Adriana Fábryová

Júlia vymenila vodný slalom za rafting už pred desiatimi rokmi. Za ten čas sa jej podarilo dať dokopy šesť žien a náhradníčku, ktoré vytvorili reprezentačné družstvo. Začínali od nuly, dnes patria k svetovej elite.

ŠESŤ ŽIEN V ČLNE Ako tie baby spolu môžu vydržať? pýtam sa v duchu najprv samej seba a potom nahlas aj kapitánky Júlie Pavelkovej. Žiadne z dievčat nie je dokonalé, bez tolerancie by naozaj nemohli spolu fungovať. „Nebudem tajiť, aj my sa pohádame, no nie sme samoľúbe ani urážlivé. Ak niektorá spraví chybu na pretekoch, povieme si to, no nevyčítame. Naťahujeme sa najmä vtedy, keď nemá kto fúkať raft,“ smeje sa Júlia a dodáva: „V našej posádke platí: Buď chceš, alebo nechceš. Ak chceš, musíš sa prispôsobiť ostatným. Sme vynikajúco zohrané. V letnej sezóne mávame spoločné tréningy v Čunove štyrikrát do týždňa, termínom som sa musela prispôsobiť aj ja s malým.“

Júlia má zrátanú každú minútu dňa, na tréningy do vzdialeného vodného areálu totiž odbieha od ročného synčeka, ktorého stále dojčí. Nie je sama, jej kolegyňa z člna Veronika Kvetáková, ktorá teraz robí v tíme náhradníčku, má už dve malé deti. Tá je jej veľkou oporou. Ostatné rafterky im pomáhajú a vychádzajú v ústrety, ako sa len dá. Napokon, aj ony už chodia do práce a voľný čas si musia starostlivo strážiť.

ŠPORTUJE A DOJČÍ Hovorí sa, že športovkyne rodia ťažko. Čerstvá tridsiatnička to potvrdzuje, na pôrodnej sále sa trápila vyše osem hodín: „Bábätko bolo veľké a ja som mala príliš stiahnuté a pevné svaly. Malého museli vytláčať, bolo to hrozné. Inak to však asi nešlo, zrejme je to prirodzený dôsledok športovania.“

Dlho však doma nevydržala. Po šiestich týždňoch ju to už ťahalo do posilňovne, pretože pohyb jej veľmi chýbal. Chcela si obnoviť kondičku, no zároveň nepripraviť synčeka o prirodzenú materskú výživu. „Väčšina lekárov vám povie, že keď budete aktívne športovať, stratíte mlieko. Ja som sa však radila s odborníčkou z katedry telesnej výchovy a športu a tá ma podporila. Pre športovkyne je totiž fyziologická záťaž úplne normálna, tak ako pre bežných ľudí prechádzka či cesta do obchodu.“

Čerstvú maminu zásobovala praktickými radami aj kamarátka Veronika, ktorá už mala s dojčením popri športovaní skúsenosti. Júlia mala šťastie, Filipko bol od začiatku veľký papkáč. Ak však chcela chodiť na tréningy do lodenice v bratislavskej Karlovej Vsi a do vzdialeného Čunova, musela si mlieko odstriekavať a ukladať do zásoby v mrazničke.

„Nerobila som nič iné, len bola na odsávačke. Veľmi ma to unavovalo, no vedela som, že sa mi oplatí vytrvať. Podarilo sa mi malého naplno dojčiť šesť mesiacov!“ Pri týchto slovách sa Júliine prenikavé modré oči rozžiaria mamičkovskou pýchou. To už však začínala letná sezóna a rafterky z tímu Mistral sa chystali na kórejské majstrovstvá sveta. „Dva mesiace pred odletom som si odstriekavala mlieko, aby mal Filipko čo piť tých desať dní, keď budem preč. Aj v Kórei som si ho musela odsávať každých päť hodín, aby som ho nestratila.“

Júlia je húževnatá a cieľavedomá mladá žena, na ktorej vidno, že je odchovaná na tvrdých športových podmienkach a vnútornej disciplíne. Slovíčko „nedá sa“ jednoducho nepozná. Popri materských povinnostiach a príprave na preteky si ešte stihla dokončiť vysokú školu v Banskej Bystrici. A synčeka, ktorý v októbri zavŕši prvý rôčik svojho života, dojčí vytrvalo ďalej.

