Pochádzal zo sibírskej dedinky Pokrovskoje, v ktorej nebola škola. Ako- -tak sa naučil čítať až v dospelosti. Vedel však naspamäť veľa citátov z Biblie, ktoré si vykladal po svojom. V detstve mu umrela mama i obaja súrodenci. Vyrastal sám s otcom, roľníkom. Samotársky Grigorij nemal rád prácu na poli. Viac radosti mu prinášala starostlivosť o zvieratá, ktoré vedel zvládnuť a upokojiť silou hlasu.

PRIKLADAL RUKY NA CHORÝCH Dospieval naozaj búrlivo. O jeho opilstve, výtržnostiach, prznení dievčat, a dokonca o krádeži sa v policajnom archíve zachovalo viacero záznamov. Popri tom však kľačal celé hodiny na kolenách a v modlitbách prosil, aby dostal osvietenie. Keď mal sedemnásť rokov, Panna Mária vraj vypočula jeho prosby. Zjavila sa mu a vyzvala ho, aby sa vydal na cesty po Rusku, liečil a kázal Božie slovo.

Odišiel z rodnej obce, putoval z kláštora do kláštora a učil sa od cirkevných hodnostárov. Zhromažďoval ľudí, kázal im náboženstvo a liečil ich modlitbami a prikladaním rúk na postihnuté miesta. Zachovalo sa viacero svedectiev o ťažko chorých pacientoch, ktorých takto vyliečil. Po niekoľkých rokoch sa Rasputin vrátil do Pokrovského, oženil sa so sedliačkou zo susednej dediny a mal s ňou tri deti. Aj naďalej sa prejavovala jeho rozporuplná povaha.

Opíjal sa, behal za ženami a potom sa kajal a vydával na dlhé cesty po Rusku. V tom čase v Petrohrade kázal pop Ioann Krondštadský, v ktorého svätosť verila aj cárska rodina. Rasputin sa za ním vybral, aby sa od neho poučil. Keď sa vo veľkej katedrále zamiešal medzi dav, pop, ktorý ho nikdy predtým nevidel, zostúpil z kazateľnice so slovami: „Môj synu, cítil som tvoju prítomnosť. Máš v sebe pravú vieru. Nenechám ťa odísť, kým z tejto iskry nevyšľahne plameň, ktorý zohreje svet.“

KRVÁCANIE, ČO NEJDE ZASTAVIŤ Posledný ruský cár Mikuláš II. panoval rozvrátenej ríši, ktorou ustavične zmietal hlad, násilnosti a nepokoje. Na sklonku jeho vlády spáchali v Rusku tisíce politických vrážd a vyše dvadsať atentátov na cára. Pod hrozbou atentátov sa napokon Mikuláš II. s rodinou utiahol do Cárskeho Sela, kde boli ustavične pod dozorom stráže a tajnej polície. Tam sa po štyroch dcérach cárovnej Alexandre konečne narodil syn Alexej, následník trónu.

Keď mal cárovič tri roky, hral sa v záhrade, spadol a začal krvácať. Dvorný lekár sa snažil krvácanie zastaviť, ale nič nepomáhalo. Cárovná omdlela, lebo vedela, čo to znamená. Bola to obávaná hemofília, porucha zrážanlivosti krvi, pri ktorej najmenšie poranenie vyvoláva dlhodobé krvácanie. Už tristo rokov, potom, čo jej predok zabil malého chlapca, trpeli na toto „prekliatie“ mužskí príslušníci jej rodiny. Táto dedičná choroba je najnebezpečnejšia v mladosti, vtedy naozaj zomreli viacerí chlapci z jej rodiny. Hemofíliu dodnes lekári nevedia vyliečiť, jej následky možno len zmierniť.

LEKÁRI V ŠOKU O dva roky po tejto udalosti hrozilo, že Alexej zomrie. Osobný lekár Botkin ani privolané kapacity ho po malom úraze nevedeli uzdraviť, ba ani zmierniť mu bolesti. Jeho stav sa ustavične zhoršoval. Zúfalí rodičia napokon súhlasili, aby zavolali na pomoc Rasputina. Keď prišiel do Cárskeho Sela, pozdravil kývnutím hlavy prítomných a ihneď si kľakol k Alexejovej posteli.

