Schizofrénia zničí osobnosť

Ďakujeme Radke, ktorá nám požičala svoj denník

4. november: Mama povedala, že ma odvezie k doktorke, nech ma pošlú do nemocnice, vraj na preliečenie. Nepáčilo sa jej, že som všetkým ľuďom v časopise vyškriabala oči. Nedá si vysvetliť, že tí ľudia na mňa hľadia, že ma všetci sledujú svojimi pohľadmi. Myslela som, že to pochopila, keď som postŕhala všetky plagáty v izbe.

6. november: Chcela som ísť vyniesť smeti. Teda ja som ani tak veľmi nechcela. Mama mi nechala lístok na chladničke, aby som ich vyniesla. Dobre vie, že sa bojím vychádzať z bytu. Robí mi to naschvál, hoci ona tvrdí, že ma chce opäť integrovať do spoločnosti. Neviem, ako sa vynášaním odpadkov integrujem! Trvalo mi približne hodinu, kým som sa odvážila odomknúť dvere na byte. Mala som úplne stiahnuté hrdlo a bola som spotená všade. Zahmlievalo sa mi pred očami. Zišla som jedno poschodie, trvalo mi to strašne dlho. Hrozne som sa bála. Počula som kroky. Nechala som smeti na schodoch a utekala som domov.

7. november: Som unavená, zase som v noci nespala. Suseda zvonila asi hodinu pri dverách. Búchala na dvere a kričala, že vie, že som doma. Takže o mne vedia. Teraz ležím pod posteľou. Zabarikádovala som sa v izbe. Vedia o mne. Prídu si po mňa.

8. november: Mama prišla večer neskoro. Kričala na mňa! Vôbec ma nechápe! Je s nimi!

9. november: Prišli ma pozrieť dievčatá zo školy, ale ja som ich nechcela vidieť. Mama ich aj tak pustila dnu. Je s nimi! Chceli odo mňa vymámiť informácie, ale ja som im nič nepovedala. Celý čas som mlčala. Nechali mi tu čokoládu, ale vyhodila som ju. Viem, že ma chcú otráviť. Mama je s nimi.

11. november: Prehľadala som celú izbu. Určite mi tu nechali nejaké kamery. Chcú ma sledovať. Viem to! Viem to! Viem to! Nič som nenašla, ale tie kamery tu určite sú. Snažím sa zdržiavať pod posteľou.

12. november: Som unavená. Ležím pod posteľou. Dnes som nejedla. Jedlo je otrávené.

13. november: Som hrozne unavená. Nemôžem spať, musím dávať pozor. Prídu si po mňa.

Vrátil sa syn vášho suseda zo psychiatrie? Neukazujte na neho prstom, lebo aj vy sa tam môžete ocitnúť. „Schizofrénia drieme v každom z nás,“ varuje psychiater doc. MUDr. Ján Pečeňák, CSc., z Fakultnej nemocnice na Mickiewiczovej ulici v Bratislave

Ľudia si schizofrenika bežne predstavujú ako niekoho s dvoma alebo viacerými charakterovo odlišnými osobnosťami. Je to tak?
To je základný omyl, ktorý však vychádza aj z názvu, schizo je štiepenie a fren je duša. Nikdy som sa nestretol s takýmto rozpoltením, je to skôr filmové spracovanie choroby. V skutočnosti však takéto ochorenie, ktoré sa prejavuje striedaním viacerých osobností, naozaj existuje. Nie je to schizofrénia, ale mnohopočetná porucha osobnosti.

Ako sa teda schizofrénia prejavuje? Vždy rovnako?
Existuje nekonečne veľa jej prejavov, u každého je to iné. Pod spoločným názvom schizofrénia sa ukrýva viac podtypov, napríklad paranoidná sa prejavuje bludmi a pacient si myslí, že ho prenasledujú. Katatónna forma má zase veľmi bizarné telesné prejavy. Pacient dlho leží bez pohnutia ako doska alebo sedí a kníše sa. Život mu môže ohroziť, ak prestane prijímať potravu.

