietavajú z hry na inú, nedokončujú ju. Aj keď sa kamsi dívajú, nie sú si plne vedomé, na čo sa dívajú. <a href="https://www.pluska.sk/izdravie/deti/hneva-tieto-tri-kroky-zarucene-skrotia-kazdy-zachvaty-detskej-zlosti.html" onclick="return openTargetBlank(this, event)">Môžu byť impulzívne</a>. Náhle niečo urobia, buchnú, kopnú, vykríknu,“ vymenúva odborníčka iritujúce prejavy. Spoločným menovateľom je dráždivejšia nervová sústava. A potvrdzuje mi to dve hlavné zásady, ktoré som pri výchove syna vyextrahovala ako najťažšie – „nafokusovať a odcykliť“. Cesta od bundy k topánkam mu občas trvá cez celý byt. A najedovaný pre rozliate mlieko dokáže vydržať tak dlho, že hoci pôvodný podnet prestáva byť dôležitý, dravá emócia ide von už aj pri akomkoľvek opatrnom pokuse utíšiť ho.

<a href="https://www.pluska.sk/izdravie/deti/prisna-ci-liberalna-vychova-herec-premysl-boublik-tom-ma-jasno.html" onclick="return openTargetBlank(this, event)">Prísna či liberálna výchova? Herec Přemysl Boublík v tom má jasno</a>

„Veľmi zavčasu sú odmietané. V kolektíve sa vnímajú ako problémové. Tie, ktoré vyrušujú, nevedia sa zaradiť. A nerozumejú, prečo sa im to deje. Nemajú to pod kontrolou. No chcú mať kamarátov, začleniť sa. Doma sú navyše často vychovávané trestom, bitkou, krikom, vylučovaním,“ potvrdzuje odborníčka aj niektoré z mojich zlyhaní. Je enormne ťažké zvládnuť šok, ak ste si v humanistickom presvedčení dovtedy mysleli, že trest, krik či nátlak vo výchove v živote nepoužijete. Je to záber na psychiku, ktorý vás vyčerpá. Chronicky. A práve chronická vyčerpanosť vám do začarovaného kruhu zakóduje reakcie, ktoré vo vybehaných neurónových dráhach opakujete napriek zásadovému postoju. Pre únavu nedokážete riešiť veci s nadhľadom, bez pocitu hnevu, urazenosti a vzťahovačnosti – jednoducho inak. Kým sa niečo nestane.

<a href="https://www.pluska.sk/izdravie/deti/kristina-tormova-deti-si-zasluzia-doveru-preto-ela-matilda-chystaju-veceru-pecu-kolac-cestuju.html">Kristína Tormová: Deti si zaslúžia dôveru, preto Matilda a Ela chystajú večeru, pečú koláč a cestujú</a>

Spomínam si na babskú rodinnú akciu na verejnom priestranstve, kde môj syn začal z ničoho nič hystericky kričať. Tá intenzita bola aj pre mňa prekvapenie, hoci som s ním zažila všeličo. Po troch sekundách úžasu a ďalších troch vyčkávacej stratégie, či nejde len o krátkodobý impulz nevyžadujúci zásah, pod tlakom nepríjemných poznámok okolia som stratila pevnú pôdu pod nohami. Situáciu som „vyriešila“ skratkovitým opakovaním: „Okamžite prestaň revať!“ Nakoniec naozaj prestal. No nemala som pocit, že som to vyriešila. Ostala som otrasená a ponížená z nezvládnutia situácie. Bol to dôležitý moment.

„Vieš, čo mi tam chýbalo?“ opýtala sa ma sestra, keď sme to o niekoľko dní rozoberali. „Akceptácia jeho stavu,“ trafila klinec po hlave. Úplne som zabudla venovať pozornosť tomu, že drobca vtedy hlboko zarmútil odchod novej kamošky z ihriska. A ikstýkrát som si pripomenula, že dieťa agresívne reaguje v prípade ohrozenia. Namiesto podpory a opory, ktorú som mu mala poskytnúť, som sa sústredila na hanbu, akú mi robí.