Po dlhej modlitbe položil ruku na jeho spotené vlasy a rozkázal mu: „Môj synu, teraz otvor oči a usmej sa. Už ťa nič nebolí, teraz si šťastný.“ A skutočne, cárovič sa posadil, objal Rasputina a poprosil ho, aby mu niečo rozprával. Doktor Botkin potom v úradnej správe konštatoval, že bolestivý opuch sa odrazu očividne zmenšil. Čoskoro po tom cárovič zaspal a po kríze sa začal rýchlo uzdravovať.

„Ani ja,“ napísal Botkin, „ani nikto z prítomných lekárov to nevie vysvetliť.“ Odvtedy sa stal Rasputin priateľom cárskej rodiny. Keďže Alexejovu chorobu pred verejnosťou tajili, Mikuláš II. chcel zastrieť Rasputinove návštevy tým, že mu udelil titul „čistič lámp“. Dôverný vzťah mal najmä s cárovnou, s ktorou sa jej nerozhodný manžel o všetkom radil. Prostredníctvom nej Rasputin dokázal dosadiť priateľov do vysokých úradov i ovplyvniť ruskú politiku.

SÚLOŽIL BEZ PRESTANIA Pred liečiteľovým bytom v Petrohrade stál denne zástup chorých. Mnohí ho považovali za svätého, a keď ho stretli na ulici, kľakli si pred ním a bozkávali mu ruky. Iní zase tvrdili, že je diabol. Otvorene totiž hlásal zásadu: „Ľútosť môže človeka spasiť, ale ľutovať môže len ten, kto naozaj zhrešil. Podľahnutie pokušeniu je teda predstupňom k spáse.“

Britský veľvyslanec v Rusku George Buchanan vo svojich memoároch tvrdí, že Rasputin založil sektu, ktorej pobožnosti sa končili sexuálnymi orgiami. Oddalo sa mu veľa manželiek významných šľachticov, lebo uverili, že sex so svätcom ich zbaví hriechov. Lekár Gottfried Benn, ktorý Rasputina dobre poznal, o ňom povedal: „Mohol súložiť celé hodiny znova a znova bez prestania. Preto boli tie davy dvorných dám a veľkokňažien v jeho prijímacích izbách!“

Francúzsky veľvyslanec na cárskom dvore Maurice Paléoloque vo svojej knihe o Rasputinovi napísal: „Často sa správal ako diabol. V Caricyne zneuctil mníšku, ktorú najprv zhypnotizoval. V Kazani počas jasného júnového dňa opustil verejný dom, hnal pred sebou nahé dievča a bičoval ho opaskom. V Tobolsku zviedol veľmi pobožnú manželku jedného inžiniera. Omámil ju tak, že chodila po ulici a hlasno sa chválila svojou hanbou.“

Keďže Grigorij bol priateľom cárskej rodiny, všetci jeho služobníci, šofér, vrátnik, domovník i sluhovia, boli tajnými agentmi. V hláseniach podrobne opísali Rasputinovo správanie. V jednom z nich sa napríklad píše: „V noci bolo uňho veľa urodzených mužov a žien. Keď sa všetci opili, nahý Rasputin tak vystrájal so ženami, že zhnusení Cigáni, ktorí im mali hrať do rána, predčasne odišli z domu.“

VYLIEČIL CÁROVIČA Ministri, poslanci parlamentu i členovia romanovovskej rodiny na cára naliehali, aby Rasputina poslal do vyhnanstva, lebo ohrozuje dobrú povesť panovníckeho rodu. Len cárovná ho bránila. Zdravotný stav jej syna sa však zlepšil, a tak súhlasila, aby Rasputin podnikol niekoľkomesačnú cestu do Svätej zeme a potom sa usadil v Pokrovskom pri svojej rodine. Po dvoch rokoch však začal Alexej silno krvácať a nedalo sa to zastaviť.

