Adriana Fábryová

Mal dvanásť rokov, keď vo vodáckom klube na bratislavských Zlatých pieskoch prvý raz chytil do ruky pádlo. Vrcholovo sa venoval raftingu, ale stiahli ho divoké vody kajakárskeho freestylu. „Je dynamický, neomrzí vás. Musíte reagovať na ustavičné zmeny a rôzne podmienky. Ste ako surfisti, ibaže vaša vlna nie je pohyblivá, ale stojatá,“ hovorí Peter Csonka (28), ktorý patrí k svetovej špičke.

Jeho manželka Nina (27) je z Martina, bavili ju skôr zimné športy. „O vode som nevedela nič. Raz som v Čunove videla rafting. Mala som pocit, že je príliš adrenalínový a extrémny, ale onedlho som už pádlovala v ženskej posádke. Pri jednom tréningu mi do raftu skočil neznámy muž. Bola to láska na prvý pohľad. Až neskôr som zistila, že Peter si ma vytypoval už dávnejšie. Ukázal mi kajak a zaľúbila som sa druhý raz,“ smeje sa atraktívna žena. Vyzerá krehko, nechce sa mi veriť, že sa venuje športu, ktorý pôsobí na prvý pohľad výsostne mužsky.

„Iste, zdvíham činky a zopár chalanov som už pretlačila,“ pripúšťa. No dôležitejšie ako svaly sú pri freestyle koordinácia a sústredenosť. „Musíte loďku rozhýbať vlastnou hmotnosťou, preniesť ťažisko a vyšvihnúť sa. Využívate pritom vztlak vody vo vodnom valci alebo na vlne, aby ste dokázali spraviť rôzne figúry a triky. Naše lode sú konštruované tak, by ľahko kĺzali po hladine a skákali, podobne ako ploský kamienok,“ dodáva Peter.

Na Slovensku vrcholovo preteká vo freestyle osem mužov a štyri ženy. „Tento šport je náročný na financie a čas,“ objasňuje Peter.

„V lete môžeme trénovať len na čunovskom umelom kanáli. Dva razy denne, za každého počasia. Okrem toho jazdíme na európskych riekach. V zime sa presúvame do Afriky, plánujeme vyskúšať aj vodný kanál v Arabských emirátoch.“

Za trofejami zo svetových pohárov cestujú ambiciózni športovci aj do Ameriky a iných kútov sveta. Ak práve netrénujú alebo nesúťažia, s partiou vyrazia na expedičný splav alebo na extrémny zjazd. Kaskády nórskych riek, africkej Zambezi či Bieleho Nílu im zabezpečia adrenalínu a dobrodružstiev až-až.

Z rôznych kútov sveta si okrem zážitkov prinášajú aj nepríjemnosti. Vedie rovníková Afrika. Sedem ráz jazdili na Bielom Níle v Ugande, raz na Zambezi v Zambii. Peter ochorel na maláriu tri razy, Nina raz. Majú síce všetky potrebné očkovania a pred každou cestou si dôkladne pripravia lekárničku, ale antimalariká neúčinkujú vždy stopercentne. Poslednú zimu im obom veľa nechýbalo. Ninu schvátila choroba ešte v Afrike, týždeň ležala v miestnej nemocnici. Keď sa vrátili domov, začalo byť zle Petrovi.

„Záchranku som volala presne na Nový rok. Peťa dali na infekčné. O niekoľko dní som dostala ťažkú chrípku. Skončila som s infúziami na vedľajšej posteli,“ spomína Nina na posledné sviatky strávené spoločne v nemocničnej izbe.

Okrem malarických komárov im život poriadne znepríjemňujú červy, muchy a parazity. „Na brehoch Bieleho Nílu postávajú celý deň miestni. Sme pre nich obrovská atrakcia. Chcú nám pomáhať s loďami, ponúkajú na predaj ovocie, žobrú, dotýkajú sa nás. Nie je to príjemné, môžu nás infikovať,“ pripúšťa Peter. „Vši sú najmenší problém,“ pokračuje Nina.

