Každé dieťa raz vyrastie, okrem jedného. Tak sa začína príbeh chlapca, ktorý pred dospelosťou ušiel do zázračnej Nekrajiny plnej zábavy a hier. Pôvabná rozprávka o dobrodružstvách večného chlapca, ktorú na začiatku dvadsiateho storočia napísal Škót J. M. Barrie, oslovila v knižnej i filmovej podobe generácie detí na celom svete. V osemdesiatych rokoch sa ňou inšpiroval americký psychoterapeut Dan Kiley. V knihe, ktorá sa okamžite stala bestsellerom, použil termín „syndróm Petra Pana“. Podľa neho ho majú ambiciózni mladí muži, ktorí nechcú prijať fakt, že sú dospelí.
Pozor na 40-ročného chlapca
Kiley tvrdí, že reálny Peter Pan sa podobne ako ten rozprávkový vyhýba zodpovednosti, má strach z pevných vzťahov, je neviazaný a roztopašný. Často to býva muž s perspektívnou kariérou, pyšný na nové naleštené fáro či drahý golfový výstroj, potrpí si na komfort a konzumný spôsob života. Často býva emocionálne chladný narcista, ktorý sa riadi heslom, čo môžeš spraviť dnes, odlož na zajtra. A napokon aj tak presunie zodpovednosť na plecia svojej partnerky, ktorá mu slúži ako náhrada za matku. Až do chvíle, kým nebude chcieť od neho viac ako nezáväzný sex a zábavu. Témy manželstvo a rodina sú totiž preňho tabu.
Ilúzia mladosti v trende
Filozof Friedrich Nietzsche v knihe Tak hovorí Zarathustra spomína dieťa v mužovi, ktoré sa chce hrať. Dnešní Petrovia Panovia však nedospelosť neskrývajú vo svojom vnútri, naopak. Vo veľkých mestách pribúda mužov, ale aj žien, pre ktorých sa syndróm Petra Pana stáva priam životným štýlom.
Ich túžba nevyrásť sa mení na túžbu ostať mladým. Nemusia to byť len dobrovoľní singlovia, ktorí sa z pohodlnosti či nedostatku zodpovednosti nehrnú do pevného zväzku. Patria sem aj ľudia, ktorí sa nechcú vzdať vonkajších symbolov mladosti. Za ich správaním sa dajú vystopovať rôzne príčiny: rebélia proti predošlej generácii, psychická nezrelosť a nevyrovnanosť so starnutím, ale aj nekritická strata sebakontroly.
Koniec generačných sporov
Alebo patríte skôr ku skupine profesionálne mladých ľudí, v angličtine známych ako „grups“? Títo muži a ženy sa nevyhýbajú zodpovednosti, mnohí z nich dokonca majú deti. Rodičovskú rolu nevnímajú ako koniec mladosti, skôr naopak: ako šancu ďalej žiť na plné obrátky. Na inline korčuliach skúšajú jazdiť nie preto, aby to naučili svoje deti, ale preto, že ich to baví. Generačným konfliktom sa vyhýbajú, kde sa len dá.
Čoho sa „grups“ najviac boja? Toho, že raz budú takí ako ich otcovia a matky. Desí ich myšlienka, že budú musieť prijať taký model dospelosti, ktorý teraz odmietajú. Dospelosť, z ktorej sa vytratilo všetko detské.