Koľko trvá, kým určíte diagnózu?
Podľa medzinárodnej klasifikácie chorôb existujú znaky, ktoré musí pacient spĺňať a musia nejaký čas trvať. Sú to nápadné príznaky ako halucinácie, bludy a nesúvislý rečový prejav, ale aj celá skupina málo nápadných prejavov. Pri halucinácii pacient niečo vidí, počuje alebo cíti, čo je podľa všeobecnej skúsenosti neprítomné. Sú to jeho subjektívne zážitky a ak nám o nich nepovie alebo ich neodpozorujeme z jeho konania, nezistíme to. V súčasnosti už existujú komplikované technológie, ktorými sa dá zistiť zmenená aktivita mozgu počas aktívnych halucinácií, ale samotná halucinácia je veľmi subjektívnym zážitkom chorého človeka. Vyšetrenie spočíva najmä v rozhovore a pozorovaní. Veľmi dôležité sú informácie od iných ľudí, napríklad príbuzných.

Ktorý z príznakov schizofrénie je najčastejší?
Sluchové halucinácie. Nie sú to poväčšine celé vety, sú to jednotlivé slová, nadávky, komentáre. Napríklad: „Čo to robíš? Ako to robíš? Hlupák!“ Zriedkavejšie sa stretneme s pacientmi, ktorí reprodukujú ucelenejší príbeh. Napríklad jeden pán, ktorého sme mali viackrát v nemocnici, tvrdí, že on bol v škole veľmi inteligentný, ale potom ho operovali a zaniesli mu do tela infekciu, aby ho „zblbli“, lebo on by svojou múdrosťou vládol svetu. Uvedomuje si takýto pacient, že to, čo sa mu zdá, nie je reálne? V knihách pre medikov sa píše, že pacient si schizofréniu neuvedomuje. Nie je to všeobecné pravidlo, ale vo väčšine prípadov to tak naozaj je. Pri paranoidnej forme si pacient neuvedomuje, že je chorý, ale uvedomuje si strach. Ten strach je pre neho skutočný, halucinácie sú pre neho skutočné a potom sú pre neho nevyvrátiteľné. Avšak pacienti, ktorí sa s psychotickými príznakmi nestretli prvýkrát, si už vedia povedať: „Mám zase halucinácie, deje sa niečo zlé.“ Takí môžu vyhľadať odbornú pomoc sami.

Ako presvedčíte pacienta, aby sa liečil, keď on si myslí, že to, čo vidí a počuje, je skutočnosť?
Toto je jedna z najzložitejších vecí. Ak sa človek necíti chorý, neakceptuje potrebu liečiť sa. Na našom akútnom oddelení je veľká časť ľudí so schizofréniou. Nezriedka sú hospitalizovaní bez ich súhlasu. Tento proces je u nás upravený zákonom a konečné rozhodnutie o odôvodnenosti pobytu v nemocnici a liečby bez súhlasu je úlohou súdu. Najčastejším iniciátorom je rodina, ktorá chorého privedie. Niekedy pacienta privezú priamo z pracoviska alebo z ulice, ak sa tam správal nejako zvláštne.

Je zložité prehovoriť pacienta, aby bral lieky?
Áno, veľmi zložité. Najmä, ak majú lieky negatívne účinky, pacienti sa musia stretávať so stigmou psychiatrického ochorenia a nepáči sa im ani predstava, že lieky musia brať celý život. Veď prirodzene, kto by chcel brať lieky? Moja skúsenosť hovorí, že obyčajne pacientov presvedčí, aby ich brali, až opakovaný pobyt v nemocnici. Vtedy si uvedomia, že lieky by mohli mať nejaký význam.

Musia brať pilulky naozaj doživotne?
Po prvej epizóde by mal pacient užívať lieky minimálne dva roky. Po opakovaných zhoršeniach, agresívnych prejavoch bude lekár s ukončením liečby veľmi váhať. Musí to byť po dohovore s pacientom a pri sledovaní zmien stavu. Pred štyrmi mesiacmi sme tu mali mladého muža, vysokoškoláka. Kolegyňa psychiatrička mu po piatich rokoch vysadila minimálnu dávku liekov, pretože sa zdal v poriadku. Jeho stav sa vzápätí tak zhoršil, že musel zostať dva mesiace v nemocnici. Keď má lekár takéto skúsenosti, veľmi dobre si zváži, či lieky vysadí, alebo nie. Musí posúdiť, čo pre pacienta užiť liek naozaj znamená. Ak však zváži, že príde nový relaps, obyčajne ich pacientovi nechá.

