Ako pomôcť?
Jednoducho. „V prvom rade prijatím. Máme čím ďalej väčší strach z neznámeho, čoho odrazom je aj náš prístup k ľuďom s nejakými, nazvime to, odchýlkami. Dovolím si tvrdiť, že v prípade “nehmatateľných porúch” sa naša spoločnosť často domnieva, že si za to ľudia snáď môžu sami, alebo že sú nejakým spôsobom horší. To je ale veľký omyl! Bolo by perfektné, keby sme k ľuďom s takýmito ťažkosťami vedeli pristupovať ľudsky a prirodzene, aby sme v nich nepodporovali pocity menejcennosti, ktoré bohužiaľ často majú. Ľuďom so zajakavosťou taktiež nijak nepomôže, keď im v strede rozhovoru povieme ’dýchaj a začni znova’. Myslím, že ich to skôr rozčuľuje,“ prízvukuje logopedička Mgr. Ivana Mihaldová. „Vhodné je viesť komunikáciu v mierne pomalšom rečovom tempe s primeranými prestávkami medzi jednotlivými vetami, nezahlcovať viacerými otázkami v rýchlom slede, nevytvárať tlak na odpoveď neverbálnymi gestami alebo mimickými prejavmi, ktoré komunikujúceho dostávajú do vnútorného napätia, čím sa zajakávanie môže ešte viac zvýrazniť. Pokojná reč a trpezlivý prístup je omnoho viac nápomocnejší ako priame upozorňovanie,“ radí klinická psychologička. „Neodporúčala by som násilné prerušovanie v zdeľovanom obsahu hovoriaceho tým, že vetu dopovieme zaňho, hovoriaci tak opäť môže zažívať pocit neúspechu a zlyhania v komunikácii,“ doplňuje ďalšiu praktickú radu.
Zajakavosť, pokiaľ nie je súčasťou vážnych poranení mozgu, v žiadnom prípade neznamená, že daný človek je menej mentálne schopný alebo výkonný. Práve naopak, v praxi sa mi potvrdzuje, že ide o šikovných, intelektovo schopných, v niektorých prípadoch až s nadpriemerným intelektových potenciálom, ľudí,
Neverte mýtom
Zajakávanie sa nie je znakom zníženého intelektu, ako sa možno aj vy mylne domnievate. „Zajakavosť, pokiaľ nie je súčasťou vážnych poranení mozgu, v žiadnom prípade neznamená, že daný človek je menej mentálne schopný alebo výkonný. Práve naopak, v praxi sa mi potvrdzuje, že ide o šikovných, intelektovo schopných, v niektorých prípadoch až s nadpriemerným intelektových potenciálom, ľudí,“ objasňuje Miroslava Smolová. „Ľudia, ktorí sa zajakávajú, sa nesnažia o pozornosť okolia, nikoho nenapodobňujú ani to nie je len zlý návyk. Ani preučovanie ľavákov na pravákov automaticky nemusí viesť k zajakavosti,“ vyvracia ďalšie mýty logopedička.
Logopéd či psychológ?
V tom sú odborníčky zajedno. Dokáže vám pomôcť aj psychológ, aj logopéd, keď to človek bude skutočne chcieť a nájde v sebe odvahu riešiť zajakavosť. „Častejší scenár je prvovyšetrenie u klinického logopéda. Je to pravdepodobne tým, že neplynulosti sú do očí bijúci príznak a o logopédoch sa vie, že pracujú s komunikáciou, a po novom aj s prehĺtaním. V prípade zajakavosti je ale spolupráca klinického logopéda a psychológa nevyhnutná, v neskoršom veku obzvlášť,“ objasňuje Ivana Mihaldová. „ Každá zo špecializácii využíva svoj odborný repertoár metód, techník a diagnostiky,“ doplňuje klinická psychologička. „Pokiaľ došlo k náhlej zmene v rozprávaní pri ďalších príznakoch súvisiacich s možnými neurologickými stavmi, je nutné vyhľadať najskôr neurológa,“ upozorňuje na záver.
Ako komunikovať?
Počúvajte! V rámci komunikácie je všeobecne vhodné, ak sa držíme pozície: „Ten, kto rozpráva, je vnímaný a počúvaný, a opačne,“ radí klinická psychologička Miroslava Smolová.
