Zdravie

Mária Demitrová už neplače kamarátkam do telefónu, snaží sa nevracať do minulosti, ale nerobí si ani dlhodobé plány.

Myslíte si, že by ste sa vyrovnali s manželovou smrťou ľahšie a rýchlejšie, keby sa na vás neupieral zrak celého Slovenska? Pri smútení je určite jednoduchšia anonymita, vyrovnávať sa s nešťastím bez pohľadov a hodnotenia okolia. Ja som sa však nikdy nesťažovala, prijala som to ako fakt. Medializáciu som vôbec nevnímala. V stave, v ktorom som bola, som sa plne sústredila len na seba. Vytvorila som si vákuum, v ktorom mi nemohli ublížiť.

Chodili okolo vás najbližší po špičkách? Bolo mi ich ľúto a sama som sa za nich cítila zle. Vedela som, že ľudia v mojej blízkosti nevedia, čo sa ma majú pýtať. Sama som za nich robila kroky, aby som im ukázala, že sa so mnou môžu rozprávať. Určite to závisí od konkrétneho človeka, ja však potrebujem veci rozoberať, analyzovať, hovoriť priamo do tváre. Kontakt s okolím mi neprekážal. Nech sa ma opýtali na čokoľvek, odpovedala som.

Určite ste si vypočuli mnoho utešujúcich fráz. Najhoršia bola „neboj sa, bude lepšie“ alebo „máš pre čo žiť“, hoci viem, že to mysleli dobre. Veď ako mali vedieť, čo mi majú povedať? Lenže tie frázy pomáhajú najmenej. Niekedy mi stačilo, že prišla kamarátka a bola iba ticho. Sedeli sme, pili kávu. Keď som mala potrebu niečo povedať, tak som povedala… Alebo ona mne. Napríklad aj to, nech sa už konečne vzchopím a že jej prekáža, ako jej polroka plačem do telefónu.

Nemali ste pocit, že vám nerozumie? Neubližovali vám takéto slová? Mala som šťastie, že okolo mňa boli ľudia, ktorým zdvihli telefón, keď som im zavolala, a počúvali môj plač. Keď aj niekto povedal niečo, čo mi v tej chvíli nepomohlo, neriešila som to. Bolo to pre nich rovnako ťažké ako pre mňa. Nikto však nespravil ani nepovedal nič, čím by som ho stratila.

Spolupracovali ste na filme 38. Neprežívali ste svoje nešťastie nanovo? Nie, pretože presne o tomto je smútkový proces. Tvrdo som na sebe pracovala. Navštevovala som psychologičku, pomáhala som si maľovaním, chodila som na hrnčiarsky kurz, písala som básne. Vidím na sebe, že keď človek pred smútkom neuteká a intenzívne ho v sebe rieši, nesiaha po nejakých „oblbovákoch“, naozaj nemá problém o smrti hovoriť. Aj pozeranie tohto filmu bola pre mňa skúška toho, ako na tom som.

Už ste celkom za tým? Takto sa to povedať nedá. Ráno sa s tým zobudím a večer s tým idem spať. Vyrovnala som sa však s pocitom, že Paľko mi bude chýbať do konca života. Nestaviam si život na tom, čo sa stalo. Nevraciam sa do minulosti, ale ani neplánujem rok dopredu. Naučila som sa žiť pre tento deň, zmysluplnú prítomnosť.

Niekedy ľudia snívajú o tých, čo zomreli. V snoch je všetko reálne a živé, no zobudenie je reálne bolestivé. Snívali ste o Paľovi? Dva roky som pravidelne mala nesmierne živé sny s Paľkom. Prebudiť sa do reality bolo strašné a ja som sa v ten deň vôbec nevedela naštartovať. Trvalo mi dve-tri hodiny, kým som sa vrátila späť na zem. Snov však postupne ubúda. Súvisí to aj so smútkovým procesom, všetko ide ruka v ruke. Aj teraz sa mi s Paľkom občas sníva, ale tie sny viem už zvládať.

Boli ste v čase Paľovej smrti už vyrovnaná so smrťou syna Tobiasa? Viac-menej áno, ale neprejde deň, aby som na neho nemyslela. Je navždy mojou súčasťou.

</div> <div style="text-align: center;">Majka vytvorila aj srdce, ktoré je na pomníku nešťastia v Jaroslavli. FOTO: Július Dubravay </div>

Majka Demitrová spomína: Najhoršia veta, ktorú počúvala po smrti Paľa

Výber pre vás