„Kamaráti raz odmietli bývať s nami v kempe na riečnom ostrove a ubytovali sa v miestnej dedine. Vrátili sa odtiaľ v hroznom stave. Po celom tele mali pľuzgiere s červami, ktoré sa živia mäsom.“

V tráve zase žijú chlpaté stonožky: „Ak si na nej necháte sušiť tričko a potom si ho oblečiete, do večera ste vyhádzaní po celom tele,“ vysvetľuje Peter. Úspešne im konkurujú červíky jigles: „Keď sa vám tieto larvy múch dostanú do oblečenia, prežerú sa vám pod kožu.“ Bilharzia je vodný parazit: „Vonku je horúčava, chcete sa schladiť alebo umyť a už je na vás. Cez kožu prenikne do krvného riečiska. Môže trvať roky, kým sa vyvinie ochorenie, ktoré sa končí cirhózou pečene. Dá sa liečiť, najlepšie liekmi, ktoré si kúpite v danej krajine.“

Nina trpí arachnofóbiou, ale vedela si s ňou poradiť. „Mám slabší zrak, ale okuliare mi zavadzajú. Na divokú vodu si nemôžem dať ani šošovky. Keďže pavúkov nevidím, neriešim ich.“ No má to aj nevýhody: „Raz som oboma nohami stúpila do mraveniska termitov. Peťo na mňa chvíľu kričal, kým som zistila, čo sa deje. Jeho poštípali, mňa nie.“ Peter pridáva dramatickejšiu historku.

„Všimol som si, že na zadnú palubu Nininho kajaka liezla kobra. Tieto hady sme už viac ráz videli v stojatej vode. Netušili sme, že dokážu plávať aj v dravých prúdoch. Vykrikovali sme na Ninu, ale zbytočne, myslela si, že si z nej strieľame. Zbadala kobru až v poslednej chvíli, keď už rozťahovala vejár za hlavou a syčala. Pádlovala ostošesť, aby sa jej striasla.“

Ďalším problémom v rovníkovej Afrike je kontaminová voda a málo výživná strava. Peter spomína, ako nosiči v Zambii rozbili bandasky s vodou. „Pili sme vodu priamo z rieky. Dezinfikovali sme ju síce chlórom, ale bolo to veľké riziko.

Niektorí vypaľovali červíka pálenkou, ale my alkohol veľmi nepijeme. Keď sme bývali v kempe, varili nám domáci kuchári. Strava nebola zlá, všetko bio, ale nestačila nám. Po šesť-, sedemhodinovom výkone na horúcom slnku potrebujete veľa bielkovín. Africké jedlá sú sacharidové, samá ryža a cestoviny. Mäsa v nich veľa nenájdete, je tu problém s chladením.

Pomáhali sme si výživovými doplnkami. Keď som si však o ôsmej večer ľahol do stanu, bol som príšerne unavený. Akoby po mne prešiel parný valec. Niektorí kamaráti tu vyziabli na kosť a kožu. Keď trénovali, ich pohyby vyzerali ako v spomalenom filme.“ Každý pobyt v Afrike im poriadne nabúral imunitu. „Organizmus tam nemá šancu zregenerovať sa. Vždy po príchode domov sa snažíme očistiť od parazitov a antimalarík, ako sa len dá.“

Mladí manželia investujú všetky financie do športu a cestovania. Aby to zvládli, musia sa poriadne obracať. „Obaja sme skončili FTVŠ, Nina si ešte robí doktorát. Zháňame sponzorov, nejaké peniaze dostaneme od zväzu. Keď mám trochu času, privyrábam si ako inštruktor raftingu a kajakárskej školy,“ vysvetľuje Peter.

Čosi zarobí aj distribúciou kajaka, ktorý sám skonštruoval, a filmami a fotografiami z exotických destinácií. Vlastnia malý byt, ktorý pripomína skôr sklad športového náradia. „Niekomu visia na stene v spálni obrazy, my na nej máme bicykle,“ konštatuje Nina. Keď trénujú alebo pretekajú na európskych riekach, neubytujú sa v hoteloch ani v kempoch.

„Na to nemáme. Poznáme miesta v Španielsku, Taliansku či v Nórsku, kde môžeme zastaviť s vanom, prenocovať a používať wi-fi zadarmo. Vždy máme okolo seba obrovskú záhradu. Najkrajšia je v Alpách – zobudíte sa a vidíte východ slnka, všetko okolo vás je zelené. A žiadni ľudia!“

Nina je v partii jediná baba. „S chalanmi chodím aj na pivo a pánske jazdy. Oni však vždy držia spolu. Keď sa s Peťom pohádam, súhlasia s ním. Nemám sa komu posťažovať, na priateľky nemám čas,“ zveruje sa. Chvíľu jej trvalo, kým si zvykla, ale teraz sa už nedá. Nežiarli na ňu Peter? „Žiarlil by som, keby bola inde ako ja. V partii ju berú ako chalana.“ Sú spolu desať rokov, ale na nervy si nejdú.

