MENU
zdravy-zivot

Tenistka Romana Tabaková: Porazila ma borelióza

Romana Tabaková sa teší  na prvý vzťah.
Zdravý život

Tenistka Romana Tabaková: Porazila ma borelióza

Najprv operácia kolena, potom prasacia chrípka. Romana Tabaková (22) sa však sľubnej tenisovej kariéry nemienila vzdať. Až lymská borelióza ju prinútila začať nový život, ktorým kedysi opovrhovala. Teraz je šťastná.

Pred rokom ste mali najlepší ranking v kariére, ale v polovici sezóny ste od loptičiek odskočili. Čo sa stalo?

Minulý rok v auguste mi diagnostikovali lymskú boreliózu.

Nakazil váš kliešť?

V marci som si našla pod lopatkou fľak, ale vôbec som netušila, o čo ide. Neviem o tom, že by som mala kliešťa, nevšimla som si, že by ma niečo štiplo. Myslela som si, že je to ekzém. Občas to síce bolelo, niekedy aj poriadne, ale držala som sa hrdinsky.

Čo vás vyhnalo k lekárovi?

Na tréningu som dostala kŕč do svalov v okolí fľaku. Vtedy som sa vyľakala. Krvné testy potvrdil boreliózu a ďalšie vyšetrenia mali ukázať, či choroba napadla už aj kĺby a nervovú sústavu.

Báli ste sa vyšetrenia – lumbálnej punkcie?

Kto by sa nebál tej predstavy? Veľkú ihlu vám bodnú do miechy. Bez umŕtvenia. Ležala som na boku a cítila tupú bolesť nad kostrčou. Ani som nedýchala, aby som sa náhodou nepohla a lekár mi v mieche niečo nepoškodil. Našťastie, v nervovom systéme som boreliózu nemala. Potom sa ukázalo, že aj kĺby mám čisté. Dostala som len silné lieky.

Zdravie vás nezradilo prvýkrát. Nevideli ste v tom varovné signály?

Operáciu menisku podstúpi skoro každý športovec. Jedenásť mesiacov som nehrala, ani na okamih mi však nenapadlo, že sa na kurt nevrátim. Verila som, že v tenise ešte niečo dosiahnem. Cvičila som pilates a Vojtovu metódu. Potom prišla prasacia chrípka. Šesť dní som si poležala v nemocnici a bolo. Ani z liekov mi nebolo tak zle ako mnohým.

V čom bola borelióza iná?

Od nákazy mi na pár dní v mesiaci stúpla teplota, dostala som triašku, nevládala som sa dvihnúť. Ale tvrdo som drela, aby som bola vo forme, hrala som tri turnaje mesačne. Myslela som si, že únava je prirodzená a ešte som si pridala. Až teraz mi to dáva zmysel. Som rada, že som svoje telo konečne poslúchla. Sezóna bola v polovici, už by som to nedohnala, hoci som nebola ani trochu zmierená s tým, že mám skončiť. Rodičia však boli neoblomní. Vždy chceli, aby som mala ešte niečo okrem tenisu – školu. Tak som sa na ňu dala.

Univerzitnými hráčmi ste vždy opovrhovali. Teraz máte štipendium na Concordia Collage v New Yorku a ste jednou z nich.

Presne tak, považovala som ich za menejcenných. Myslela som si, že je hanba hrať za školu a nie za seba. Ale naozaj nikdy netreba hovoriť nikdy. Možno to som sa mala naučiť. Spomalila som, užívam si skvelý školský systém, univerzitu, vzdelávam sa.

Kedysi ste mali ponuku aj na lepšiu univerzitu, na Duke. Neľutujete, že ste to nevzali?

Mrzí ma to, ale neľutujem to. Vtedy som mala osemnásť rokov a iné priority. Je to tak, ako to má byť.

Čo bolo najťažšie na prechode z profesionálnej hráčky na študentku na plný uväzok?

V tenise ste každým turnajom samostatnejší, väčší individualista. Tenis nie je tímová hra, ste tam len vy. Na univerzite som zrazu v triede a záleží na všetkých. Keď sme si mali robiť spolu domáce úlohy, bolo to pre mňa niečo nepredstaviteľné. Ale zvládla som to. Život ma naučil nerobiť si plány a neobmedzovať sa tým, či vyjdú. Žijem tým, čo sa práve deje, čo robím a čo cítim. Beriem život pozitívnejšie.

Už vám tenis nechýba?

Tenis je pre mňa nekonečná vášeň odmalička. Vždy rada prídem na turnaj, stretnem sa s hráčmi, povzbudím ich a teším sa z ich úspechov. Tá atmosféra bude vždy moja láska. Aj keď ju už vidím inými očami.

Trénerskými?

Určite nie, hoci pri tenise by som chcela ostať, tréner zo mňa nebude. Skôr manažér. Na juniorskom Wimbledone som ako tréner len sprevádzala študentku z našej univerzity, veľmi talentovanú hráčku. Bola som pozdraviť aj v slovenskom tíme.

Ale už ste tam nepatrili?