POMÁHA MI RODINA Bez podpory najbližších by to všetko však určite nezvládla. Keď trénuje alebo preteká, malého varujú Júliini obetaví rodičia alebo sesternica. A, samozrejme, manžel, keď príde z práce a nemá tréning. Nefrfle pán domu, že matka má sedieť s dieťaťom doma? pýtam sa všetečne. „Nie, my máme športové manželstvo, pretože Erik hráva futbal za Rusovce a vie, čo by to pre mňa znamenalo vzdať sa raftingu,“ odpovedá Júlia bez zaváhania.

„Šport je ako droga. Je dokázané, že keď prestanete aktívne športovať, môžete dostať abstinenčné príznaky. Taký človek býva nervózny, podráždený, vyčerpaný. Možno ma niekto odsúdi, že dokážem odísť od dieťaťa, ale ak nerátam preteky, som preč maximálne dve a pol hodiny denne. To je to isté, ako keď si iná žena odbehne na kozmetiku. Domov sa vraciam odreagovaná, s čistou hlavou a na malého sa veľmi teším.“

BABYBOOM V LODENICI Júlia a Erik Pavelkovci nedelia domáce práce na ženské a mužské. Keď sú obaja doma, jeden varí a upratuje, druhý sa stará o malého, inak by nestíhali. S varením im pomáhajú jedni aj druhí rodičia. „Našťastie, túto sezónu nám dobre vyšli tréningy, v utorok, štvrtok a piatok ich má manžel, v pondelok, stredu, piatok a prípadne v sobotu ja,“ vysvetľuje Júlia. Je jasné, že rodina vie s časom veľmi dobre hospodáriť a jej predstavy o životných hodnotách sú trochu iné ako u väčšiny mladých. Júlia možno nemá tip-top domácnosť a určite nie je typická mamička na materskej dovolenke, ktorá na lavičke v parku rieši s kamarátkami prvý zúbok či teplotu drobca.

„Na sídliskové debaty nemám čas, čo potrebujem, preberiem s kamarátkou Nikou pri korčuľovaní alebo po tréningu. Aj v lodenici teraz máme babyboom, je tam osem detí, takže o mamičkovských problémoch sa mám s kým porozprávať. Sme tu jedna veľká rodina, a keď mi doma nemá kto postrážiť malého, pokočíkuje ho napríklad sekretár zväzu.“ Tá Júlia má asi ideálne dieťa, keď pri ňom toľko stihne, povzdychne si závistlivo nejedna žena na materskej.

Omyl, malý Filip je živé striebro a mamu veľmi nenechá vyspať. „Najprv mi hovorili, že nespí a plače kvôli traume z pôrodu, potom, že má koliky. Teraz to sú zúbky, uvidíme, čo bude zajtra... Posledné noci sa každé dve-tri hodiny zobudí na kŕmenie, medzitým si chvíľu zdriemne a o štvrtej ráno už cvičí v postieľke gymnastiku. Myslím si, že to je normálne, ale aj tak závidím matkám, ktorým dieťa spí od deviatej večer do šiestej ráno,“ usmieva sa vyčerpaná, no vyrovnaná a stále dobre naladená Júlia.

SVET PODĽA JÚLIE Rodičia ju nikdy nenútili športovať vrcholovo, viedli ju skôr k rekreačnému športu a turistike. Práve pre spojenie s prírodou ju upútali vodné športy. „Rafting je však na rozdiel od rýchlostnej kanoistiky či vodného slalomu kolektívny šport, čo mi veľmi vyhovuje,“ porovnáva extrovertka, ktorá si nevie predstaviť život bez ľudí okolo seba.

„Na pretekoch je úžasná atmosféra, hoci na štarte sme súperi, v cieli sú z nás už kamaráti. Príde nás podporiť celá rodina, priatelia, partneri.“ Každý, kto zažil atmosféru na vode, dá Júlii za pravdu. Vodácke športy síce nepatria k najprestížnejším disciplínam, o ktoré by sa trhali sponzori, no zážitky z nich vám ostanú v pamäti na celý život.

