Strach z nevyspytateľnej rakoviny je nevykoreniteľný. Aj keď výskum a liečba mnohých typov zhubných nádorov pokročili, chorí sa chytajú každej slamky a hľadajú rôzne alternatívy. Aj o tom, či je to šťastné riešenie, sme sa zhovárali s klinickým onkológom MUDr. Patrikom Palackom, PhD. MPH, MBA.
Založili ste občianske združenie, ktoré podporuje výskum v onkológii. Ako dlho trvá, kým sa k chorým dostane nový liek?
Ubehne desať aj dvadsať rokov. Najskôr sa nový liek skúša na najčastejšej diagnóze, na rakovine prsníka, hrubého čreva alebo pľúc, pretože výskum sa najrýchlejšie robí na „veľkých“ diagnózach. Potom sa postupne testuje aj na menších. Niekde sa ukáže ako účinný, inde nie. Napríklad pri rakovine močového mechúra, ktorej sa venujem, sa používa v praxi len asi päť liekov, pričom sa ich testovalo oveľa viac. Skutočná revolúcia v onkológii sa udeje asi raz sa tridsať rokov. V sedemdesiatych rokoch sa zaviedla do praxe cisplatina, ktorou sa liečia viaceré typy nádorov. Pri nádoroch semenníkov sme vďaka tomuto lieku schopní vyliečiť deväťdesiat percent ľudí v skorých štádiách a asi polovicu pacientov s metastázami.
Sú nejaké onkologické ochorenia v súčasnosti vôbec vyliečiteľné?
K vyliečiteľným ochoreniam patria lymfómy, leukémie a z takzvaných solídnych nádorov sú to okrem nádorov semenníka ešte karcinómy prsníka. Z pacientok, u ktorých sa zhubný nádor prsníka zistí vo včasnom alebo lokálne pokročilom štádiu, prežíva desať rokov štyridsať percent žien a viac.
Štyridsať percent však môže znieť pre laika dosť skľučujúco. Pre vás je to úspech?
Onkológia sa posúva do tej roviny, že aj keď pacientov nevyliečime úplne, zlepšuje sa ich celkové prežívanie, pričom im dokážeme zabezpečiť dobrú kvalitu života. Mnohé onkologické choroby sa stávajú chronickými a dá sa s nimi dlho žiť. Na nádory hrubého čreva bol pred dvadsiatimi rokmi v zásade iba jeden účinný liek a väčšina pacientov v metastatickom štádiu do pol roka zomrela. Dnes je liekov na toto ochorenie do desať a ľudia s metastázami prežívajú v priemere dva roky. Pre niekoho možno nepríjemné číslo, pre onkológov obrovský krok dopredu.
Každý chce patriť do tej šťastnejšej štatistickej skupiny a ľudia túžia po zázrakoch. Zažili ste už nejaký?
Rozlišujem dva druhy zázrakov. Prvý ten, keď sa nám pacienta, nad ktorým každý zlomí palicu, podarí postaviť na nohy. Vráti sa do normálneho života hoci len na určitý čas, ale žije a žije kvalitne. Druhý, väčší zázrak je ten, keď vyliečime človeka, ktorý štatisticky nemá šancu byť vyliečený. Občas sa to stane. Liečil som pacienta s metastatickým nádorom močového mechúra, ktorého by nikde na svete už neoperovali. Po dohovore s chirurgom sme sa rozhodli, že to urobíme. Tento človek vďaka neštandardnému postupu žije bez choroby už tri roky a má sa fantasticky. Občas lekár inštinktívne použije neštandardný postup, a keď to vyjde, je to úžasné.
Ľudia sa často nechcú spoľahnúť len na oficiálnu liečbu. Teraz sa propaguje terapia vitamínom C. Čo si o tom myslíte?
Kedysi bol populárny vitamín B17 a rôzne výťažky z ovocia, dnes zažíva boom vysokodávkový vitamín C. Neviem však o žiadnej klinickej štúdii, ktorá by na veľkom počte pacientov preukázala, že jednoznačne funguje. Viete, ak na trh príde nový preparát, ktorý by mal fungovať u každého pacienta, preparát, ktorý by mal byť účinný v liečbe mnohých diagnóz, spozorniem. Som dosť skeptický k účinnosti takýchto „všeliekov“. Mnoho ľudí má predstavu, že rakovina je jedna choroba, čo nie je pravda. Napríklad rakovina hrubého čreva sa u jedného človeka správa úplne inak ako u druhého. O biologickom správaní rakoviny nevieme prakticky nič. Domnievam sa, že keď sa nám podarí pochopiť podstatu vzniku rakoviny, pochopíme podstatu života ako takého.
S akou alternatívou sa ešte stretávate v praxi? Hovorí sa o aj vyhladovaní nádorov či o prečisťovaní šťavami.
Neverím v žiadnu hladovku či v pitie štiav, alebo vo vylúčenie mäsa zo stravy v rámci prevencie alebo liečby rakoviny. Som vedec, vychádzam z výsledkov klinických štúdií a opakujem, v tomto smere neexistujú žiadne dôveryhodné dáta. Typickou otázkou pacientov, keď začíname s liečbou, je, či treba držať nejakú zvláštnu diétu, vylúčiť mäso alebo nepiť alkohol. Vždy hovorím: Žite a jedzte tak, akoby ste boli zdraví, nedajte sa ničím obmedzovať. A nie je pritom podstatné, či ide o pacienta s metastatickou chorobou, z ktorej sa zrejme nevylieči, alebo o pacienta dostávajúceho takzvanú zaisťovaciu liečbu, ktorá má znížiť riziko návratu ochorenia. Dôležitá je kvalita života. Ak mu chutí jesť a chce si dať k večeri napríklad pivo, nech si ho dá. Ak chce ísť do práce, nech ide. Dôležité je, aby bol on spokojný.
Stretli ste sa niekedy s tým, že by chorý odmietol štandardnú liečbu a bol by v poriadku?
Nie. Žiaľ, stáva sa dosť často, že ľuďom zaberie chemoterapia či ožarovanie a prestanú sa liečiť. Pamätám sa na pacienta s rakovinou žalúdka, ktorý takmer zomrel. Len čo sme ho dostali z najhoršieho, odmietol liečbu, ktorá fungovala, a rozhodol sa pre alternatívnu liečbu. Po troch mesiacoch prišiel so zlyhávajúcou pečeňou a o dva mesiace zomrel. Mal, samozrejme, právo rozhodnúť sa, ale vyvinuli sme veľa úsilia a nakoniec odišiel za niekým, kto mu v konečnom dôsledku pravdepodobne ublížil. Zdôverujú sa vám ľudia s tým, prečo tak robia? Chcú zázraky, niečo viac, než je štandard. A treba priznať, že štandardom je v mnohých prípadoch to, že budú žiť obmedzený čas, hoci kvalitne. Strach z rakoviny má každý, ale z praxe vidím, že tí, ktorí sa vzdajú na začiatku, zomierajú podstatne rýchlejšie. Človek vždy najskôr „zomiera v hlave“. Rakovina je liečiteľná a často aj vyliečiteľná a naši pacienti dostávajú rovnakú liečbu, akú by dostali aj v USA či v iných krajinách EÚ. Drvivá väčšina ju navyše dobre znáša.