Cítila som sa skvelo, aj som si posmútila, aj som sa tešila s nimi, ale zrazu som videla, že to nie sú len úspechy, úsmevy a trofeje. Mali smútok v tvárach, ktorý som dovtedy nevnímala. Špeciálne pre ženy je to veľmi ťažké. Nebodaj, ak chcú po kariére ešte viesť plnohodnotný život. Som rada, že som skončila vo chvíli, keď som si ešte mohla budovať niečo nové.

Vieru?

Naša univerzita je katolícka, mávame denne omše. Pomáha mi to nachádzať vnútorný pokoj. Zo začiatku som v kostole presedela a preplakala aj šesť dní v týždni. Videla som v tom väčší význam ako v topení ľútosti v miešaných drinkoch. Alebo v čomkoľvek inom. Americké prejavy viery sú úplne iné ako na Slovensku, ľudia v kostole spievajú, rozprávajú svoje neuveriteľné príbehy a ja som pochopila, aké mám vlastne šťastie.

Preto ste sa rozhodli ísť do Indie pomáhať?

Vedenie školy vybralo asi desať študentov – najlepší bifľoši, top basketbalista a ja. Vedeli, aký príbeh mám za sebou, a asi cítili, že mi táto misia môže pomôcť. Išli sme za deťmi do škôl, nemocníc a sirotincov.

Napadlo vám niekedy, že budete robiť charitu?

Nikdy! Vždy som mala súcit s chorými a so slabšími, ale toto sa mi ani neprisnilo! Určite to nebola náhoda. Som poctená, že idem pomáhať ako Lady Diana, ale v oveľa menšom, vo svojom svete.

V tenise ste nemali veľa kamarátok. Už je to lepšie?

Blízkych priateľov mám málo, ale o to sú kvalitnejší. Kamarátstva na kurtoch som nevyhľadávala. Odmalička som mala len jednu skutočnú kamarátku – Slovenku Niky Pochabovú –, a svoj realizačný tím. S odstupom sa mi čoraz väčšmi zdá, že vrcholový šport nie je pre ženy. Do istej úrovne ešte áno, ale potom to začnú brať príliš osobne, nie sú v tom doma, šťastné. Aj na turnajoch som sa radšej pozerala na mužov. Nielen preto, že sa mi páčia, ale pre nich je to hra. A o tom je šport!

Aj prvú lásku ste si „vypozerali“ na kurte.

Iných mužov som ani nepoznala! Grigor Dimitrov teraz chodí so Šarapovovou. Bol moja veľká juniorská láska, ale skutočný vzťah som ešte nemala. A to mám dvadsaťdva rokov! Teším sa naň, no nikam sa neponáhľam.

Americkí krásavci vás neočarili?

Muži sa mi v Amerike nepáčia. Nie sú džentlmeni, chýba im charizma. Je okolo nich bublina, úplne prázdna. Samozrejme, rada sa zmýlim a nechám očariť. Pretože ľudia mi sedia v Amerike väčšmi než na Slovensku.

Čo vám na Slovákoch prekáža?

Američania sú pozitívnejší, usmievajú sa, nemračia a toľko nenadávajú, hoci by takisto mali na čo. Možno si poviete, že je to pretvárka, ale žije sa medzi nimi oveľa príjemnejšie. Na konci dňa sa dobre cítim. Veľmi mi to pomohlo, keď som priletela v januári a v každej telke bežalo Australian Open. Bolo mi nanič, ale mohla som sa hocikedy s hocikým dať do reči a zmeniť myšlienky. V metre, v parku… Ľudia sú tu prajnejší. Väčšmi žijú. Neriešia kilo navyše. Ale vrátim sa na Slovensko a je jedno, že žiarim šťastím, ľudia mi povedia: „V tej Amerike si nejako pribrala!“ Akoby mi závideli, že ma to netrápi a usmievam sa.

Netrápi? Vôbec si nedávate pozor na to, čo jete?

Strava mi v Amerike nesedí. Dávajú všade múku, ešte aj do suši! Ale ak sa chcete zdravo stravovať, máte neskutočný výber. Nikdy som nemala problém s tým, že som jedla nezdravo, ale veľa a zriedkavo. Našťastie, milujem pohyb, preto dôsledky nie sú až také hrozivé.

Cítite sa lepšie?

Som zdravá a nemám problémy. Moje telo je oddýchnuté, trošku príjemne zlenivelo, ale je to oslobodzujúce. Už nemám všetko dokonale nalinkované. Môžem ísť v utorok do parku len tak si sadnúť alebo ísť do kina. Môžem si jednoducho zrazu vydýchnuť, zacvičiť si jogu, zabehať, ísť do zoo, do botanickej záhrady, na zumbu… Alebo sa učím anglickú gramatiku. Angličtina bola pre mňa dorozumievací jazyk, namiesto you napíšem len U. Pri odovzdávaní esejí som sa zapotila, ale každé zlepšenie cítim.

Na Slovensko sa už nevrátite?

Milujem vracať sa domov, veď tu mám rodinu. Ale žiť tu asi nebudem, lákajú ma severské kultúry. No ktovie, možno skončím na Aljaške ako záchrankyňa tuleňov (smiech).