DO VOZA I DO KOČA Kanoistika i rafting sú skôr chlapské športy. Mužom vymodelujú príťažlivé svalnaté figúry, ženám však široké plecia a mocný hrudník veľmi nesvedčia. Neškrie Júliu, že neprajníci občas rafterky prirovnávajú k Rambovi v sukni? „Nie, už som si zvykla. Niekedy počujem na kúpalisku poznámky typu: Aha, aké má ruky!, ale nevšímam si ich. Skôr mi prekáža, že do mnohých kúskov sa jednoducho nezmestím. Mama mi päťkrát musela prerábať svadobné šaty, pretože v tom čase sme mali zimnú prípravu a ja som intenzívne posilňovala. Modelka už asi zo mňa nebude!“

Rafterky však majú iné prednosti. Sú to dievčatá do koča aj do voza. Vedia sa prispôsobiť kolektívu, sú zvyknuté na tvrdé a skromné prírodné podmienky a majú rady dobrodružstvo. „Na pretekoch sa často stáva, že bývame v stanoch. V Bosne sme sa napríklad cítili ako na vojenskom cvičení: Každá vyfasovala rozkladaciu posteľ, škatuľu na osobné veci, v ktorej boli predtým granáty, a „apartmán“ v maskáčovom stane. To sme si užili!“

AKO CIBUĽA Voda a príroda sú síce fajn, no len kým z nich neochoriete. Zdravie si Júlia Pavelková naozaj stráži ako oko v hlave: „Našťastie, nikdy som nemala zápal močového mechúra ani ženské ťažkosti. Dokonca som otehotnela na prvýkrát, hoci sa hovorí, že vodáčky s tým majú problémy. Keď som ešte ako dievča jazdila na kajaku, všetci sa mi smiali, že chodím oblečená ako cibuľa. Nech som cibuľa, ale zdravá, odpovedala som posmeškárom.

Bez neoprénu a termooblečenia by som do vody nevošla!“ Skôr ju trápia problémy, ktoré poznajú takmer všetci športovci: opotrebované svalstvo, bolestivé kĺby, kde-tu vyskočená platnička či zlomená noha pri páde do vody. Ešte väčší dôraz kladie Júlia na prevenciu proti cudzokrajným chorobám, najmä odkedy sa stala matkou. Slovenské rafterky veľa cestujú do cudziny, okrem európskych krajín pretekali aj v Ekvádore, Indii či naposledy v Južnej Kórei.

Očkovanie proti brušnému týfusu, zimnici a ďalším „suvenírom“ z exotických destinácií považujú za samozrejmosť. Keď treba, berú aj antimalariká, hoci znižujú výkonnosť. Pijú len vodu z uzavretých fliaš a jedia ovocie a zeleninu, ktoré sa dajú šúpať, ryžu a ryby. „Našťastie, v posádke máme lekárku aj farmaceutku, ktoré na nás dohliadajú,“ smeje sa Júlia. A podporné prostriedky? „Predtým som pila bežné iónové nápoje, teraz ani tie nie, kvôli malému. Nič iné neprichádza do úvahy, pretože každý polrok prechádzame dopingovými testami.“

BÁLA SA O ŽIVOT Tohtoročné majstrovstvá sveta v raftingu sa jazdili na prírodnej rieke Nareinchon v Južnej Kórei. Organizátori rieku podcenili, hoci vedeli, že do nej v prípade potreby nemôžu napustiť vodu z priehrady. Spoľahli sa na to, že v tomto ročnom období bude plná, rovnako ako ostatných päťdesiat rokov, no nestalo sa. Júlia priznáva, že v niektorých chvíľach sa bála o svoj život.

Odkedy je matkou, uvedomuje si, že zbytočný risk jej za to nestojí: „Prvé dni sme videli len dno rieky, no posledný deň ho voda zaliala v priebehu niekoľkých hodín tak, že sme ju vôbec nespoznávali. Divoké víry, spenené vodopády. Náročnosť vody zrazu stúpla na WW 5 z celkovej šesťmiestnej stupnice. Vtedy som sa prvý raz pýtala sama seba, či má význam hnať sa za medailou. Keď máte dieťa, začnete rozmýšľať úplne inak. Voda je živel, ktorý treba rešpektovať.“

Mladá žena rozmýšľa triezvo a vie, že po materskej dovolenke bude musieť so súťažným raftingom skončiť. Rodina, šport a práca, to už je priveľa aj na takú vytrvalkyňu, ako je ona! „Aj ostatné dievčatá si pomaly plánujú založiť rodiny, takže naša posádka sa už asi dlho neudrží. Vody a športovania sa však nikdy nevzdám!“ uzatvára sympatická Júlia Pavelková.