Váš príbeh: Parkinson stopol Petrovi kariéru hustistu. Dnes hrá s káblami v mozgu

Hudba bola jeho celoživotná vášeň, ale aj profesijná náplň. Bez huslí si Peter Sklenka nevedel predstaviť ani jeden deň. Sólové koncerty, vystúpenia s orchestrom, nahrávanie v rozhlase i televízii a napokon prestížne miesto v malajzijskej filharmónii. Talent zužitkoval do bodky, ale osud to napokon zariadil inak. „Na Vianoce v roku 2003 sa začalo písať ťažké obdobie môjho života. Slabé kŕče v pravej ruke som si ako huslita všimol prakticky okamžite. Vo veku 40 rokov mi diagnostikovali Parkinsonovu chorobu a môj život sa od základu zmenil,“ priznáva 55-ročný hudobník.

Váš príbeh: Miškin život ohrozí aj obyčajný zápal pľúc, žije však naplno

Skúsený huslista z Košíc si nevedel predstaviť, že by robil niečo iné. Veď hudba bola jeho súčasťou už od detstva. „Otec bol profesionálny hudobník, hral na hoboji v orchestri. Ako sedemročného ma zapísal do hudobnej školy a odvtedy hrám na husliach,“ spomína, ako po úspechoch v súťažiach pokračoval na konzervatóriu a neskôr na Akadémii múzických umení v Prahe.

„Život vo veľkomeste mi učaroval. Samozrejme, že hra a cvičenie na husliach mi zabrali väčšinu času – denne päť až desať hodín. Bolo to úplne normálne a nikto sa nad tým nepozastavoval,“ priznáva, že napriek drine by hru na husliach nevymenil za žiadne iné povolanie. Ani nemusel, a to dokonca ani počas základnej vojenskej služby, na ktorú nastúpil po skončení vysokej školy. Potom sa z Prahy vrátil do Košíc, kde ho prijali do orchestra štátnej filharmónie.

Pľúca na suchý zips. Náhoda prezradila Vladimírovi, prečo nestíha s dychom

Boli to deväťdesiate roky, keď sa Petrovi Sklenkovi darilo v zamestnaní aj v súkromí najviac. Oženil sa, založil si rodinu a zároveň absolvoval množstvo koncertov doma i v zahraničí. Ďalší smer jeho muzikantského života určil konkurz v roku 2002 do Malaysian Philharmonic Orchestra v meste Kuala Lumpur, kde získal zmluvu na dva roky. „Boli tam skvelí muzikanti, podmienky aj dirigenti. Jednoducho všetko, čo si môže profesionálny hudobník priať. Lenže to, čo som mal ako hudobník, musel som obetovať ako manžel a otec. V tom čase sme mali štyri deti a videli sme sa málo." Netrvalo dlho a prišiel dôvod na definitívny návrat.

Peter Sklenka sa po operácii vrátil k hraniu na husliach – učí na umeleckej škole. Autor foto: Archív P.S.

„Posledné mesiace pobytu v Malajzii som si všimol zvláštnu vec. V istých momentoch som cítil, ako keby mi zostala visieť pravá ruka. Bol to zvláštny pocit, podobalo sa to trochu na kŕč s tým rozdielom, že som vedel ruku uvoľniť,“ opisuje hudobník, ako sa začali prejavovať prvé príznaky nevyliečiteľnej choroby. „Počas roku 2004 sa tento príznak tuhnutia objavoval čoraz častejšie. Napriek tomu sa mi podarilo nahrať s orchestrom košickej filharmónie sólo husľový part koncertu amerického skladateľa. Krátko nato som navštívil neurológa, ktorý mi bez akéhokoľvek zaváhania stanovil diagnózu,“ hovorí, ako si vypočul, že trpí Parkinsonovou chorobou.

Bol to šok, parkinson sa zväčša objavuje u starších ľudí nad 60 rokov a Peter Sklenka mal len 40. Okrem toho bol otcom piatich detí a pred sebou mal ešte množstvo hudobných plánov. Choroba všetko pribrzdila. „Postupne som strácal potrebnú citlivosť, pružnosť, rýchlosť, presnosť… Bolo to dosť deprimujúce a prejavilo sa to aj na mojej psychike,“ priznáva.

