Prečo sa novinár Ondrej Rosík (28) narodil nevidiaci, nezistili lekári dodnes. „Ja už to ani neriešim. Nemám kedy chodiť po doktoroch. Ktovie čo všetko by mi ešte našli,“ vraví stále vtipne naladený rozhlasový novinár, ktorý dokáže svoj handicap neuveriteľne zvládať. Je aktívnejší a cestuje určite viac, ako väčšina jeho rovesníkov.
Špeciálna škola mi veľmi pomohla
Ako dieťa absolvoval množstvo vyšetrení, no bezvýsledne. Všetko vyzeralo úplne v poriadku! „Topiaci sa aj slamky chytá, a tak rodičia skúsili aj liečiteľov. Napríklad istá pani z Veľkého Krtíša mi svietila do očí biolampou, inokedy mi akýsi pán z Poľska chodil po detskej izbe s virguľou.“ Ani tieto „vychytávky“, pochopiteľne, nepomohli. Ondrej nastúpil do špeciálnej internátnej materskej aj základnej školy pre nevidiacich v Levoči. „Spočiatku som do nej veľmi nechcel chodiť, ale dnes viem, že som sa tam naučil veľmi veľa. Bez tejto školy by som neovládal Braillovo písmo. Ako by som čítal? Naučili nás strojopis, mali sme predmet individuálna starostlivosť, kde nás učili samoobslužné zručnosti, tiež priestorovú orientáciu...“ Ondrej otvorene hovorí, že špecializovaná škola vrátane života na internáte mu dali do života viac, ako by sa naučil, ak by ostal v domácom prostredí, pod ochrannými krídlami rodičov.
Slovensko má vzácny unikát: Knižnicu, kde sa z klasických kníh rodia nové
Na gymnáziu som úľavy nepotreboval
Gymnázium si už Ondrej vybral bežné, v Banskej Bystrici, kam denne dochádzali z Jasenia do práce aj jeho rodičia. Pedagógovia v Levoči ho však veľmi odhovárali a dokonca mu prorokovali, že sa k nim určite vráti na strednú odbornú školu pre nevidiacich. No on to zvládol. „V tých časoch ešte integrácia nebola bežná. Ale od rodičov som cítil veľkú podporu. A tiež od katolíckeho gymnázia, kam ma prijali na základe výsledkov monitora, teda testovania deviatakov. Nemusel som robiť ani prijímačky.“ Ondrík však otvorene priznáva, že prvý polrok na „normálnej“ škole bol náročný. Látku z učebníc mu musela čítať mama, ktorá sa potrebovala venovať aj mladšej dcére. „Doplatili sme na neinformovanosť. V Bratislave existuje Centrum podpory študentov so špecifickými potrebami, ktoré ma, našťastie, skontaktovalo a ukázalo sa, že prakticky všetky učebnice, čo som potreboval, mali buď v Braillovom písme, v audio alebo elektronickej podobe. Potom už bolo všetko oveľa príjemnejšie.“ Úľavy nepotreboval žiadne, dokonca chodil aj na telesnú výchovu a bol i na lyžiarskom výcviku.
Ondrej rozozná len svetlo a tmu, ale sluch má absolútny a krásne hrá na klavír. Foto: Robo Hubač
Mobil mi poskytuje dôležité informácie
„A štúdium žurnalistiky na vysokej škole v Ružomberku už bolo super, lebo som sa zbavil predmetov ako matematika, fyzika, chémia a všetkého, čo ma zdržiavalo. Texty prednášok nám vyučujúci často poskytli v elektronickej podobe, takže som nemusel nič zháňať a prečítal mi ich počítač,“ spomína na nedávne univerzitné roky. Elektronika Ondrejovi pomáha neustále. Mobil, ktorý bleskovo ovláda prstami, má doslova prepchatý najrôznejšími softvérmi. U Ondra je vlastne všetko bleskové. Hlasové čítanie esemesiek či mailov má nastavené na takú rýchlosť, že pre nevycvičené ucho to znie len ako piskľavé kolísajúce tóny. Jeho mobil vie tiež rozoznávať bankovky, má v ňom čítačku textov, navigáciu, Facebook, jednoducho takmer všetky mobilné aplikácie, aké vám len napadnú.
Škodí očiam čítanie pri nočnej lampe? Ako uľaviť unaveným očiam, radí lekárka
Práca, svadba, vlastný byt
Pri svojej rozhlasovej práci, za ktorú dostal predvlani aj ocenenie od Literárneho fondu, musí Ondrej Rosík cestovať po celom Slovensku. Čas vo vlaku či v autobuse s notebookom na kolenách využíva na strihanie nahraných materiálov, písanie pracovných textov či mailov. Jednoducho, ani minúta nazmar.
Vlani na jeseň sa Ondrej oženil. S manželkou Ivkou, ktorá je slabozraká, bývali spolu už dva roky predtým. Z rodičovského domu v Jasení sa presťahoval najprv do podnájmu v Banskej Bystrici a neskôr si vzal hypotéku na byt. „Musel som si to u našich trošku vyvzdorovať, chceli, aby sme bývali u nich. No myslím si, že mladí by mali bývať sami, ak si to finančne môžu dovoliť,“ hovorí neuveriteľne samostatný mladý muž, ktorý "mamahotel" odmietol. „Otvorení sme aj deťom, aj keď radšej by sme ešte počkali. Ivkine ani moje problémy so zrakom by nemali byť dedičné, ale vieme si predstaviť aj situáciu, že by sme mali nevidiace dieťa. Zvládli by sme to,“ veľmi rozhodne vraví mladý muž a nie je dôvod mu neveriť. Z jeho spôsobu života je zrejmé, že prekážky považuje len za výzvy, ktoré treba prekonať, nie za neriešiteľné problémy.
Neublížte si! Pozrite sa, prečo je lepšie prenechať opravy odborníkom
Inklúzia
Projekt Škola inkluzionistov sa snaží podporovať vzdelávanie detí so zdravotným znevýhodnením v bežných školách, aby mali šancu rozvinúť svoj potenciál. Ostatné deti sa podľa tvorcov projektu učia empatii a sociálnym zručnostiam. Zapojilo sa zatiaľ 40 škôl, ktorým pomáha 10 konzultantov a viacerí externí školitelia.
Veľa zaujímavých článkov a príbehov nájdete aj v časopise Zdravie. Marcové číslo práve v predaji.