Akú úlohu zohráva rodina?
Je veľmi dôležité, aby sa najbližší dozvedeli čo najviac o chorobe a užívaní liekov. Je však veľmi ťažké predpokladať priebeh liečby. Schizofrénia je choroba mladých ľudí, začína sa zvyčajne medzi dvadsiatkou a tridsiatkou a je veľmi ťažké predvídať, ako sa vyvinie. Určiť s istotou prognózu je nemožné. Príbuzní chcú veľmi počuť, že všetko bude v poriadku, ale považujem za škodlivé utešovanie typu: „Nebojte sa! Všetko bude dobre!“ Schizofrénia je veľmi závažné ochorenie. Desať až pätnásť percent ľudí má iba jednu epizódu za celý život a potom sa už nikdy neprejaví. Chorobu s takýmto pozitívnym priebehom však niektorí za „pravú“ schizofréniu ani nepovažujú, lebo je definovaná ako chronické ochorenie.

Stále panuje dogma, že schizofrenici sú nebezpeční a je lepšie sa im vyhnúť. Môžu ostatných ľudí bez príčiny ohroziť?
Pod vplyvom halucinácií alebo bludov môžu urobiť aj niečo nebezpečné. Najčastejšie však siahnu na život práve sami sebe. Frekvencia samovražedných pokusov je pri schizofrénii skoro taká vysoká ako pri depresii. Môžu teda ublížiť sebe aj okoliu, ale treba si uvedomiť, že choroba vyrastá na osobnosti každého individuálneho jedinca. Je veľa ľudí, ktorí ubližujú iným a nie sú psychicky chorí. Mali by sme preto zohľadniť tú časť ich osobnosti, ktorá je im vlastná aj bez choroby. Dá sa nebezpečné správanie liečbou podchytiť? Určite, najdôležitejšie zo všetkého je užívanie liekov. Popritom by mala prísť rehabilitácia, psychoterapia a sociálna pomoc, ale možnosti sú obmedzené a často všeobecne nedostupné. Takmer osemdesiat percent ľudí so schizofréniou má priznaný invalidný dôchodok. Pacient, ktorý sa lieči a zároveň študuje alebo pracuje, je skôr výnimka. Pre takých ľudí nie je vytvorený priestor, aby pracovali v prispôsobenom, chránenom prostredí.

Elektrické šoky a lobotómia sú už minulosťou?
Lobotómia je minulosť, ale elektrokonvulzívna terapia, teda vyvolanie záchvatu elektrickým prúdom, sa využíva stále. Primárne sa používa pri ťažkých depresívnych poruchách. Pri schizofrénii sa využíva len vtedy, keď pacientovi nezaberajú lieky, alebo pri katatónnej schizofrénii. Keď si predstavíte, že pacient sa nehýbe, leží alebo sedí v nejakej polohe bez pohybu, nereaguje na podnety, neprijíma potravu, vtedy môže elektrokonvulzívna terapia zachrániť život. Poväčšine má rýchly účinok. Je to overená metóda, ako dostať pacienta z katatónie.

Je možné, že aj po viacerých epizódach sa pacient úplne vylieči?
Schizofrénia dokáže zničiť osobnosť človeka alebo ju výrazne zmeniť. Človek stratí iskru, osobnostne aj emocionálne je z neho iný tvor ako voľakedy. Stretnete spolužiaka z gymnázia a vôbec ho nespoznáte. Nerozumiete, čo sa s ním udialo, prečo sa tak zmenil. Schizofrénia môže vyústiť do ťažkého deficitného syndrómu. Pacient nemá dostatočnú vôľu niečo robiť, typická je aj emočná utlmenosť, nedostatok iniciatívy, izolovanosť od spoločnosti. S vekom sa mnohé príznaky zmierňujú. Bludy a halucinácie môžu vymiznúť úplne, ale pacient naďalej nemá záujem o sociálne kontakty, má málo chuti do života, málo rozpráva.

Nemajú tieto príznaky na svedomí práve lieky, ktoré pacientov utlmujú tak, že nemajú chuť do života?
V akútnej fáze, keď pacient môže byť nebezpečný sám pre seba i pre okolie, je nutné začať s liečbou, ktorá môže viesť k útlmu. Naším cieľom však nie je nechať ho pasívnym. Chceme, aby normálne fungoval. Niektoré lieky, najmä nové, utlmujúce účinky nemajú. Neraz, keď pacientovi zmeníme lieky, náhle akoby ožil. Začne byť aktívnejší a jeho rodine to začne prekážať. Nikdy nič nechcel a zrazu chce ísť do práce, nájsť si frajerku a rodina to vníma ako katastrofu.

Ak pacient berie pravidelne lieky, je schopný viesť bežný život?Pracovať, študovať, mať partnerský vzťah?
Samozrejme, ak ochorenie nemá zlý vývoj. Iba dvadsať percent prípadov ho má taký od začiatku.