Slovenská speváčka bojuje s veľkou úzkosťou! Prezradila nám viac

Príbeh: Usmievala sa, no prežívala úzkosť. Dnes o tom hovorí, aby pomohla iným

Slovenská speváčka hovorí o svojom boji s úzkosťou

Veronika Daničová

Apríl 2020. Svet prežíva divné časy. Komu covid nesiahol na zdravie, prácu a&nbsp;blízkych, toho sa pokúša pripraviť aspoň o&nbsp;radosť z&nbsp;toho, čo mu zostalo. Život sa spomalil, niekde úplne zastavil. A&nbsp;v&nbsp;tom z&nbsp;éteru zaznie nová pieseň o&nbsp;depresiách, úzkostných stavoch a&nbsp;mentálnych démonoch. Na prvé počutie výborne načasovaný marketingový ťah, no veci niekedy naozaj nie sú také, aké sa zdajú. S&nbsp;koronakrízou nemá song nič spoločné.

„Skladba je o&nbsp;ťažkých psychických a&nbsp;emočných stavoch, ktoré som prežívala a&nbsp;stále prežívam. A&nbsp;myslím si, že nie som sama. Že je veľa ľudí, ktorí to takto majú,“ vyznáva sa Vanda (34) a sama ešte tak úplne neverí tomu, čo hovorí. Teda tomu, že o svojich stavoch hovorí tak otvorene.

Singel Human vydala pôvodne v španielčine, ale aby mu rozumelo viacej ľudí, pretextovala ho aj do angličtiny. „Je to pre mňa ťažká téma. Vnímala som svoje stavy ako strašnú hanbu,“ vykladá pomaly karty na stôl. Teda na lavičku pri Dunaji, na ktorej sedíme bezpečne meter od seba. Poznám ju sotva hodinu, ale depresia mi k&nbsp;nej akosi nejde. Cez rúško nevidím úsmev, ale oči sa jej smejú. Napadne mi, či by som si niečo všimla, keby som ju poznala dlhšie.

Nikto nemôže vedieť, ako sa cítite, ak mu to nepoviete. Buď si priznáte, že ste smutný, cítite sa zle a&nbsp;chcete s&nbsp;tým pracovať, alebo nie.

„Ani mnohí v&nbsp;mojom okolí nechápali, o&nbsp;čom hovorím. Vraj som bola vždy taká super, usmiata a&nbsp;veselá,“ neviní blízkych&nbsp;z&nbsp;toho, že jej nepomohli. „Nikto nemôže vedieť, ako sa cítite, ak mu to nepoviete. Buď si priznáte, že ste smutný, cítite sa zle a&nbsp;chcete s&nbsp;tým pracovať, alebo nie.“ A&nbsp;Vanda mlčala. Pokojne si nažívala vo svojej bublinke, kým jej nepraskla.

Speváčka a skladateľka sa narodila v Nitre. Počas štúdia na bilinguálnom španielskom gymnáziu strávila rok v Argentíne, ktorá jej učarovala. Po ukončení štúdia sociálnej a pracovnej psychológie na Univerzite Komenského v Bratislave robila administratívu, aby zaplatila účty, odvody a po ôsmich hodinách sa mohla venovať tomu, čo ju baví – spevu a skladaniu hudby, ktorým žije od dvanástich rokov. No až posledných pár rokov v Argentíne sa aj živí spevom a jeho učením v Santa Fe na škole Estudio Vocal.


VANDA KRAJČOVIČOVÁ (34) 

Písal sa rok 2013. Vanda mala v pláne nový album, ale producent, ktorého oslovila, ju bez vysvetlenia odmietol. Zložilo ju to. Nechápala, prečo to urobil, keď bolo všetko na dobrej ceste. No o 7 rokov je jej to už jasné. A vlastne je mu za to vďačná. „Vo mne sa nedalo vyznať. Bola som plná rozporov. Niečo iné som hovorila, iné spievala, inak som vyzerala, inak som sa umelecky vyjadrovala... Dodnes by som sa najradšej nepriznávala k&nbsp;niektorým svojim prejavom z&nbsp;toho obdobia,“ zamýšľa sa nad tým, kam by ju až dohnali démoni, keby ich nezastavila. Hanbila sa však za ne takmer aj sama pred sebou.&nbsp;

Jediný, kto poznal celú pravdu o&nbsp;jej stavoch, bola kamarátka psychologička. Ale žila 333 kilometrov západne. „Poprosila som ju, nech mi niekoho odporučí. Nemala som v&nbsp;tom čase veľa peňazí a&nbsp;keď som sa musela rozhodnúť, či pôjdem na hodiny spevu alebo na psychoterapiu, mala som v&nbsp;tom jasno,“ hovorí o&nbsp;intenzívnej liečbe, na ktorú sa vrhla.