Stúpala mu horúčka, mal neznesiteľné bolesti a ľavá ruka mu opuchla tak, že bola trikrát väčšia ako normálne. Rodinný lekár doktor Botkin privolal na pomoc ďalších lekárov. Všetci museli uznať, že cárovičovi nevedia pomôcť, a tak k nemu zavolali popa, ktorý mu dal posledné pomazanie. Zúfalá cárovná urobila posledný pokus a kázala poslať do Pokrovského telegram. Len čo ho Grigorij dostal, začal sa modliť za Alexeja.

Rasputinova dcéra Mária to vo svojej knihe opisuje takto: „Hlas sa mu zlomil, prestal hovoriť. Tvár mal bielu ako plátno, znetvorenú utrpením. Z čela mu tiekol pot, oči mal sklenené, akoby slepé. Spadol na zem, vyzeralo to, akoby podstupoval hrozný zápas so smrťou. Myslela som, že zomrie, kľakla som si k nemu a pokúsila sa modliť. Trvalo večnosť, kým sa prebral z bezvedomia. Usmial sa na mňa a povedal mi, že Boh si prial, aby sa cárovič uzdravil.“ A skutočne, Alexejov zdravotný stav sa náhle zlepšil. Odvtedy ležal jeho osud, a tým aj cárskej dynastie, v Rasputinových rukách. S pomocou Alexandry získal taký vplyv, že v Rusku ho nazývali „druhý cár“.

PREČO HO NEZABILO CYANKÁLI? Rusko sa zaplietlo do prvej svetovej vojny a stíhala ho porážka za porážkou. Krajina trpela hladom, narastali nepokoje. Za všetko mnohí šľachtici vinili Rasputina. Piati z nich, poslanec Vladimir Puriškevič, knieža Felix Jusupov, veľkoknieža Dimitrij Pavlovič, kapitán A. S. Suchotin a vojenský lekár S. S. Lasovert sa dohodli, že „zlosyna“ otrávia.

Jusupov ho pozval do pivničnej vinárne svojho paláca, kde mu doktor do vína a do jedla namiešal cyankáli. Grigorij Rasputin vo Felixovej prítomnosti vypil niekoľko litrov vína a pojedol všetko pečivo, stále však bol čulý. Spoločníkov pochytila panika a jeden z nich omdlel. Napokon Jusupov vzal zo skrine pištoľ, vrátil sa k Rasputinovi a strelil doňho. Sprisahanci vtrhli do pivnice, kde doktor Lasovert skonštatoval, že rana je smrteľná.

Nechali ho tam ležať a odišli na prízemie osláviť jeho smrť. Jusupov sa rozhodol, že pôjde mŕtveho skontrolovať, a keď sa nad ním sklonil, všimol si, že otvoril oči! Rasputin sa naňho vrhol, dovliekol sa k dverám a po schodoch vyšiel von. Bol už na dvore pri bráne, keď naňho poslanec Puriškevič štyrikrát vystrelil z revolvera. Všetci boli presvedčení, že teraz je skutočne po ňom. Vzápätí však zistili, že ešte stále žije! Dokopali ho, dobili obuškom a oloveným boxerom, naložili do auta a odviezli k rieke Neve, kde ho hodili do vysekanej diery v ľade.

Dúfali, že prúd ho odvlečie do mora, policajti však v zátoke čoskoro objavili jeho telo. Pri súdnej pitve vysvitlo, že keď ho hodili do rieky, bol ešte živý. Po Rasputinovej údesnej smrti sa šírili povesti o „reinkarnácii diabla“. Z nedávno odtajnených dokumentov však vysvitlo, že ani jedna zo striel nebola smrteľná. Neuškodil mu ani jed. Doktor Lasovert sa na smrteľnej posteli priznal, že vzhľadom na Hippokratovu prísahu sa dostal do rozporu so svojím svedomím, a preto jed nahradil neškodnou látkou.