S odstupom času viem, čo malo byť inak. Ale ak ste pri hystérii dieťaťa vo svojej vlastnej emócii? „Nultý krok je ostať pokojní. Čím viac ste nahnevaní, tým viac dieťa cíti vašu bezmocnosť. Vedeli ste, že pod naším hnevom je strach? Prečo sa hneváte? Ste bezmocní dosiahnuť od dieťaťa to, čo chcete a tak zvýšite hlas, aby ste ukázali svoju silu. Ak k dieťaťu prídete pokojní, prispejete, aby sa aj ono upokojilo,“ radí psychologička. Ľahko sa povie, ťažšie spraví. Skúsila som. Skúšam ďalej. Pomáha mi mentálna formulka: nie je to osobné, nekričí na teba, ale za seba. Zisťujem, že v pokoji sa naozaj oveľa lepšie dokážem napojiť na osôbku, ktorú práve ovláda amok. Menej riešim, koľko kriku robí, viac to, čo prežíva. Väčšinou netreba veľa. Chytiť, objať alebo dať pokoj, ak si to praje. No aj tak vyjadriť účasť a neriešiť predmet sporu. Pretože jeho hnev nemá racionálny základ a príčina zlosti vyprchá, kým emócia trvá. Tak funguje mozog náchylnejší na podráždenie.

Nie som robot, nie vždy sa podarí. Ale naša prvá výzva – odcykliť hnev – začína nadobúdať pevné základy. „Ak prijmete, že to dieťa nerobí úmyselne, že nie je zlé ani neposlušné, jeho prejavy môžete zmierniť. Závisí to od vás,“ posmeľuje ma psychologička. „Rodičia akoby nechceli, aby dieťa prežívalo emócie hnevu, smútku. Cítia sa potom ako zlí rodičia. Ale tie emócie sú dôležité. Už len preto, že dieťa sa pri nich učí, ako sa o seba postarať, keď prichádzajú,“ mieni Mgr. Denisa Lamačová, sociálna pracovníčka z Detského fondu SR. Rovnako Campbell pri vyviňovaní rodičov dodáva, že prejavy aj tých najnespratnejších detí sa dajú skultivovať – doplnením „citovej nádrže“. Nadobúdam silný dojem, že prevencia je lepšia. Nestačí poskytnúť citové prístrešie, keď oň dieťa kričí, ale priebežne. „Veľmi podporujem, keď mamy svoje deti dojčia. Všimnite si, ako si deti častým očným kontaktom kontrolujú ich prítomnosť. Niektoré však pri tom často pozerajú televíziu, telefonujú či komunikujú s inými členmi domácnosti. Nesúdim, len konštatujem. Ak mama nie je plne sústredená na dieťa, to zažíva jej emočnú odpojenosť,“ hodnotí psychologička. Páči sa mi, ako slovo „napojiť“ v tejto súvislosti nadobúda oba významy.

<a href="https://www.pluska.sk/izdravie/deti/videotip-varte-detmi-je-easy-predidete-adhd-depresii.html" onclick="return openTargetBlank(this, event)">VIDEO: Prečo naučiť deti variť? 4 easy tipy proti ADHD a depresii</a>

Napojiť (sa na) dieťa podľa Campbella môžete troma úplne konkrétnymi spôsobmi – sústredenou pozornosťou, telesným kontaktom a očným kontaktom. Okrem toho, že mu vytvorením bezpečia pomôžete lepšie manažovať citový svet, zmierni to aj problémy s pozornosťou. Všimnite si, ako sa mu lepšie sústredí, ak je vyrovnané a v pohode. „<a href="https://www.pluska.sk/izdravie/zdrave-dieta/navrat-ku-kontaktnemu-rodicovstvu-satkovanim-podporite-zdravy-vyvoj-deti.html" onclick="return openTargetBlank(this, event)">Buďte čo najviac v blízkosti.</a> Čo najviac sa postarajte o očný kontakt. Dieťa s ADHD je prestimulované podnetmi. Podnetový svet mu takto zminimalizujete,“ radí doktorka Feketeová, že komunikovať požiadavku v tesnej blízkosti a na úrovni očí je lepšie, ako mu ju kričať z inej miestnosti. A zamyslite sa, či ho nezahŕňate prílišnými vnemami sami. „Veľa vecí môžete zmeniť. Dieťa sa hrá a vy ho prerušíte, lebo treba jesť. Aby ste ho udržali pri stole, dostane tablet. Učíte ho vzorec byť na niekoľkých miestach naraz. Alebo ho necháte spať pri svetle. Dieťa potrebuje zažiť ticho, tmu, pokoj, neaktivitu. Ak je mozog stále v bdelosti, nečudujte sa, že nevie zastať,“ ozrejmuje psychologička

