MENU
zdravy-zivot

Monika Paločková: Moje heslo je pomáhať tam, kde pomoc nie je

O tom, že bude liečiť deti v Afrike snívala už odmalička.
Zdravý život

Monika Paločková: Moje heslo je pomáhať tam, kde pomoc nie je

Slovenská lekárka sa rozhodla zachraňovať životy detí v najchudobnejších krajinách sveta. Po vypuknutí pandémie koronavírusu sa vrátila domov, aby pomohla kolegom v prvej línii.

Ešte počas strednej školy prerazila v modelingu, no štúdium medicíny a pomoc druhým boli pre MUDr. Moniku Paločkovú (26) oveľa viac. Z prehliadkového móla si to slovenská lekárka namierila do divokej Afriky. Pred časom sa však vrátila domov. „Moje heslo je pomáhať tam, kde pomoc nie je. V čase, keď vypukla pandémia aj u nás, bol v subsaharskej Afrike relatívne pokoj. Rozhodla som sa preto vrátiť a pomôcť kolegom a Slovákom tam, kde patrí moje srdce,“ začína svoje rozprávanie mladá doktorka.

Skafander, maska, štít a niekoľko párov rukavíc boli Monikinou každodennou pracovnou výbavou.Skafander, maska, štít a niekoľko párov rukavíc boli Monikinou každodennou pracovnou výbavou.
Skafander, maska, štít a niekoľko párov rukavíc boli Monikinou každodennou pracovnou výbavou.
Zdroj: archív Monika Paločková

Pozrite si celú fotogalériu TU

Testovanie na koronavírus

Po príchode z Afriky sa pridala k tímu zdravotníkov, ktorí robili odbery vzoriek a testovali ľudí na ochorenie Covid-19. Monikin bežný deň začínal neraz ešte pred šiestou. „O siedmej som už na rannom sedení s kolegami. O ôsmej si obliekam skafander, dávam ochranné pomôcky a rozdeľujeme si prácu. S odbermi začíname o deviatej a nezastavíme sa do šiestej večer. Celý čas v maske, štíte a s dvomi pármi rukavíc odoberáme pacientom vzorky na vyšetrenie prítomnosti koronavírusu. Domov sa vraciam po siedmej a padám unavená do vane. Zavolám ešte rodičom a idem spať,“ opisuje lekárka svoj pracovný kolotoč. V najťažších dňoch jej chýbalo najmä stretnutie s najbližšími. Prácu sa však snaží brať s nadhľadom. „Tento čas som vnímala ako príležitosť. Viac pomáhať, byť bližšie k ľuďom a ich potrebám, využiť svoje zdravie a silu pre ľudí v núdzi,“ dopĺňa.

Vzor v rodine

Myslieť viac na druhých ako na seba ju naučili jej rodičia. „Odmalička ma viedli k empatii a súcitu s tými, ktorí majú menej. Učili ma, že nič nie je samozrejmosť a mám byť vďačná za každú drobnosť,“ vysvetľuje mladá zdravotníčka. „Už ako dieťa som si pri sledovaní dokumentovo podvyživených a HIV pozitívnych afrických sirotách vravela, že je to veľmi nespravodlivé, ja mám všetko a oni nič. Povedala som si, že keď budem veľká, pôjdem ich zachrániť,“ opisuje Monika svoju prvotnú motiváciu odísť pracovať do najchudobnejších krajin sveta.

Monika Paločková
Zvolenčanka vyštudovala medicínu na Karlovej univerzite v Prahe. Po ukončení štúdia sa roz- hodla pomáhať tam, kde to potrebujú najviac. Pracovala na projektoch v Burundi či Južnom Sudáne. Jej poslednou africkou zastávkou bola na začiatku tohto roka aj práca na klinike v nairobskom slume Mukuru v Keni. Dnes je na Slovensku, aby pomohla pri testovaní na nový koronavírus.

Africké dobrodružstvo

Jej detský sen sa po skončení medicíny splnil. Dostala sa na misie do Kene, Južného Sudánu a Burundi. Väčšina nemocníc tam mala iba skromné vybavenie. „Jeden kyslíkový prístroj na celé oddelenie, na porovnanie na Slovensku máme jeden na izbu. Najčastejšia diagnóza na hospitalizáciu bola cerebrálna malária, skoro každé dieťa bez kyslíka umrelo. Mali sme len veľmi základné lieky i testy, ktorých bolo aj tak málo a museli sme šetriť. Dodávka liekov chodila raz za rok, samozrejme, ak cestou niekto nezastrelil šoféra kamióna. Pracovali sme veľa. V Sudáne aj 7 dní v týždni, v Keni sme popri práci organizovali zbierky školských potrieb, kemp na plošné vyšetrenie zraku chudobných detí, ktorým sme dávali dioptrické okuliare. V Burundi sme vďaka podpore mojich krajanov dopravili pre najchudobnejšie deti a siroty stovky kíl oblečenia,“ hovorí odvážna lekárka.

Liečime často alternatívne  s tým, čo máme.Liečime často alternatívne  s tým, čo máme.
Liečime často alternatívne s tým, čo máme.
Zdroj: archív Monika Paločková

Iný kraj, iný mrav

Vedela, že kultúra najchudobnejších štátov sveta bude iná ako tá naša. „V Burundi bývajú ľudia v hlinených chatrčiach na banánovníkových plantážach, deti chodia holé, nenavštevujú školy, autá tam skoro vôbec nie sú,“ hovorí Monika o svojich postrehoch. Najviac ju šokoval spôsob života v Južnom Sudáne. „Krava je viac než čokoľvek iné. Ak ju ukradnete, zabijú vás, naopak, ak zabijete niekoho vy, pár kráv vyrieši vaše prepustenie z väzenia. Ľudia sa tam medzi sebou zabíjajú často len kvôli tomuto zvieraťu. Aj lásku si dokazujú fyzickou silou. Raz som musela zašívať hlavu žene v šiestom mesiaci tehotenstva, ktorú muž zbil železnou tyčou. Ľudia tam nevedia počítať a ani to, kedy sa narodili.

Naučila som sa žiť šťastnejší život. Neriešiť zbytočnosti, viac sa tešiť, usmievať, rozdávať lásku a pomoc.
Monika Paločková

Prekvapilo ma, že rodiny tam mali síce 10 detí, no o všetky sa snažili príkladne starať. V rámci možností im dávali, čo mohli, zahŕňajúc ich nekonečnou láskou. Žena je tam neskutočne silná. Stará sa o rodinu, chodí po vodu k studni vzdialenej aj pár kilometrov, dokonca stavia dom pre rodinu a opravuje ho,“ vysvetľuje. Keňa bola podľa jej slov oproti týmto krajinám vyspelejšia, no rozdiely medzi ľuďmi boli obrovské. „V slumoch žijú tí najchudobnejší v plechových chatrčiach, 20 rodín má 1 záchod, nemajú elektrinu ani pitnú vodu, žijú z jedného dolára na deň. Z chorôb tam dominuje malária, pľúcne a brušné infekcie, HIV či iné tropické choroby,“ hovorí mladá lekárka o rozdieloch medzi africkými krajinami.

Pocit bezmocnosti

Prispôsobiť sa životným podmienkam a chudobe nebolo podľa Moniky Paločkovej to najhoršie. „Život bez internetu a signálu si v Afrike užívam. Jesť 3 mesiace ryžu a fazuľu sa dá zvládnuť. Oveľa ťažšie bolo, keď mi do nemocnice priviezli osemročného chlapca, ktorého šaman otrávil jedom a nám chýbal protijed na jeho vyliečenie. Raz mi priniesli naraz dve umierajúce deti. Obe potrebovali kyslíkový prístroj a ja som sa musela rozhodnúť, ktorému ho dám. Vtedy som sa cítila naozaj bezmocná,“ vysvetľuje.

