Príbeh: Depresia ničila dušu Dominike pomaly a nenápadne ako rakovina

Dominika: Depresia prichádza nenápadne a ničí dušu ako rakovina

Ťažká depresia bola ako rakovina duše. Neuveríte, čím si musela Dominika prejsť

V časopise Zdravie pracuje od roku 2019. Okrem redaktorskej činnosti sa venuje aj správe webového obsahu, tvorbe videomateriálov a obsahu na sociálnych sieťach.

Anna Balášková

Prvé nenápadné problémy sa začali u Dominiky objavovať už na strednej škole. Vždy bola na seba prísna a neuspokojila sa s iným ako dokonalým výsledkom. „Občas ma prepadali pocity úzkosti, menejcennosti, ale neriešili sme to. Obchodná akadémia, na ktorú som chodila, patrila k najprestížnejším na Slovensku. Bol tam vyvíjaný veľký tlak na všetkých a ja som zo svojich nárokov nechcela poľaviť,“ začína rozprávanie mladá Trnavčanka.

Dlhodobý stres a únava sa však podpísali na jej psychike. Myslela si, že po maturite to prejde. A prvé dva roky na vytúženej vysokej škole to tak aj vyzeralo. Štúdium masmédií v Prešove ju napĺňalo. V treťom ročníku sa dokonca dostala na Erasmus do Brna. „Ešte predtým, cez prázdniny, som cítila, že sa so mnou niečo deje. Hocikedy som sa rozplakala, bola som často smutná. Ako animátorke v detskom tábore sa mi stalo, že som sa pred deťmi z ničoho nič rozplakala. Nebolo to v poriadku. Myslela som si, že je to len nejaká moja precitlivenosť.“

Najhorší polrok ju čakal práve v Brne, kde na ňu doľahla veľká ťažoba. „Nevedela som, čo mi je. Cítila som, že sa veľmi mením. Z extrovertného dievčaťa sa postupne stával opak. Bola som v&nbsp;medzinárodnom kolektíve, ale nevedela som vydržať medzi ľuďmi, cítila som sociálnu úzkosť. Cez deň v&nbsp;škole som sa pred spolužiakmi tvárila, že mi nič nie je. Večer som sa však zavrela do kúpeľne a&nbsp;tam som plakala. Prepadal ma pocit samoty a&nbsp;toho, že mi nikto nerozumie. Ja sama som si nerozumela! Vtedy som netušila, že je to depresia,“ spomína si Dominika na najťažšie časy.

Hnevala sa na seba, pretože zo začarovaného kruhu čiernych myšlienok v&nbsp;hlave sa nevedela dostať von. Blízki jej vraveli, že na tú školu asi len nemá. Odmalička bola naučená dosahovať výsledky, pocity obviňovania sa&nbsp;potom iba stupňovali. „Začala som sa spochybňovať, že neviem vydržať sama. Nikoho nemám, kto by ma podporil. Prerástlo to až do fyzických ťažkostí. Bolel ma žalúdok, nemohla som v&nbsp;noci spávať, kvôli čomu som potom nebola schopná chodiť do školy. Zhoršil sa mi prospech...&nbsp;“

Keď sa v&nbsp;januári vrátila domov, musela si dorobiť niektoré predmety aj na Slovensku. „Asi mesiac som nevyšla z&nbsp;izby kvôli učeniu. To bola pre mňa posledná kvapka. Cítila som, že to už nezvládam. V&nbsp;marci pred dvoma rokmi som prvýkrát vyhľadala psychiatra. Povedal mi, že to vyzerá na pokročilú depresiu. Nastavil mi lieky a&nbsp;odporúčal spomaliť tempo. Varoval ma, že môj stav je dlhodobo rozvinutý a&nbsp;liečba preto môže trvať dlhšie,“ hovorí Dominika o časoch, keď si myslela, že si dá tabletku a&nbsp;všetko bude v&nbsp;poriadku. To sa však nestalo.

Spomaliť nemohla. Písala práve bakalársku prácu, blížili sa štátnice. Mala po cit, že všetko musí robiť na stopäťdesiat percent, inak z&nbsp;nej nič nebude. „Škola sa kopila, bola som často chorá.&nbsp;Každé ráno som sa zobúdzala s&nbsp;pocitom, že je to zbytočné. Situácia sa nezlepšovala. Silné lieky nezaberali. Mala som pocit, že keď mi ani psychiater nepomohol, už mi nedokáže pomôcť nikto. Bola som telo bez duše. V&nbsp;tom zúfalstve mi prvýkrát napadli myšlienky na samovraždu. Chcela som zjesť lieky, no zasiahol osud. Mama sa vrátila z&nbsp;práce skôr a&nbsp;našla ma,“ spomína si s&nbsp;roztraseným hlasom.

