Bolo studené októbrové ráno, ešte úplná tma, keď jeden z najväčších ruských spisovateľov, Lev Nikolajevič Tolstoj, utekal z Jasnej Poľany od manželky Sofie. Dôvod úteku jej vysvetlil v liste: „Môj odchod Ťa zarmúti. Je mi ľúto, ale pochop a uver, že som nemohol konať inak. Môj život v dome sa stáva, už sa stal neznesiteľným. Okrem všetkého nepekného nemôžem už žiť v takom prepychu, v akom som žil, robím teda to, čo zvyčajne robievajú starci v mojom veku: Odchádzajú zo svetského života, aby dožili v samote a tichu...“
Jediný človek, ktorého si Tolstoj želal mať v takej dramatickej chvíli pri sebe, bol jeho osobný lekár Dušan Makovický. Aby zmiatli prípadných prenasledovateľov, uháňajú najskôr na bričke, potom vlakom, oddýchnu si v kláštore, presadnú na iný vlak, až sa zastavia na železničnej stanici Astapovo.
VERNÝ TOLSTÉHO ŽIAK
Dušan žil blízko milovaného učiteľa a svojho duchovného otca už šesť rokov, z túžby po vlastnom zdokonalení si zapisoval všetky jeho myšlienky. Bol lekár i jeho manželke a deťom, aj ruským mužikom v okruhu niekoľkých desiatok dedín. V poslednom čase ho veľmi trápili rozpory v rodine, ktoré sa vyostrili pre Tolstého testament: Spisovateľ chcel práva na svoje diela zanechať ruskému ľudu, kým manželka Sofia nástojila, že všetko musia zdediť deti a ona. Nie je ťažké uhádnuť, na čej strane stál Dušan.
„Najhoršie je šarapatenie Sofie Andrejevny, neurastenickej, hysterickej osoby, ktorá vie všetkých v dome rozhnevať,“ píše do Ružomberka najmilšiemu bratovi Petrovi. Tolstého útek z domu sa skončil tragicky. Cestou ochorie na ťažký zápal pľúc a nadránom 7. novembra 1910 vydýchne naposledy v byte výpravcu železničnej stanice. Posledné láskavé slová, vyslovené už so smrťou na jazyku, neadresoval nikomu z rodiny, ale svojmu doktorovi: „Milý Dušan... milý Dušan...“ Aký to bol človek, keď sa stal Tolstému takým blízkym?
ROZHADZOVAČNÝ SYN MILIONÁRA
Ružomberská rodina Makovických patrila na počiatku dvadsiateho storočia k najbohatším Slovákom. Peter Makovický sa z obyčajného kupeckého pomocníka vyšvihol najskôr na spolumajiteľa obchodu so zmiešaným tovarom, u Makovických ste dostali od ihiel až po osivo pre roľníkov a menšie stroje všetko. Veď aj štúrovec J. M. Hurban išiel kupovať manželke Aničke šijací stroj z Hlbokého až do Ružomberka!
S menom rodiny sa spájajú aj počiatky slovenského bryndziarstva, našej osvedčenej značky aj dnes, v Európskej únii. Bochníky syra a bryndze z Makovických bryndziarne pomáhalo doma i v zahraničí úspešne propagovať zdravo vyzerajúce dievča v slovenskom kroji, namaľované medzi ovcami, bol to plagát od českého maliara Věšína. Sypúce sa peniaze investovali do papiernického, drevárskeho i tlačiarenského priemyslu, stáli pri kolíske Slovenskej banky i Tatra banky.
Zakladateľ impéria Peter s manželkou Annou mali jedenásť detí, mama zomrela krátko po pôrode najmladšieho. Predposledný Dušan vyrastal ako polosirota, možno preto bude všade hľadať teplo domova. Ako študent medicíny si zapisoval výdavky, ako mu to prikázal otec, no bol to jeho jediný vzťah k peniazom. Radšej rozdával, než hromadil. Ochotne podporoval na štúdiách niektorých spolužiakov, medzi nimi i Mateja Bencúra, alias Martina Kukučína.
„Si môj hosť,“ vyhlásil veľkodušne a vzal ho bezplatne do svojej priestrannej izby na pražskom priváte. „Ani za učebnice nevyhadzuj peniaze, môžeme ich mať spoločné...“ No najviac pomáhal Albertovi Škarvanovi, s ktorým dva roky navštevovali Lekársku fakultu v Innsbrucku. Alberta mal veľmi rád, lebo ho s ním spájal záujem o učenie ruského velikána L. N. Tolstého. Spolužiaci medici si Dušana zapamätali ako mládenca „slabšieho tela, váhavej výrečnosti, nezvučného hlasu“; ženským očiam utkveli zasa jeho „svetlorusé vlasy, jemné črty a bystré nežné oči“.
