Váš brat je zmrzlinár, vy ste vychýrená tortami. Máte aj kuchársko-cukrárske gény?
Vidíte, toto mi nikdy nenapadlo! Obaja sme sa k týmto aktivitám dostali náhodou. Môj brat študoval žurnalistiku a nejaký čas ju aj v Ríme robil. Nakoniec vďaka vtedajšej priateľke začal pracovať v zmrzlinárni. Tam sa naučil o zmrzline a celý koncept aj s receptmi priniesol – po dohode s talianskym majiteľom – do Trnavy. Ja som sa k pečeniu dostala vďaka častým oslavám v našej rozvetvenej rodine. Raz sa mi nepodarilo objednať tortu od profi cukrárov. Tak som si povedala – keď to dokážu oni, dokážem to aj ja! Vtedy som upiekla svoju prvú tortu a začalo ma to baviť. A heslo #kedtodokazemjadokazestoajty sa snažím odovzdávať aj všetkým svojim fanúšikom na sociálnych sieťach. Najdôležitejšie je nebáť sa a začať.
A už ste vychytená influencerka. Budú aj nejaké vianočné recepty?
Určite, Vianoce sú moja srdcovka a k tomu patria aj všetky vianočné dobroty. Zaujímavé by mohlo byť, ako si robíme doma vlastné oblátky. Je to zdĺhavá robota, ale má to veľké čaro a sme pri tom celá rodina. Na úvod štedrej večere mávame vždy tieto oblátky s medom a cesnakom.
Čo okrem oblátok patrí k vášmu vianočnému menu?
Je asi dosť bežné, ryba so šalátom. My sme doma mávali kapustnicu na sladko so slivkami a u Maroša netradičnú kapustnicu s údenou makrelou. Mne tá naša sladká nikdy nechutila, tak som bola rada, že môžem ochutnať nejakú inú. A tá chuť je taká špecifická, navyše, keď ju máte iba raz za rok na Štedrý večer, že som sa do nej úplne zamilovala.
V novom roku by mnohí z nás radi trochu schudli. Aký je váš recept?
Postavu som vraj zdedila po dedkovi, on bol celý život taký prútik. Čiže moja zásluha to veľmi nie je. Ale, samozrejme, životospráva sa prejaví aj na mne. Rýchlo som to zistila, keď sme boli tri týždne v Taliansku a papala som iba cestoviny a pizzu. Nejako mi boli zrazu všetky veci tesné... Ale po návrate do bežného režimu sa to rýchlo vrátilo do starých koľají.
Vaše deti majú menej časté mená. Nad ktorým ste premýšľali najdlhšie?
Mená Hugo a Zoe navrhol Maroško a mne sa takisto veľmi páčili. S Rubenom to bolo trošku zložitejšie. Pre lockdown som nemohla niekoľko mesiacov navštíviť poradňu, takže sme dlho nevedeli, či čakáme dievčatko alebo chlapčeka. Keď to už bolo jasné, prišla som s menom Ruben. Tak sa volá môj krstný otec. Často počúvam, prečo sme dali synovi také neobvyklé meno, ale pre mňa je úplne bežné. Neviem si predstaviť, že by sa niektoré z našich detí volalo inak. Veľmi sa im tie mená hodia.
Vaše staršie deti prišli na svet cisárskym rezom. Nemali lekári obavy, keď ste sa Rubena rozhodli priviesť na svet prirodzene?
Cisárskym rezom prišiel na svet iba prvý syn Hugo. A bola som z toho nešťastná veľmi dlho, hlavne keď som vedela, že na to nebol špeciálny dôvod. Jednoducho som bola vtedy v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Navyše, bola som veľmi mladá a nedokázala som sa postaviť ráznejšie za svoje presvedčenie. Keď som čakala Zoe, chcela som rodiť prirodzene, pretože vyšetrenia nedávali žiaden dôvod na sekciu. Problém však bol zohnať doktora, ktorý dva a pol roka od sekcie bude so mnou rodiť prirodzene. Našla som ho až tesne pred pôrodom, a to som obehala všetky môžné kliniky. Mal však podmienku, že nesmiem dostať epidurálku ani nič, čo by ovplyvnilo moje vnímanie bolesti. Ak by sa mi totiž začala počas pôrodu trhať pôvodná rana, musel by to okamžite riešiť. Pôrod bol síce náročný a dlhý, ale dali sme to prirodzene a som mu za to veľmi vďačná. Tretí pôrod som išla znova bez epiduralky a bol bez akýchkoľvek problémov.
Na začiatku vzťahu s Marošom ste si hovorili, že chcete minimálne tri deti, lebo to už je partia. Nechávate možnosť, že partiu rozšírite?
Táto možnosť tu, samozrejme, ešte stále je, veď som ešte mladá. Ale partia to už je dobrá a veselá. Takže uvidíme, ako sa to vyvinie.
Celý rozhovor s Máriou Čírovou nájdete v decembrovom čísle časopisu Zdravie.