Problémy vyvrcholili v roku 2006, keď bol počas dvoch týždňov dvakrát hospitalizovaný – najskôr pankreatický záchvat a týždeň po ňom rozsiahly infarkt. „Uvedomil som si, že som sa dostal na križovatku života. Napriek tomu, že som chcel aktívne hrať na husliach, vedel som, že to už ďalej nepôjde.“ To boli okamihy, keď sa Peter lúčil s profesionálnou kariérou hudobníka. Potom nastúpil ako učiteľ na Konzervatóriu v Košiciach a postupne si zvykal na novú prácu.

Gabo po nehode upadol do kómy. Dnes je otec. Čomu vďačí za život?

Choroba však postupovala, a hoci užíval najnovšie lieky, počas desiatich rokov sa jeho zdravotný stav zhoršoval. „Dostal som sa do stavu, keď som nemohol nič robiť, a to doslova. Bolesti, stuhnutosť celého tela, ťažkosti pri jedení, dýchaní, niekoľkokrát som myslel, že sa zadusím. Nemohol som si ľahnúť, vstať ani chodiť. Vyhľadal som preto neurológov v košickej nemocnici a tam mi navrhli nevšedné riešenie,“ prezrádza huslista, ako mu ponúkli implantovať pod kožu neurostimulátor.

Dozvedel sa, že ide o hĺbkovú mozgovú stimuláciu, ktorá dokáže zmierniť príznaky Parkinsonovej choroby. Keďže ide o náročnú operáciu a zásah do tela, rozhodnutie nebolo jednoduché, no súhlasil. „Veril som, že mi neurostimulátor pomôže a že sa budem môcť znova venovať práci, rodine, budem sa môcť vyspať a chodiť. Normálne veci, o ktorých človek nerozmýšľa, kým sa nedostane do podobnej situácie.“

Počas operácie musí byť pacient pri vedomí, hlavu stabilizuje titánový kruh pripevnený k lebke.

Pred samotnou operáciou mu do detailov vysvetlili, čo ho počas osemhodinového zákroku čaká. „Operácia pozostávala z troch častí – v prvej mi pripevnili na hlavu titánový kruh, aby som ju mal absolútne nehybnú. Nasledovalo vŕtanie dvoch otvorov do lebky, cez ktoré zaviedli elektrické stimulátory do príslušnej časti mozgu. V druhej časti nastavovali jednotlivé elektródy pomocou počítačového programu. Táto časť bola najdôležitejšia, pretože som musel komunikovať s lekárom a hovoriť alebo robiť, čo mi povedal,“ objasňuje náročný zákrok, počas ktorého bol šesť hodín pri vedomí, nesmel sa hýbať a musel byť stále v strehu. Tretia časť operácie prebiehala v úplnej narkóze a v nej mu uložili kábliky a baterku pod kľúčnu kosť.

Nebola to obyčajná bolesť hlavy! 4-ročná Anetka dostala mozgovú príhodu

Pod kožou má implantovaný neurostimulátor, ktorý mu umožňuje žiť takmer ako predtým.

Pán Peter tak dostal nového pomocníka, ktorý ho okamžite vrátil do normálneho života. „Káble sa mi tiahnu od hrudníka, kde mám pod kožou umiestnený prístroj, až do hlavy. Takže som akýsi robot,“ žartuje bývalý hudobný virtuóz a s úsmevom dodáva, že niekto dobíja baterky obrazne, on doslova – priložením magnetu na telo. Život sa mu po zákroku zmenil, aj keď parkinson naďalej ostáva jeho súčasťou. Peter si už s orchestrom nikdy nezahrá, mohol sa však vrátiť k hre na husliach, teší sa zo svojich žiakov a nie je odkázaný na pomoc druhých. „Choroba sa zatiaľ vyliečiť nedá, len oddialiť negatívne dôsledky, a to ma udržuje v bdelosti a pokore. Všetko je to nakoniec v Božích rukách.“

Môže vás zaujímať: