Dnes si len málokto všimne, že Martina, sympatická profesorke z Liptova, trpí rečovou chybou. Patrí medzi približne jedno percento dospelých, ktorí z detskej zajakavosti nevyrástli. Tvrdí, že koktavosť ju nielen poriadne potrápila, ale ju aj veľa naučila. „Na žiadnu traumatizujúcu udalosť z detstva, ktorá by bola spúšťačom procesu, si nespomínam. Skôr si spomínam na to, ako sa mi spolužiaci na základnej škole začali vysmievať. Pokrikovali na mňa ’mamama, kokoko’, čo mi samozrejme na sebavedomí nepridalo,“ priznáva profesorka biológie a matematiky. Študijný odbor si vyberala podľa predmetov, ktoré nevyžadovali veľa komunikácie: „Najprv som si podala prihlášku na vedecký odbor, no potom som si to rozmyslela. Na poslednú chvíľu som si, na radu triednej profesorky, podala prihlášku na pedagogickú fakultu,“ dodáva. Spočiatku sa jej rozhodnutie stretávalo s nepochopením. „Koktavá“ učiteľka? Určite sa nevyhne šikane zo strany študentov. Martina sa rozhodla popasovať s rečovou vadou skokom do vody, ktorý jej poradila klinická psychologička. „Prosila som prednášajúcich, nech ma čo najviac skúšajú ústne. Prestala som sa vyhýbať telefonátom a zámerne som si vyberala situácie, ktoré boli kedysi pre mňa nočnou morou. Našla som si brigádu v call centre. Na pohovore som úprimne priznala, prečo sa uchádzam práve o túto pracovnú pozíciu. Zamestnávateľ mi vyšiel v ústrety a bola to veľmi dobrá skúsenosť,“ doplňuje Martina. „Keď som pod stresom, tak sa niekedy ’zaseknem’. Uvedomujem si ale, že to nie je koniec sveta,“ dodáva s úsmevom.
Prostredie sa často mylne považuje za samotnú a jedinú príčinu vzniku zajakavosti. Tento faktor je určite dôležitý, ale má skôr fixujúci charakter, ktorý môže zhoršovať symptómy zajakavosti.
Nielen genetika
Kto za to môže? Na zajakavosti, ako neurovývinovej poruche, sa podľa odborníčok, ktoré sme k téme oslovili, podieľa viacero premenných. Najčastejšími príčinami zajakávania je dedičnosť, neurofyziológia a prostredie. „Čo sa týka genetiky, máme ešte veľa nezodpovedaných otázok. Vedci zatiaľ neprišli na jeden konkrétny gén, ktorý by spôsoboval zajakavosť. Skôr sa hovorí o dedičnej predispozícii, teda o zvýšenom riziku u dieťaťa, ktorého rodič sa zajakáva,“ vysvetľuje logopedička Ivana Mihaldová z ružomberskej nemocnice. „ Odborná literatúra poukazuje na variáciu 10 až 30-percentného vplyvu dispozície k zajakavosti,“ doplňuje klinická psychologička PhDr. Miroslava Smolová, MBA z Michaloviec. Jakub, programátor z Bratislavy, „zdedil“ túto predispozíciu po svojom otcovi. „Išiel som cestou menšieho odporu. S klientami komunikujem výlučne mailom. Telefonickému kontaktu sa vyhýbam. Neverili by ste, koľko vecí sa dá vybaviť cez internet,“ priznáva v emaile. A ako to je s vplyvom prostredia na rozvoj zajakávania? „Prostredie sa často mylne považuje za samotnú a jedinú príčinu vzniku zajakavosti. Tento faktor je určite dôležitý, ale má skôr fixujúci charakter, ktorý môže zhoršovať symptómy zajakavosti,“ vysvetľuje logopedička. Miroslava Smolová zároveň upozorňuje na to, že dlhodobo negatívne a stresujúce vplyvy rodinného prostredia môžu pôsobiť traumatizujúco. „Najčastejšie ide o príliš prísnu, utláčajúcu výchovu, kedy má dieťa neprimeraný strach vyjadriť svoj názor, odpovedať rodičovi z dôvodu prísneho fyzického či verbálneho trestu,“ dodáva klinická psychologička.
Každý je jedinečný
Neexistujú dvaja pacienti, ktorí sa zajakávajú rovnako. Plne rozvinutý klinický obraz zajakavosti, ako neurovývinovej poruchy, v sebe zahŕňa trojicu základných symptómov. Podľa Ivany Mihaldovej, dysfluencie, teda neplynulosti reči, nebývajú jediným príznakom. Pridružia sa k nemu aj symptómy nadmernej námahy, napríklad kŕče v oblasti krku alebo výrazné otváranie nozdier či zatváranie očí. Trojicu príznakov uzatvára psychická tenzia. Okolie môže taktiež výrazne prispieť k zhoršeniu zajakávania. „Postoj ku komunikácii je, vplyvom negatívnych skúseností z opakovaných neúspechov, výrazne negatívny, čo vedie k vytvoreniu strachu ako vysokej obavy z rozprávania. Jedinec teda odmietne hovoriť. Ide o prejav logofóbie, teda strachu vyjadriť sa pri významne nízkej sebadôvere, čo má ďalekosiahly dopad na dôležité oblasti v živote jedinca,“ objasňuje klinická psychologička. U tridsiatnika Jakuba sa rokmi vyhýbania sa priamej komunikácie s ľuďmi vyvinula logofóbia. Doposiaľ však nenašiel odvahu zájsť za odborníkom.
Zastierací manéver
Martinu najviac síl stála snaha zakryť svoj hendikep pred okolím. Aj keď o ňom vedel každý. „Najväčší problém mi spôsobovali slová začínajúce sa na písmeno ‘K‘, tak som ich začala nahrádzať inými slovami. Stali sa pre mňa akýmsi zastieracím manévrom, ktorý mi pomáhal redukovať koktanie. Podľa psychologičky pridávané vsuvky, alebo verbálne často fungujú ako „zastierací manéver“ najmä u dospelých. „Náhrada slov mi síce pomohla, no problém nevyriešila,“ doplňuje Martina. „Až keď som priznala pres sebou aj ostatnými, že mám problém, začala som postupne nachádzať cestu z tunela,“priznáva mladá profesorka, ktorá si zaumienila, že rečová chyba je pre ňu výzvou, nie však výhovorkou. „Psychologička ma raz poprosila, nech jej ukážem, ako veľmi viem koktať. Táto požiadavka ma zaskočila a napriek mojej snahe zakoktať sa, som rozprávala plynule,“ spomína s úsmevom na neštandardný prístup.
Ako komunikovať s človekom, ktorý sa zajakáva?
Pokračovanie článku na ďalšej strane
