Prvé nenápadné problémy sa začali u Dominiky objavovať už na strednej škole. Vždy bola na seba prísna a neuspokojila sa s iným ako dokonalým výsledkom. „Občas ma prepadali pocity úzkosti, menejcennosti, ale neriešili sme to. Obchodná akadémia, na ktorú som chodila, patrila k najprestížnejším na Slovensku. Bol tam vyvíjaný veľký tlak na všetkých a ja som zo svojich nárokov nechcela poľaviť,“ začína rozprávanie mladá Trnavčanka.

Dlhodobý stres a únava sa však podpísali na jej psychike. Myslela si, že po maturite to prejde. A prvé dva roky na vytúženej vysokej škole to tak aj vyzeralo. Štúdium masmédií v Prešove ju napĺňalo. V treťom ročníku sa dokonca dostala na Erasmus do Brna. „Ešte predtým, cez prázdniny, som cítila, že sa so mnou niečo deje. Hocikedy som sa rozplakala, bola som často smutná. Ako animátorke v detskom tábore sa mi stalo, že som sa pred deťmi z ničoho nič rozplakala. Nebolo to v poriadku. Myslela som si, že je to len nejaká moja precitlivenosť.“

Ťažké časy

Najhorší polrok ju čakal práve v Brne, kde na ňu doľahla veľká ťažoba. „Nevedela som, čo mi je. Cítila som, že sa veľmi mením. Z extrovertného dievčaťa sa postupne stával opak. Bola som v medzinárodnom kolektíve, ale nevedela som vydržať medzi ľuďmi, cítila som sociálnu úzkosť. Cez deň v škole som sa pred spolužiakmi tvárila, že mi nič nie je. Večer som sa však zavrela do kúpeľne a tam som plakala. Prepadal ma pocit samoty a toho, že mi nikto nerozumie. Ja sama som si nerozumela!Vtedy som netušila, že je to depresia,“ spomína si Dominika na najťažšie časy.

Hnevala sa na seba, pretože zo začarovaného kruhu čiernych myšlienok v hlave sa nevedela dostať von. Blízki jej vraveli, že na tú školu asi len nemá. Odmalička bola naučená dosahovať výsledky, pocity obviňovania sa potom iba stupňovali. „Začala som sa spochybňovať, že neviem vydržať sama. Nikoho nemám, kto by ma podporil. Prerástlo to až do fyzických ťažkostí. Bolel ma žalúdok, nemohla som v noci spávať, kvôli čomu som potom nebola schopná chodiť do školy. Zhoršil sa mi prospech... “

Keď sa v januári vrátila domov, musela si dorobiť niektoré predmety aj na Slovensku. „Asi mesiac som nevyšla z izby kvôli učeniu. To bola pre mňa posledná kvapka. Cítila som, že to už nezvládam. V marci pred dvoma rokmi som prvýkrát vyhľadala psychiatra.Povedal mi, že to vyzerá na pokročilú depresiu. Nastavil mi lieky a odporúčal spomaliť tempo. Varoval ma, že môj stav je dlhodobo rozvinutý a liečba preto môže trvať dlhšie,“ hovorí Dominika o časoch, keď si myslela, že si dá tabletku a všetko bude v poriadku. To sa však nestalo.