„Časom som si na tom mieste nahmatal hrčku veľkosti špendlíkovej hlavičky, ktorá sa ozývala ostrou bolesťou. No stále som tomu neprikladal nejakú váhu,“ spomína si na skoré príznaky zákerného ochorenia. Keď sa v januári opuch okolo kľúčnej kosti zväčšil a bol ešte bolestivejší, pridala sa k tomu aj spravidla večer zvýšená teplota, rozhodol sa konať.
„Obvodný lekár ma ihneď poslal na vyšetrenie krvi, sono a k hematológovi. Začiatkom roka 2002 mi diagnostikovali Hodgkinov lymfóm. Znášal som to veľmi ťažko. Bol to veľký šok pre mňa i celú rodinu. Mal som 27 rokov, bol som mladý, aktívny... Rakovina prišla rýchlo a v rodine sme s tým nemali skúsenosť,“ rozpamätáva sa niekdajší hudobník na beznádej i sklamanie, ktoré prežíval. Nevedel presne, čo ho čaká.
Po odbere uzliny pod kľúčnou kosťou mal podstúpiť liečbu chemoterapiou. Mal z nej však obavy. „Bol to veľký strašiak. Namiesto toho som skúšal všelijaké alternatívy, ale nepomohli. Pre ne som sa z prvého štádia choroby dostal za tri mesiace do tretieho. Prvú dávku chemoterapie som dostal až v obrovských bolestiach a horúčkach s napuchnutými uzlinami na krku, pľúcach i bruchu.“ Chemoterapia, našťastie, zabrala. Po každej sa však na niekoľko dní ozvali silné nežiaduce účinky. Výrazne schudol, ale fakt, že terapia pomáhala, mu dával silu vydržať. Do normálneho života sa vrátil po roku a pol. Nie však nadlho.
Je to späť
Rakovina sa v roku 2011 vrátila. Nasledovalo sedem neľahkých rokov, v priebehu ktorých strácal nádej, že sa z toho ešte dostane. „Žiadna liečba už nezaberala. Dostával som paliatívnu chemoterapiu. Vykúpením bol pre mňa nový liek, ktorý v tom čase u nás povolili. Bol som jeden z mála, ktorý ho mal dostať o pár týždňov. Vtedy som neveril, či sa ho vôbec dožijem, tak zle som na tom bol,“ hovorí Laco dnes už ako o zázraku.
Dvojročná liečba ho zachránila. Keď bol v remisii, podstúpil ešte transplantáciu kostnej drene, ktorá mala byť „poistkou”, aby sa rakovina nevrátila. Ani tá neprebehla bez komplikácií. „Skončil som na áre, zlyhávalo mi srdce, mal som otravu krvi. Boli to momenty, keď sa rozhodovalo, či to prežijem.“ Zvládol to, čo neberie ako náhodu, ale ako jeden z mnohých zázrakov. A priznáva, že tých ako onkopacient zažil za dvadsať rokov veľa.
S diagnózou sa musel naučiť žiť. Svoje skúsenosti si nechcel nechať len pre seba a rozhodol sa pomáhať ľuďom s podobným osudom. Ako pacientsky dôverník dnes pôsobí v OZ Lymfoma a Leukémia Slovensko. „Sme združenie pacientov a príbuzných, ktorým do života vstúpila rakovina krvi, leukémia alebo lymfóm. Každému, kto nás vyhľadá, sa snažíme poskytnúť psychickú, medicínsku i sociálnu podporu. Na našej linke je k dispozícii aj lekárka. Vieme poradiť, na čo má človek nárok, kam má ísť. Pacienta sprevádzame od začiatku diagnostiky a liečby, počas nej a aj po tom, čo sa aktívna liečba končí. Sme tu pre neho a jeho potreby,“ vysvetľuje Laco, že ho vždy úprimne teší, keď niekomu dokáže pomôcť či v neľahkej situácii upokojiť.
Tým, že ide o psychicky náročnú prácu, vedome sa snaží oddychovať, najradšej športom či hraním s kapelou. „Keď sa človek vylieči, vždy je dobré myslieť na to, že rakovina sa môže vrátiť. Moja diagnóza je dobre liečiteľná, no sám som patril k nízkemu percentu tých, u ktorých sa objavila znova. Každý by sa mal obzrieť za životným štýlom či mierou stresu, v ktorom bol pred chorobou, poučiť sa z toho a v niečom sa aj obmedziť,“ dodáva na záver.