Ani priatelia, ani rodina nemali poňatia o tom, čím Vanda prechádza. Kolegovia niečo tušili, keď ju videli pod chvíľou v práci. Ale ešte za tým mohlo byť ťažké obdobie vo vzťahu, ktorým nežná plavovláska prechádzala. „Dva roky som nepovedala nikomu o tom, že sa liečim. Ani svojej mame.“ Nechcela, aby si vyčítala, že jej dcéra má depresie.&nbsp;„Keď je vám najhoršie a ste najviac zraniteľný, nechcete o tom hovoriť. Paradoxne potom, keď sa niekam posuniete vďaka psychoterapii a je vám lepšie, už o tom aj chcete hovoriť, ale namiesto podpory počujete: ‚Aha... Čo sa ešte o tebe nedozvieme? Čo už sa len tebe také v živote stalo?‘ A už sa zase hanbíte za to, že to vôbec riešite.“

Po 3 mesiacoch sedení u psychiatričky a absolvovaní terapie rodinných konštelácií sa zrazu začali diať veci. „Rodinné konštelácie boli pre mňa strašne silné. Dali mi nové myšlienky a podnety. Nemala som ani poňatia, koľko vecí máte uložených v podvedomí z čias totálnej detskej nevinnosti. Pochopila som, že tú váhu nemôžem niesť za niekoho ja.“

Keď sa Vanda prestala hanbiť za to, čo cíti, začala sa viniť z toho, že to neriešila skôr. „Ale psychiatrička mi povedala, že sa mám prestať bičovať. Minulosť už aj tak nezmením. Svoj pohľad na ňu však zmeniť môžem. Začala som sa zaujímať o mentálne zdravie ‚wellbeing‘. Bez toho to skrátka nejde.“

Premýšľam, ako veľmi sa na Vande podpísala Argentína, v ktorej práve žije. Je tam teplo, je tam more a najväčší počet psychológov na svete. Má ho tam hádam každý a divný ste, ak ho nemáte aj vy. „Ale na Slovensku je to stigma. Hanba, že ste slabý a hlúpy. A to mi je úprimne ľúto,“ vyznáva sa žena, ktorá je dôkazom toho, že nemusíte byť týraná, znásilnená, zneužívaná ani šikanovaná preto, aby vás detstvo poznačilo na celý život. Stačí, že vás rodičia príliš milujú. „Má to podľa mňa veľa ľudí. Rodičia by za vás aj dýchali a neuvedomia si, ako vám škodia, keď sa nenaučíte dýchať sami,“ hovorí Vanda, ktorú stres z pocitu vlastnej neschopnosti neraz vydesil.

„Je šialené, kam vás myseľ dokáže dostať! Tá čierňava môže trvať niekoľko hodín, ale aj dní. Bojíte sa všetkého, ale ani neviete konkrétne čoho. A potom zrazu prejde. Bez akejkoľvek zmeny vonkajších faktorov, bez vášho pričinenia. Proste zmizne. No rovnako tak sa dokáže vrátiť. Preto sú úzkosti také nebezpečné a nevyspytateľné,“ prosí speváčka ľudí, aby psychické problémy negeneralizovali. A už vôbec nie v snahe, že tým druhým pomôžu.

„V mojej rodine to bolo tak. Som hypersenzitívna a večne som počúvala: ‚Zase plačeš? Neplač!‘ A tak som prestala plakať. Naučila som sa nedávať von emócie a tie sa vnútri hromadili, až spôsobili peklo,“ opisuje jadro svojej úzkosti.

Úzkosť rovná sa strach. Strach z budúcnosti. Spútavajúci, bolestivý. „Mám chronické migrény a bolesti chrbta. A už roky sa neviem poriadne nadýchnuť. Aj teraz,“ zalapá po dychu. Neurobila to prvýkrát. Dýchala ako astmatik alergický na zimu, ktorú bolo jasne cítiť vo vzduchu. „Ako speváčka viem, že mám dýchať do brucha, ale stále sa snažím dýchať do pľúc a&nbsp;nejde mi to. Akoby som mala slona na hrudi,“ opisuje fascinovaná tým, ako v&nbsp;ľudskom tele psychika súvisí s&nbsp;fyzickou stránkou.