Sama mám ešte kopu restov. No som si istá, že tak, ako si pomaly zvykám byť pre dieťa oddýchnutá, vyspatá a čo najviac prítomná, pomaly sa menia aj jeho reakcie. Amoky trvajú kratšie, dokonca aj tých jeho nepochopiteľných pohybov je čoraz menej, ak vie, že si nemusí pýtať pozornosť práve takto. Stále neviem, či by môj syn na základe odborného vyšetrenia dostal pečiatku s diagnózou ADHD. Dieťa s ňou či bez nej potrebuje to isté. Len diagnostikované navyše odbornú starostlivosť a v krajnom prípade aj liečbu. „Ak prídete k psychológovi či psychiatrovi s vierou, že vám opraví, zmení, vylieči dieťa, dosiahnete iba krátkodobý výsledok nevedúci k cieľu. Mám skúsenosť, že namiesto ťahania dieťaťa po ambulanciách treba najprv pracovať s rodičmi. Ak začnete meniť svoje vzorce správania voči dieťaťu, zreálnite svoje očakávania, zákonite sa začne meniť,“ uzatvára Nadežda Feketeová.

<a href="https://www.pluska.sk/izdravie/deti/zive-dieta.html" onclick="return openTargetBlank(this, event)">Tresty ani krik nepomôžu. Dieťa s ADHD potrebuje láskavé hranice</a>

Často vás okolie viní, že za správanie dieťaťa môžu nulové hranice? Na prvý pohľad to tak môže pôsobiť, hoci to nie je pravda. „Niektorí rodičia naozaj radšej začnú ustupovať, lebo chcú vyhovieť,“ pripúšťa sociálna pracovníčka Denisa Lamačová, že veľká časť dospelých v nastavovaní limitov vo výchove naozaj tápe. No aj tí, ktorí nemajú hyperaktívne deti, len sa to neprejaví vďaka lepšej sebakontrole detí. Nie ste zlí rodičia. Len u náročnejších detí k tomu výsledku treba namiesto jedného kroku spraviť tri.

Mágia určenia hraníc pre hyperaktívne deti je sofistikovanejšia. Akékoľvek vysvetľovanie, ktoré stačí bežnému dieťaťu, totiž oslovuje racionálnu časť mozgu. V emocionálnom záchvate je racio odpojené a aktívnejšia je časť mozgu zodpovedná za emócie – amygdala, dieťa slová nevníma. „Aby vás začalo vnímať, rozpoznajte, kde sa ‚nachádza‘ – na čo myslí, čo prežíva, s čím zápolí. Čím je menšie, tým viac cez bezpečný fyzický kontakt. Zákazy sú neúčinné. Aj keby prestalo plakať na príkaz, mohlo to byť len zo strachu pred rodičom,” uvádza jeden z príkladov komunikačných zručností psychologička Feketeová.

Nie každé dieťa s hyperaktívnym správaním ma automaticky poruchu ADHD. „Isté percento detí sa s narušenou nervovou sústavou narodí pre okolnosti počas tehotenstva či komplikácie pri pôrode. Nervová sústava sa potom nevyvíja adekvátne veku. Stáva sa však, že niektoré deti sa vychovávajú tak, že ich správanie a prežívanie je podobné ako u detí s ADHD,“ objasňuje psychologička Feketeová. „ADHD deti majú poruchu na úrovni nervovej sústavy. ‚Neposlušné‘ majú negatívne vzorce správania naučené výchovou rodičov. V ich prípade je veľká šanca, že zmenia svoje správanie, ak zmenia prístup rodičia,“ vysvetľuje hlavný rozdiel. Ak si nie ste istí, poraďte sa so psychológom.

<a href="https://www.pluska.sk/izdravie/deti/miskovi-proti-hyperaktivite-pomohol-trening-mozgu-uprava-stravy.html">Miškovi proti hyperaktivite pomohol tréning mozgu a úprava stravy</a>

Čítajte aj ► <a href="https://www.pluska.sk/izdravie/liecba/problemovi-dospeli-bezohladni-nepokojni-zlostni-adhd-nemusi-byt-tragedia.html" onclick="return openTargetBlank(this, event)">Problematickí dospelí: Mať ADHD nemusí byť tragédia</a>

Spoveď mamy hyperaktívneho dieťaťa: Nie ste zlí rodičia, syn ma musel niečo naučiť

Výber pre vás