Zo všetkých cudzích rečí ho najviac priťahovala ruština, už ako študent čítal v originále Turgeneva, Gogoľa, Tolstého, ktorého neskôr i prekladal. V poslednom ročníku medicíny v Prahe podnikol prvý raz cestu do Ruska. V Moskve si prezrie najkrajšie pamätihodnosti, ale párkrát mu umožnia aj službu v nemocnici. Pri ďalších dvoch cestách do Ruska sa osobne zoznámi s Tolstým a toto stretnutie sa mu stane osudným.
Doma i vo svete uznávaný spisovateľ mal všetko, „prekrásnu rodinu, milujúcu ženu, svetovú slávu a zdravie“. No ako päťdesiatročný zrelý muž začína byť nespokojný so svojím životom. Hľadá dobro a Boha hlbšie, než učilo tradičné náboženstvo. Pod jeho vplyvom odmieta aj mladý doktor Makovický ľahostajnosť a požívačnosť, z odporu k akémukoľvek zabíjaniu sa stáva presvedčeným vegetariánom.
ŽIVOT S PODŤATÝMI KOREŇMI
Tolstého smrť Dušana zdrvila. „Drahý Peter, predvčerom dokonal Lev Nikolajevič. Duševne som otupený od únavy, žiaľu a hryzenia svedomia. Viním sa, všetci sa viníme, z nedbalosti pri opatrovaní L. Nikolajeviča,“ píše narýchlo bratovi. Ešte sa nestihol spamätať z jedného úderu, o tri mesiace už cestuje na Slovensko, na pohreb svojmu biologickému otcovi. Doma sa však nezdrží dlho, znova ho to ťahá do Ruska.
S Tolstého učením prijal v Jasnej Poľane aj nový spôsob života, ktorý nespočíval len v nosení tradičnej ruskej košele, rubašky. Aký to bude život, keď cíti, že má celkom podťaté korene? No nezastaví sa, so zotrvačnosťou kráča ďalej: Tak ako predtým, pomáha pri prepisovaní Tolstého rukopisov, triedi si svoje zápisky, neopúšťa v chorobe členov jeho rodiny. Cudzích pacientov nemá už toľko, lebo pri Jasnej Poľane sa usadili traja felčiari.
Občas si odskočí aj na Slovensko a dozvie sa dobrú správu, že v Žiline postavili nemocnicu so sto posteľami, kde by sa našlo miesto aj preňho. „Mám značné praktické skúsenosti, no lekársku prax som zanedbával,“ priznával si sebakriticky. Ľudové liečiteľstvo pred vedou uprednostňoval aj jeho učiteľ Tolstoj a Dušan bol aj v tom verný žiak. Nenávidel násilie a túžil po pokoji a harmónii.
Spolu so štyridsiatimi dvoma tolstojovcami aj Makovický podpísal protest proti masakrom prvej svetovej vojny, čo cárska polícia ohodnotila ako kriminálny čin. Vyše roka musel pretrpieť spolu s ostatnými ťažké podmienky vo vyšetrovacom väzení v Tule, kde mu chodili dodávať odvahu aj členovia Tolstého rodiny. Vďaka protestom svetovej verejnosti a dobrým advokátom vojenský súd nakoniec všetkých oslobodil.
PREDSA SA OŽENIL!
Počas občianskej vojny v Rusku ochorel aj doktor Makovický. Do postele ho sklátil škvrnitý týfus, sprevádzaný vysokými horúčkami, k nemu sa pridružil aj zápal obličiek a nepríjemný ekzém. Ani opatera felčiarky Matreny Orechovovej, ktorá mu už vyše desať rokov pomáhala v ambulancii, nedokázala premôcť choroby a pacient musel do nemocnice. Po dvoch mesiacoch intenzívneho liečenia sa konečne postavil na nohy.
Chcel sa ísť opäť pozrieť na Slovensko, no teraz pre zmenu ochorela vdova Sofia Tolstá. Hoci bol Dušan ešte slabý, staral sa o ňu, kým ju neodviezli do nemocnice. No pomôcť jej už nedokázali ani špecialisti. Doktor Makovický sa do päťdesiatich troch rokov postupne zmieroval s myšlienkou, že sa nikdy neožení. V mladosti býval zamilovaný, ale vždy sa to skončilo nešťastne. Prvá láska, dcéra krajčíra z Innsbrucku Mimi Behrerová, nechcela čakať, až Dušan doštuduje, a vydala sa za iného. Tak sa pre ňu trápil, že schudol na päťdesiat kíl.