„Stále niečo riešime, niekam cestujeme. Na ponorku nemáme čas.“ Pýtam sa, kedy sa chcú usadiť a založiť si rodinku. „My sme predsa usadení, len občas sme trochu rozlietaní,“ uvažuje Nina. S dieťaťom ráta. „Zapojím kočiar za bicykel a pôjdem sa bicyklovať.“

Peter súhlasne pritakáva a dopĺňa: „Máme jasno. Chceli by sme si kúpiť karavan. Je v ňom rovnaký komfort ako v byte. Keď pôjdeme na sústredenie alebo na preteky, budeme sa pri bábätku striedať. V zahraničí máme veľa kamarátov, ktorí takto žijú a funguje im to. Nevieme sedieť na jednom mieste, hľadáme vlny. Je to životný štýl, ktorý sme si zvolili.“

V súvislosti s nedávnymi povodňami na Slovensku aj v Česku vyvolali kritiku médií aj verejnosti vodáci, ktorí sa pokúšali splavovať rozvodnené rieky. Niektorí za cenu života. Riskujú aj Csonkovci?

„Keď príde veľká voda a vyskytnú sa podmienky na freestyle alebo na splav, snažíme sa to využiť. Do nebezpečenstva sa však nehrnieme. Pred pár rokmi vznikala v Trenčíne za stavidlami vlna, na ktorú sme počas veľkej vody chodievali. Bola však regulovaná a nezaplavovala domy, nanajvýš polia a lúky. U nás je Dunaj počas povodní síce rýchlejší, ale nie sú na ňom kaskády vhodné na splavovanie. Tento rok sme pomáhali odpratávať veci z lodenice a upratovali nánosy blata. V Prahe naši českí kamaráti, vodáci, využili príležitosť a surfovali na zopár vlnách, čo mali priamo v meste. Viem, že sa stretli aj s negatívnymi ohlasmi, no podľa mňa to nie je nič zlé. Porovnala by som to so snehom. Keď je snehová kalamita a domy sú odrezané od sveta a elektriny, nikto sa nepozastavuje nad tým, že lyžiari si užívajú. Vodáci sú veľmi kolektívni a ochotne si pomáhajú. Aj keď možno splavujú rozvodnené rieky – hovorím o skúsených a pravých vodákoch, nie šialencoch, ktorí nevedia zhodnotiť situáciu –, vždy pomôžu, keď treba,“ objasňuje Nina.

V Ugande pátrali po posilňovni. „V hoteloch hlavného mesta Kampala sú luxusné fitká, my sme však hľadali niečo obyčajné. S partiou sme sa vybrali do mesta Jinja neďaleko nášho tábora. Nešlo nám ani tak o tréning, zaujímalo nás skôr, či a ako cvičia miestni. Keď nás domorodý známy viedol po malých a špinavých uličkách s ošarpanými domami, netušili sme, čo máme čakať. Zrazu sme na plechových dverách zazreli nápis Monster Gym,“ spomína Peter. Zaplatili päťtisíc šilingov, čo je asi jeden a pol eura, a vstúpili do priestoru ohraničeného vlnitým plechom, s hlinenou dlážkou, bez strechy. Na všetkých pálilo poctivé rovníkové slnko, iba správcovia „posilňovne“ sa skrývali pod dreveným prístreškom.

„Domáci boli nadupaní, ale fotiť sa nechceli. Cvičili na starých lavičkách, namiesto činiek zdvíhali pokrivené disky z áut či z vlakov, spojené osami. Jedna strana vždy vážila viac ako druhá. Výtlaky na lavičke robili so starými vlakovými nápravami, na ktorých viseli reťaze a ozubené kolesá.“

Nina dopĺňa: „Zbadali sme aj ženu, vraj najsilnejšiu v Ugande. Prišla v zástere, prezliekla sa do teplákov a makala. Všetci sa vzájomne povzbudzovali. Najprv sa tvárili, že ich nezaujímame, po chvíli však už obdivovali svaly chalanov a chceli s nimi súťažiť. V živote nemali trénera, netušili o metodike posilňovania a cviky intuitívne okopírovali z televízie. Boli však nadšení a cvičili s obrovským nasadením.“