Modeling ma nedostal

V roku 2007 sa Romana Tabaková zúčastnila na súťaži Hľadá sa supermodelka. „Do modelingu som nazrela jedným okom od dvier, a potom som ich spokojne zavrela. Stačilo,“ spomína s odstupom času. Vie, že na móle by nemala čo robiť, ale pózovanie pred objektívom si užívala tak vtedy, ako aj dnes. „Bavilo ma fotiť s muzikou, mať vietor vo vlasoch, ale nikdy som to nechcela robiť. Nebrala som to vážne,“ priznáva.

„Modeling nie je o vás, len o vašom tele a vkuse iných. Je to obchod s mäsom, chudobný na emócie. V tenise na sebe tvrdo makáte, ale môžete sa posúvať ďalej, ísť na iné turnaje, zlepšovať sa… A tešiť sa!“ vychutnáva si Romana to, že má skúsenosti a môže porovnávať. „Teraz všetko zúročujem – študujem, mám pár príjemných známostí aj z modelingu, aj z tenisu. Rozširujem si obzory všetkými smermi a to ma napĺňa.“

Dobré správy z Indie

Tri týždne pred odchodom do Indie prešla kolotočom očkovaní, no ani týždeň pred odletom si ešte nebola istá, či začne preventívne užívať antimalariká. „Nakoniec ich užívam a som v pohode, ibaže mám poriadne divné sny,“ zveruje sa. „India je šokujúca – v dobrom aj v zlom. Prvý týždeň sme strávili v horách Kodaikanal na juhu krajiny.

V dedinke Vadakarai sme maľovali školu, deťom sme doniesli školské pomôcky a spestrujeme im denný život. Aspoň na chvíľu,“ spracúva Romana šoky z iného sveta. V Indii nie je prvýkrát, ale hotelový komplex a kurty v Dillí sa s týmto nedajú porovnať.

„Koľkokrát je mi do plaču. Ani si nechcem predstaviť, aké je to v horších krajinách, keďže tu síce nemajú teplú vodu, ale majú jedlo každý deň.“ Práve jedlo, príroda a pamiatky urobili na Romanu dojem. Čerpá z nich silu, ktorú bude potrebovať v druhom týždni indickej misie – pri návšteve sirotincov a nemocníc.

Video

Poradňa zdravia

Zobraziť

Pomôže mi ionoforéza na spotené dlane? Niekedy mi z nich pot kvapká

Aplikácia ionoforézy je príjemná, pociťujete pri nej iba mierne mravčenie a nie je finančne taká náročná. Ide o špeciálnu vaničku s vodou, kde si ponoríte ruky alebo nohy a nastavíte program na ionoforézu. Zariadenie pracuje ako vodný kúpeľ, cez ktorý vedie slabý elektrický jednosmerný prúd. Časový interval kúpeľa a intenzita „elektrického prúdu“ sa postupne zvyšujú. Jeden kúpeľ trvá päť až desať minút. Minimálny počet ošetrení je desať, ale dajú sa podľa potreby opakovať. Niektoré pracoviská vaničky požičiavajú aj na domáce použitie. Odporúčam vám však navštíviť kožného lekára, pretože pravdepodobne máte hyperhidrózu, nadmerné potenie. Dermatológ vás vyšetrí a bude pátrať po príčine ťažkostí. Hyperhidróza totiž môže súvisieť s viacerými ochoreniami, napríklad štítnej žľazy či s cukrovkou. Hoci – potiť sa môžete aj bez zjavnej príčiny, napríklad pri strese, ako píšete. Lekár ďalej zistí, či sa nadmerne potíte len na rukách, chodidlách a v podpazuší, čo asi bude váš prípad, alebo po celom tele. Ionoforéza sa totiž dá vykonávať iba na rukách a nohách.

čítať viac
Hana Zelenková
MUDr. Hana Zelenková
Dermatologička

Je možné, aby zubná pasta spôsobovala citlivosť zubov?

Zubné pasty by nemali vyvolať citlivosť zubov. Je však pravda, že bieliaci účinok väčšiny bieliacich zubných pást je založený na ich jemnom brúsnom účinku, od ktorého sa očakáva očistenie zuba od pigmentov z návykových látok a zo stravy. To môže mať na zub zjasňujúce účinky. Za istých okolností však tento brúsny efekt môže obnažiť mikrokanáliky zuboviny na krčku zuba, čo by mohlo spôsobiť citlivosť na studené a mechanické podnety. Riešením je prejsť na zubnú pastu typu „sensitive“ alebo „rapid“. V prípade pretrvávajúcej citlivosti navštíviť stomatológa, ktorý citlivý krčok ošetrí špeciálnym lakom.

čítať viac
MUDr. Rudolf Novotný
MUDr. Rudolf Novotný
Zubný lekár
doktor

Opýtajte sa
odborníka

Poraďte sa s našimi
odborníkmi.

Položiť otázku

Opýtajte sa odborníka

Poraďte sa s našimi odborníkmi.

Položiť otázku
doktor

Diskusia