Páčila sa mu aj Olinka Dulová, krajanka z Turca, ktorá sa prišla do Prahy zrekreovať. Chodieval sa s ňou korčuľovať na Vltavu, ale prebral mu ju vlastný brat Peter. Praktickému dievčaťu väčšmi zaimponoval schopný obchodník než rojčivý medik. Ešte raz sa zaľúbil ako kúpeľný lekár práve pred definitívnym odchodom do Ruska. Už pod vplyvom Tolstého však začal vyznávať pohlavnú zdržanlivosť. Faktom je, že starnúci spisovateľ, na rozdiel od Makovického, si v mladosti užil telesnej lásky do sýtosti...
Mladá žena v jasnopolianskej ordinácii, tolstojovka ako on, otriasla Dušanovým predsavzatím neoženiť sa. Chcel mať Matrenu stále pri sebe, aj keď už vyzdravel. Bola však o dvadsaťtri rokov mladšia, preto išiel na pytačky s tlčúcim srdcom. Rodičia i Matrena povedali áno. Tradičný ruský sobáš sa však nekonal, lebo tolstojovci neuznávali žiadne oficiálne inštitúcie. Protokol o uzavretí manželstva im vystavili na výbore spoločnosti v roku 1920. Aj svadobná hostina bola skromná, bez alkoholu, lebo tolstojovci nepili.
NEUNIESOL ŤARCHU VINY
Rodina Makovických dúfala, že Dušan si po návrate domov otvorí ordináciu. V Žiline i okolí pôsobil pár rokov pred odchodom do Ruska a ľudia si ho pamätali ako obetavého lekára. Pacientov vraj ochotne ošetroval nielen cez týždeň, ale aj v nedeľu. Spisovateľovi J. G. Tajovskému ľudia na Makovického prezradili, že „uňho stojí recept len tri šestáky, ale ak chorý povie, že má len dvanásť grajciarov, pristane i na to“.
Dušan príbuzných sklamal. Radšej ako liečeniu chorých sa chcel venovať vydávaniu poučného ľudového čítania. Obaja so ženou si len ťažko zvykajú na nový domov. Ako vegetariáni odmietajú tradičné jedlá, ktoré ostatní pokladajú za chutné a zdravé. Aj hostí ponúkajú len ryžou, zemiakmi, kompótmi a jabĺčkami. Matrena často plače, lebo ešte nikdy nebola preč z rodnej dediny, a je precitlivená aj preto, lebo čaká dieťa. Málo výrečný Dušan nedokáže ženu utešiť.
Nevie ani slova po slovensky, preto stále uteká do domu miestneho lekára, ktorý má tiež za ženu Rusku. Manžel sa cíti vinný, že ju vytrhol z predchádzajúceho spôsobu života. Nakoniec aj on ochorie a odcestuje sa liečiť do kúpeľov v Piešťanoch. Niektorým priateľom píše smutné listy, ale nevenujú tomu zvláštnu pozornosť, veď Dušan nikdy neoplýval veselosťou. Melanchólie sa nezbavil ani v kúpeľoch. Keď prišiel domov, žena ho nečakala, opäť bola u susedky Rusky.
Dušan cíti, že jej je bližšia než on. Sklamal jedinú osobu, ktorú chcel urobiť šťastnou... Načo má ešte žiť? V čase, keď si rodina zvykla sadnúť k obedu, vyšiel na povalu. Slúžky ho našli obeseného hompáľať sa bez života na hrade. Do Ružomberka pricestovali so ženou 21. novembra 1920 a 14. marca nasledujúceho roku mal už pohreb. Slovenský spisovateľ a lekár Nádaši-Jégé je prísny sudca.
Za smrť svojho niekdajšieho spolužiaka na lekárskej fakulte obvinil mŕtveho Tolstého. „Jeho bláznivej, až fakírskej asketickej náuke môžeme s rozhorčením ďakovať, že nás pripravil o človeka takého cenného, ako bol Dušan.“ Bolo to naozaj tak? V čase, keď žil v blízkosti Tolstého, sa cítil šťastný, svedčia o tom mnohé listy. Makovického tragická smrť mala pravdepodobne nie jednu, ale mnoho príčin. A čo je dosť závažné, v rodine nebola ojedinelá: aj jeho dvaja bratia si vzali život.