„Mávala som zápaly močových ciest. Prekonala som aj obličkový zápal. Keď som v strese, príde to – infekcia ako prasa – no keď sa o dva dni upokojím, okamžite to prejde.“ Bez ohľadu na vedomosti a schopnosti, chémia bola neraz Vandina jediná záchrana. „Brala som antidepresíva. A vtedy nastal totálny lockdown. Vyplo mi emócie. Smútok, ale aj radosť. Konečne som však necítila ani toho slona. Nijaké tlaky, ktoré sa mi s úzkosťou spájajú.“

Stresu sa človek nemôže úplne strániť. Ani ten, ktorý chodí raz týždenne na terapiu ako Vanda. Najprv k slovenskej psychiatričke, teraz k argentínskej psychoterapeutke. Predtým osobne, teraz online. „Stále mi to pomáha. Tak ako meditácie a minimalizmus. Keď máte milióny podnetov, vecí, handier a ľudí okolo seba, je to brutálne stresujúce,“ hovorí Vanda o tom, čo možno tak dobre poznáte aj vy. Alebo patríte k tým, ktorí si vedia bez váhania vybrať zo 100-stranového jedálneho lístka v reštaurácii? A keby ste si poň len tak odbehli – ideál.

„Celý život som bola antipohybová. Na telesnej som sa vždy vyhovárala, aby som nemusela cvičiť, ale teraz aspoň tri-štyrikrát týždenne posilňujem. S činkami alebo s vlastným telom. Najlepšie vonku. Na slnku.“

Aj preto Vande Argentína vyhovuje. Slnko jej tam svieti každý deň, našla tam lásku a prácu, ktorá ju nielen živí, ale aj baví. Spieva, učí spev a organizuje songwritingové workshopy. „Ale stále je Argentína krajina tretieho sveta. Ak však riešite hlavne seba a svoj mikrosvet z hľadiska svojho zdravia, môžete byť šťastný aj v Ugande. Hlava je podstatná. Ak nie ste dobre mentálne nastavený, tak hlava je väzenie. Ale keď na tom pracujete a svoj domček zveľaďujete, mení sa na oázu pokoja,“ predstavuje príbeh, ktorý som už niekde videla. Áno, vo videoklipe k piesni Human.

Napriek všetkým tým slovám sa mi Vanda nezdá ako budhistický mních, ktorého nič nerozhodí. Je to krásna mladá žena plná citov a pocitov. S nohami na zemi a profilom na sociálnych sieťach. „Povolanie speváčka je hneď terčom hodnotenia. Stále máte pocit, že musíte niečo nové produkovať a porovnávať sa. Ani mňa to neminulo. A tento nepokoj je olej do ohňa úzkosti. Keď sa dokážete vypnúť, je to veľký krok. Ak je koronakríza na niečo dobrá, tak možno práve na to, že sa môžete spomaliť, odstrihnúť,“ radí speváčka, ktorej v rámci terapie radili čítať dokumentárne knihy, zisťovať fakty a aplikovať ich na sebe. Lebo nič nie je také, ako sa zdá.

„Najlepší barometer pre mňa je to, či sa mi dobre dýcha. Naučila som sa to vnímať a netlačiť na seba. Možno mi teraz ujde sto vecí, ale tých pár podstatných si na mňa počká,“ hovorí. Klišé? Od človeka, ako je ona, ani nie. Aj keby mala pomôcť čo len jednému človeku, má to pre ňu zmysel. Vlastne už boli aspoň dvaja. Bývalá kolegyňa zo Slovenska a kamarátka z Mexika. „Tej som pomohla nerobiť nič a užívať si to. Keď som bola na dne, povedala som si, že urobím jednu dôležitú vec za mesiac. Nie za deň ani za týždeň, ale za mesiac,“ triafa Vanda do srdca spomalenej doby, ktorú žijeme.

Tou dôležitou vecou môže byť maličkosť – zavolať kamoške, s ktorou si chcete napraviť vzťah, objednať sa k zubárovi, alebo čokoľvek iné, čo vás ťaží. „Sme orientovaní na výkon. Máme pocit, že keď neurobíme denne 20 vecí, tak nerobíme nič. No aj keby ste jeden deň neurobili nič, tak vlastne naberáte silu do ďalších dní. A to si treba dopriať,“ radí speváčka, ktorej čas ukázal, že najlepšie si plynie po svojom.

„Keď na niečo čakáte mesiace, môže sa to zdať ako celá večnosť. No je to zlomok života,“ zažiari jej v očiach láska. Taká, na ktorú sa čaká aj celý život. Taká, pre ktorú si kúpite jednosmernú letenku na druhý koniec sveta a neoľutujete to. „Môj súčasný priateľ v Argentíne je jediný človek, ktorý vie o mne všetko. Veľa rokov bol moja múza, ako priatelia sa poznáme od mojich šestnástich. Navyše, je tiež umelec, skladateľ. Je pre mňa všetkým a hlavne tým najbezpečnejším miestom. Nielen v Argentíne, ale na svete.“