Darovanie krvi.Darovanie krvi.
Darovanie krvi.
Zdroj: archív Monika Paločková

Koza ako dar

Z vecí, ktoré v Afrike zažila, by sa dala napísať kniha. Sú momenty, na ktoré nezabudne asi nikdy. Patrí k nim aj darovanie krvi malému dievčaťu, ktoré umieralo na maláriu. „Do ambulancie ju priniesli, keď bola už v kóme. Nebolo to vôbec jednoduché. Aj ja som sa bála, čo sa môže stať. Jej otec mi totiž zakázal dať jej moju krv, pretože som nebola z ich kmeňa. No riskla som to a Lilli to vďaka tomu prežila. Nakoniec sa za ňu prišiel poďakovať celý kmeň aj s kozou ako darom,“ spomína odvážna lekárka.

Slobodnejší život

Práca v Afrike ju naučila vážiť si každodenné maličkosti oveľa viac. Je vďačná za pitnú vodu z kohútika, normálny záchod, posteľ bez pavúkov a za to, že si už nemusí každé ráno kontrolovať topánky pred škorpiónmi. „Naučila som sa žiť šťastnejší život. Neriešiť zbytočnosti, viac sa tešiť, usmievať, rozdávať lásku a pomoc. To ma napĺňa stálym a skutočným šťastím,“ vysvetľuje mladá lekárka, ktorá je vďačná za zdravie, kompletnú rodinu a slobodu. „Odnaučila som sa ohovárať, zakladať si na nepotrebných veciach či sťažovať sa na všetko. Život s málom je oveľa slobodnejší než ten v prebytku,“ dodáva. 

Súvisiace články

Video

Poradňa zdravia

Zobraziť

Je v poriadku, ak mi pri nervozite zvlhnú celé nohavičky?

Nie je isté, či ide o vaginálny výtok. Ženy si často zamieňajú výtok s hlienom, ktorý je prirodzený a potrebný. Svetlý nezapáchajúci sekrét je fyziologický a v malom množstve nie je známkou ochorenia. Je dôsledkom hormonálnych zmien, ktoré sa dejú počas menštruačného cyklu, v období dospievania alebo počas tehotenstva. Na presné určenie vašej diagnózy a nasadenie adekvátnej liečby je potrebné gynekologické vyšetrenie. Ak by predsa šlo o opakujúci sa vaginálny zápal, ideálnym riešením je ošetrenie laserom na úpravu pH v pošve, pri ktorom dochádza k remodelácii tkaniva. Výsledkom je rejuvenizácia vagíny a posilnenie imunity v pošve. Táto terapia je rýchla, bezbolestná a bezpečná.

čítať viac
MUDr. Stela Muránska
MUDr. Stela Muránska
Gynekologička

Môže z veľkého plaču dieťa rozbolieť silno bruško?

Pokiaľ lekár neodhalil žiadnu organickú príčinu a synček je temperamentný, predpokladám, že ide o vzdor. Obdobie vzdoru prichádza väčšinou okolo druhého roku a trvá približne do štyroch. Dieťa sa snaží presadiť si svoje, vzpiera sa, kričí, hádže sa o zem alebo sa vám dokonca snaží ublížiť. Neznamená to, že je nevychované, alebo že vás nemá rado, iba si začína uvedomovať samo seba a svoju osobnosť. Nevie ešte vyjadriť to, čo chce, lomcujú ním emócie a ono ich ešte nedokáže správne spracovať. Potrebuje ich zo seba dostať von. Testuje si hranice a rozvíja sebavedomie, preto je správna reakcia rodičov na vzdor veľmi podstatná. Nebráňte mu sa prejaviť. Zanedlho sa opäť upokojí a bude sa tváriť, akoby sa nič nestalo. Ak je záchvat zlosti veľký, odstráňte z dosahu všetko, čím by si mohol ublížiť. Jediná cesta je vyčkať, kým to prejde. Niekedy pomáha pritúliť ho k sebe a pevne objať, až zovrieť. Alebo odviesť pozornosti.

čítať viac
MUDr. Dana Jurečková, PhD.
MUDr. Dana Jurečková, PhD.
Pediatrička
doktor

Opýtajte sa
odborníka

Poraďte sa s našimi
odborníkmi.

Položiť otázku

Opýtajte sa odborníka

Poraďte sa s našimi odborníkmi.

Položiť otázku
doktor

Diskusia