V lete ste boli v New Yorku. Ale vy vraj lietanie dosť neznášate. Už sa to zlepšilo?
Let bol v pohode, nemali sme turbulencie, ale vychytala som spolucestujúceho predo mnou, ktorý si sklopil sedadlo tak, že by som mu mohla robiť kozmetiku. Keď som si chcela trošku sklopiť sedadlo aj ja, ten za mnou hneď kričal, že už ho bolia kolená. Takže som celý čas sedela v 90-stupňovom uhle. Letuške som povedala, že som síce najmenší človek na palube, ale aj ja sa tlačím! Keď najbližšie pôjdem za sestrou, radšej budem šetriť 20 rokov a kúpim si letenku do 1. triedy.
Čo robí vaša sestra v New Yorku?
Je profesionálna tanečnica na dôchodku a okrem toho je na materskej. Vlani išli aj s jej talianskym manželom, s ktorým tvorila tanečný pár, do dôchodku. Tanečníci končia veľmi skoro. Teraz učia tanec a trénujú, robia „pro-am“, čo je vo svete veľmi vychytené. V tanečnom páre profesionál tancuje s amatérom, pre ktorého je to väčšinou hobby. Chodia na súťaže a je to veľmi fajn. Najstarší študent mojej sestry, Sidney, mal cez osemdesiat. Chodil dvakrát do týždňa trénovať a tancovať. Takto sa ľudia udržiavajú v kondícii. Väčšinou majú sedavé zamestnania, sú to biznismeni podnikatelia, doktori...
Naozaj ste kedysi chceli pre strach z lietania vyhľadať psychoterapeuta?
Áno, ale nakoniec na to neprišlo, pretože som išla s mamou na Jamajku a ona kúpila také letenky, že sme mali snáď 425 prestupov. Povedala mi, že som prešla procesom desenzibilizácie, toľko som vystupovala a prestupovala, že som na strach z lietania aj prestala myslieť. Ale naozaj je to omnoho lepšie ako kedysi, keď som pomaly zvracala, keď som mala nastúpiť na palubu. Bude to tým, že častejšie lietam a nejak si na to zvykám.
Vy ste s mamičkou precestovali kus sveta?
Až tak veľa nie, ale boli sme spolu na dobrodružných cestách, na Jamajke a v Indii.