V&nbsp;apríli 2020 ju hospitalizovali na psychiatrii v&nbsp;Pezinku. Tým, že si chcela siahnuť na život, sa dostala na oddelenie s&nbsp;najťažšími prípadmi. Zistili jej viaceré diagnózy, od depresie ťažkého stupňa cez viaceré poruchy príjmu potravy až po hraničnú poruchu osobnosti či generalizovanú úzkostnú poruchu. „Pol roka som žila s&nbsp;ťažkou depresiou, bolo to skutočné peklo na zemi. Nie nadarmo sa o&nbsp;depresii hovorí ako o rakovine duše. Mala som 22 rokov a&nbsp;pocit, že som prišla o&nbsp;všetko. Na psychiatrické liečenie som sa dostala v&nbsp;období, keď udrel tvrdý lockdown, takže sme samy nemohli chodiť ani na vychádzky, brala som to ako väzenie.“

V nemocnici strávila tri mesiace. Deväť týždňov nevidela nikoho z rodiny. Podstúpila intenzívne terapie, aby pochopila, prečo sa u nej problémy objavili. „Bolo to náročné, ale paradoxne to najlepšie, čo sa mi mohlo stať,“ hodnotí Dominika s odstupom času. Dostala sa do rúk výborného lekára i psychologičky, ku ktorej chodí dodnes. „Až pri nej som mala pocit, že ma konečne niekto chápe. Povedala som jej veci, ktoré som roky nikomu nepovedala. Počúvala som lekárov a to ma zachránilo.“ Tí jej vysvetlili, že depresia, ktorú má, je endogénna, čo znamená, že jej nepredchádzala žiadna tragická udalosť či trauma, ale bola spôsobená nesprávnou „chémiou“ v&nbsp;mozgu.

„Myslím si, že&nbsp;to bolo oveľa zložitejšie a&nbsp;rany na duši som si prenášala ešte zo&nbsp;zložitého detstva. Lekári predpokladajú, že <a target="_blank" rel="noopener" href="https://patalie.sk/ako-sa-prejavuje-depresia">k&nbsp;depresii prispeli</a> aj drastické diéty, ktoré som v&nbsp;tom čase držala.“ Okrem užívania liekov musela v&nbsp;živote urobiť viacero zmien.&nbsp;Naučila sa meditovať, cvičila jogu, pomohli jej aj sedenia s&nbsp;ľuďmi, ktorí mali podobné problémy.

Keď sa zdalo, že je stabilizovaná, prepustili ju domov a všetko sa jej akoby vrátilo. „Do poslednej chvíle som si chcela dorobiť školu. Už to však nebolo možné. Nevedela som to prijať. V lete na mňa opäť doľahli pochmúrne myšlienky. Nakoniec som bola pol roka PN, aby som sa dala úplne dokopy. Potrebovala som čas, aby som si v&nbsp;sebe zahojila všetky veci,&nbsp;“ hovorí Dominika, že až vtedy pochopila, že jej v&nbsp;živote nič neušlo.

Po potrebnom oddychu si našla prácu, v júni obhájila bakalársku prácu. Z perfekcionistky zameranej na výkony sa stala žena, ktorá sa dokáže tešiť aj z každodenných maličkostí. „Dodnes sa učím mať pravidelný režim, aby som neupadala do kolobehu zlých myšlienok. Pomáha mi cvičenie, prechádzky so šteniatkom. V nemocnici sme si museli písať denník, dodnes vidím, aké je to dôležité, a chcem sa k tomu vrátiť. Teraz fungujem relatívne normálne. Nemôžem povedať, že som z depresie úplne vyliečená, keďže to býva diagnóza na celý život, aktuálne som však stabilizovaná a v remisii.“

O&nbsp;svojich problémoch začala otvorene písať na sociálnej sieti v&nbsp;októbri minulého roku. Hoci sa bála, ako budú na to reagovať jej známi, prekvapila ju obrovská vlna podpory. „Duševné choroby nie je vidieť a&nbsp;majú ich často ľudia, o&nbsp;ktorých by sme to na prvý pohľad ani nepovedali,“ hovorí Dominika.&nbsp;Ozvali sa jej desiatky žien v&nbsp;podobnej situácii, ktoré nemali odvahu vyhľadať pomoc. To je dôvod, prečo v&nbsp;tom pokračuje dodnes.

„Venujem sa témam duševného zdravia, sebalásky a&nbsp;body positivity. Dôležité je neporovnávať sa,“ radí. Počas liečby pribrala 25 kíl a neraz sa stretla s&nbsp;poznámkami typu „skvelé, že si už psychicky o. k., už len schudnúť a&nbsp;budeš tip-top“. V&nbsp;čase, keď prežívala najťažšie chvíle, bola&nbsp;štíhla. Navonok vyzerala, že sa jej darí, za zatvorenými dverami sa však trápila. „Pribrala som, chcem to zmeniť, no nepomôže mi, keď si budem pred zrkadlom nadávať, aká som tučná. Dôležité je na sebe pracovať a&nbsp;nevzdávať sa, aj keď sa niečo nepodarí. Dnes to už viem,“ dodáva na záver.