Laborantka Jana zaspí len so štupľami v ušiach. „Odjakživa intenzívne vnímam všetky zvuky, ale cez deň mi to až tak neprekáža,“ hovorí. Zvuky ulice jej však spôsobujú bezsenné noci. „Bývam na sídlisku, kde je veľa zelene, ale napriek tomu ma ruší aj autobus v diaľke, ranný spev vtákov či susedovo púšťanie vody. Keď sa syn v noci vráti domov, počujem ho aj cez dvoje dverí, hoci sa snaží chodiť po špičkách.“ Jana je rozvedená a je zaujímavé, že chrápanie priateľa, ktorý u nej občas prespáva, jej neprekáža. Nerobí z komára slona, tvrdí, že na riešenie problému jej stačia kvalitné štuple. „Horšie je, keď si ich niekde zabudnem,“ konštatuje.

Vysokoškolák Tomáš nechodí na koncerty a nepočúva hlasnú hudbu, hoci ju má rád. Nedokáže sa sústrediť ani na rozhovor v reštaurácii, keď v pozadí hrá rádio. Prekážajú mu zvuky, ktoré jeho spolubývajúci v internáte vôbec nevnímajú. Chladnička, tikajúci budík, klopkanie podpätkov či smiech na chodbe ho znervózňujú, keď sa učí. Svoj problém rieši takisto štupľami. Bez nich sa nepohne. „Ak si už konečne na nejaký šum zvyknem, objaví sa nový,“ hovorí. Farmaceutka z lekárne pri známom študentskom mestečku tvrdí: „Keď sme lekáreň otvárali, v top nákupoch jednoznačne viedli práve štuple do uší.“

Študentka Tina má opačný problém ako Tomáš. „Nové zvuky veľmi nevnímam, ale ak sa nejaký začne opakovať častejšie, nedokážem ho dostať z hlavy, počujem len ten a nič iné. Keď to už nezvládam, pustím si muziku do slúchadiel, tá všetko prehluší.“ Precitlivenosť na zvuky, ale aj na svetlo, pachy či na pohyb, sa nazýva hypersenzibilita. Tento termín prvý raz vo svojej štúdii v roku 1997 spomenula americká psychologička Elaine Aronová. Podľa nej má až dvadsať percent ľudí vyhrotenejšie zmyslové vnímanie než ostatní. Vysoká senzibilita sa u každého postihnutého prejavuje inak. Niekto je precitlivený na akýkoľvek hluk, hoci má len málo decibelov. Iný sa nedokáže sústrediť na prácu, keď jeho kolega v miestnosti telefonuje alebo vedie s druhým rozhovor, rušia ho otvorené dvere na chodbu, zapnutý kávovar alebo tlačiareň. Zvyčajne sa tieto somatické problémy spájajú so psychikou. „Musíte si nájsť stratégiu, ako spracovať prílišnú dráždivosť tak, aby vás v bežnom živote neobťažovala. Nič iné vám neostáva,“ tvrdí psychologička.

<strong>Viac o ušiach: <a onclick="return openTargetBlank(this, event)" href="https://www.pluska.sk/izdravie/zivotny-styl/prichadzate-pomaly-sluch-tychto-5-signalov-vam-prezradi-je-vazne.html">Prichádzate pomaly o sluch? Týchto 5 signálov vám prezradí, že je to vážne</a></strong>

„Ak ste precitlivení na hluk, môže ísť o hyperacusis, vtedy zvuky vnímate ako príliš intenzívne, alebo o misofóniu, keď vo vás bežné zvuky vyvolávajú nepríjemné psychické stavy – odpor, stres, paniku,“ vysvetľuje <a onclick="return openTargetBlank(this, event)" href="http://lekar.pluska.sk/mudr-martin-kucharik/hodnotenia">neurológ MUDr. Martin Kucharík</a> z Národného ústavu srdcovo-cievnych chorôb v Bratislave. Hyperacusis je podľa neho bežný u ľudí, ktorí si profesionálne zaťažujú sluch a reč, napríklad u učiteľov, spevákov, hudobníkov. „Zriedkavo sa vyskytuje aj ako dôsledok organického poškodenia mozgu po úraze alebo po cievnej mozgovej príhode. Často sa však diagnostikuje spolu s tinnitom. Pacienti vtedy pociťujú subjektívne šumenie či zvonenie bez vonkajšieho zdroja zvuku ako vrcholne nepríjemné. Spôsobuje im to stres a vážne psychické problémy.“

Pri misofónii vnímate negatívne bežné zvuky, ale nepríjemné pocity vám môžu spôsobovať aj zrakové či čuchové vnemy. „Ide o zriedkavú diagnózu a doteraz neexistuje štandardný diagnostický postup ani účinná liečba. Hoci sa misofónia radí medzi psychické poruchy, vedci predpokladajú, že prvotná príčina môže byť v odlišnom prepojení mozgových centier.“ V prípade nadmernej citlivosti a pri tinnite sa pomerne úspešne využíva maskovanie šumom: „Pacient môže počúvať zvuky z počítača, CD či MP3, ktoré svojím neutrálnym charakterom prekryjú tie, ktoré vníma ako nepríjemné.“ Extrémnou hypersenzibilitou trpia často ľudia s poruchami autistického spektra. Prekážajú im zvuky, ktoré my ostatní vnímame ako bezproblémové či bežné. Autistické deti napríklad zväčša neznášajú nákupy v hlučných nákupných centrách, z miery ich vyvedie obyčajné klopkanie podpätkov, zvoniaci telefón či akýkoľvek iný ruch, pach alebo pohyb, ktorý sa vymyká z ich stereotypu.