Hororový kolotoč, v ktorom žijem, sa spustil pred siedmimi rokmi. Mám dve dievčatá, dvojičky, majú 23 rokov. Ich detstvo prebiehalo bez problémov, choroby sa im vyhýbali. Boli to veľmi živé, rozumné a milé baby. Neboli sme len matka s dcérami, ale kamarátky. Mali krátko po 17. narodeninách, keď Zuzka prišla za mnou s prosbou o pomoc. Vedela, že s ňou nie je niečo v poriadku a že potrebuje psychiatra. Priznám sa, že ma to zaskočilo, ale snažila som sa jej pomôcť. Našla som pre ňu odborníčku, ktorá na základe psychologických testov stanovila diagnózu: schizoafektívna porucha.

OCHORELI OBE

Samozrejme, vtedy som ešte netušila, čo to znamená ani ako to ovplyvní náš život. Dcéra začala s intenzívnou liečbou. Ako matka môžem povedať, že je to veľmi ťažké. Niekedy si myslím, že až nezvládnuteľné. V priebehu chvíle sa tak veľmi zmenila! Lieky, ktoré užívala, ju utlmovali, veľmi rýchlo z nich pribrala takmer dvadsať kilogramov. Len spala, jedla a bola viac doma ako v škole. Tým sa to však ešte len začínalo. Presne o rok nato ochorela aj druhá dcéra Monika. Zdrvilo ma to natoľko, že som len plakala, kade som chodila, a vyhýbala som sa ľuďom. Bolo to pre mňa príliš bolestivé. Druhá dcéra mala presne tie isté príznaky ako prvá. Trápila ju nespavosť, depresie, desivé sny...

RAKOVINA DUŠE

Opäť sme museli absolvovať vyšetrenia, aby sme dospeli k tej istej diagnóze. Ak človek nemá s touto chorobou skúsenosti, nedokáže si to predstaviť. Denne sa stretávam s rakovinou, pretože pracujem na onkologickom oddelení. Myslím si však, že schizofrénia je čosi ako rakovina duše. Rodina prežíva s chorým všetky štádiá choroby. V mojom prípade je to o to ťažšie, že choré sú obe moje deti. Neprajem ani jednej matke, aby to musela zažiť.

Dievčatá obdobie puberty strávili v nemocniciach. Veľmi ťažko sa vyrovnávali so svojím ochorením, opakovane museli byť hospitalizované a čo je ešte horšie, opakovane sa stretávali s predsudkami. Žijeme v dobe predsudkov. Pre ne a nepochopenie zo strany pedagógov moje šikovné dcéry ledva zmaturovali. Ich základná prvá diagnóza sa už veľakrát zmenila, vyskúšali mnoho liekov, lekárov, zdravotníckych zariadení. U druhej dcéry sa pred dvomi rokmi k príznakom pridali ešte aj halucinácie. Nielen sluchové, ale aj zrakové. Z vlastných skúseností viem, že tie sú najhoršie.

POKUSY O SAMOVRAŽDU

Dievčatám priznali invalidný dôchodok. U psychicky chorých ľudí treba vyriešiť oveľa viac problémov. Myslím si, že aj oni by mali pracovať. Ale ako? Kde? Zo strany zamestnávateľov existuje obrovská diskriminácia. Ťažšie prípady potrebujú, aby sa o nich niekto staral. Telesne chorí majú právo na osobného asistenta, psychicky chorí nie. Hoci v niektorých fázach liečby dievčatá nemôžu byť bez dozoru a vyžadujú aj celodennú starostlivosť. Lenže ja som zamestnaná. Z niečoho musíme žiť! Každý deň ďakujem za to, že vôbec žijeme. Máme za sebou aj niekoľko pokusov o samovraždu a celkom chápem, prečo to chceli urobiť práve moje dcéry. Chorý človek je v takom beznádejnom stave, že iné riešenie nevidí. Nám ostáva len veriť. Hoci aj v zázrak.

Napíšte nám svoj príbeh na mailovú adresu izdravie@7plus.sk a my vás odmeníme.