Rozhovor: Tomáš Maštalír našiel na pandémii aj príjemnú stránku

Rozhovor: Tomáš Maštalír priznáva, nebolo mi všetko jedno

Tomáš Maštalír: Nákupný zoznam zabúdam s veľkou pravidelnosťou

V&nbsp;seriáli Pán profesor vyučujete fyziku a&nbsp;chémiu. Vraj ste k&nbsp;týmto predmetom ako študent nemali veľmi vrelý vzťah?

Fyzika s&nbsp;chémiou určite nepatrili medzi predmety, ktoré by som vyhľadával. Vždy k polroku som si z&nbsp;nich musel opravovať známku a&nbsp;vtedy som prelúskal celé polročné učivo. A&nbsp;ako som ním išiel rad za radom, objavoval som, že tieto vedy sú naozaj zaujímavé. Akurát že po vysvedčení som sa im opäť prestal venovať, stratil som niť a&nbsp;znova sa z&nbsp;toho pre mňa stala jedna veľká neznáma.

A telesná výchova, ktorú tiež v&nbsp;seriáli vyučujete, vám problémy nerobila?

V mladosti som jedenásť rokov vrcholovo športoval, hrával som hádzanú, takže k&nbsp;športovým aktivitám som mal veľmi blízko. Hádam ani neexistuje šport, ktorý som v&nbsp;mladosti neskúsil alebo ktorému som sa nevenoval. Takže telocvik bol v&nbsp;pohode.

<a href="https://zdravie.pluska.sk/gal/rodina-a-tehotenstvo/rozhovor-tomas-mastalir-nasiel-pandemii-aj-prijemnu-stranku" target="_blank" rel="noopener">TU</a>&nbsp;si môžete pozrieť celú <a href="https://zdravie.pluska.sk/gal/rodina-a-tehotenstvo/rozhovor-tomas-mastalir-nasiel-pandemii-aj-prijemnu-stranku" target="_blank" rel="noopener">FOTOgalériu</a>

Učil vás niekedy niekto s&nbsp;podobne nekonvenčným prístupom k žiakom, ako váš Samo Vozár?

Možno nie tak úplne nekonvenčného v&nbsp;metódach, ale mal som veľké šťastie na učiteľov, ktorí sa v&nbsp;ľudskom rozmere Vozárovi určite podobali.

Vy sám vyučujete na VŠMU, momentálne on-line. Dá sa herecká tvorba učiť dištančne?

Z&nbsp;môjho pohľadu veľmi nie. Samozrejme, situácia je aká je a&nbsp;istý spôsob dištančnej výuky funguje aj na VŠMU. Sú predmety, pri ktorých sa to dá. Konkrétne pri hereckej tvorbe je to ťažké, ale nejaký spôsob výučby máme. No nie je to ideálne a&nbsp;pre tento typ štúdia určite ani dlhodobo udržateľné. Je mi ľúto všetkých študentov, že uplynulý rok de facto stratili. A&nbsp;vlastne, týka sa to všetkých.

V&nbsp;rámci svojich vyučujúcich metód vyskočí prvej sérii seriálu Samo Vozár z&nbsp;okna, je tam i záber ako spadne zo strechy. Môžeme sa aj v&nbsp;druhej sérii tešiť na kaskadérske kúsky?

Povedzme, že v&nbsp;prvej sérii ich bolo viac. Asi nemôžem prezradiť viac, ale bola situácia, keď mi nebolo všetko jedno.

Musíte sa na takéto náročné scény veľa pripravovať, aby vizuálne dobre vyšli a nikomu sa nič nestalo?

Záleží to od miery nebezpečenstva. Ale na všetkých úrovniach a, samozrejme, aj s&nbsp;odbornými zložkami sa robí všetko pre to, aby bola zachovaná bezpečnosť a&nbsp;zároveň aby to vyzeralo dôveryhodne. Nebezpečenstvo na obraze síce vytvára napätie, ale na to, aby sa všetko poriadne pripravilo, sa kladie veľký dôraz.

Ste adrenalínový typ? Či len na obrazovke?

Trošku adrenalínu občas padne vhod, no určite vo voľnom čase nevyskakujem z&nbsp;okna. Ale v&nbsp;seriáli je to charakterová črta mojej postavy. Vozár sa&nbsp;snaží študentom priblížiť aj na pohľad nezáživné teoretické učivo a fyzikálne či chemické zákony im vysvetľuje na praktických príkladoch. Je to niekedy trošku pritiahnuté za vlasy, no študenti aj diváci si na to, verím, zvykli.

Spomeniete si na fyzicky najnáročnejšiu rolu alebo scénu, ktorú ste pred kamerou či v&nbsp;divadle museli predviesť?

Fyzicky náročných scén bolo viac, neviem vypichnúť jednu, ktorá by bola veľké míle pred ostatnými. Ale môžem povedať, že zatiaľ všetky fyzické výzvy, ktoré som v&nbsp;práci mal, som zvládol a&nbsp;zvládam. Uvidíme, dokedy. To je pre mňa otázka. Nie ktorá bola najnáročnejšia, ale dokedy ich budem vládať robiť.

Boli aj také, ktoré ste radšej nechali na profesionálnych kaskadérov?

Ako som spomínal, je to o&nbsp;miere nebezpečenstva. Kvôli jednej scéne alebo jednému záberu nechcú ani producenti riskovať, aby sa herec rozlámal. To by sa muselo zastaviť nakrúcanie. Takže zastupovanie kaskadérmi má aj praktické dôvody.

Zranenia sa však niekedy stanú aj v&nbsp;úplne nevinných situáciách, aj na javisku. Nestal sa vám niekedy pracovný úraz?

Bolo to už dávnejšie, v&nbsp;divadle. Po predstavení som išiel rovno do nemocnice na pohotovosť a&nbsp;ďalšie tri týždne som mal nohu v sadre.

Druhú sériu Pána profesora ste natáčali už počas pandémie. Komplikovalo to výrobu?

Samozrejme, celá výroba by bola jednoduchšia, keby tu korona nebola. Ale boli pevne stanovené epidemiologické pravidlá, ktoré sa striktne dodržiavali, aby sa komplikáciám dalo čo najviac vyhnúť. Keby bol ohrozený ktorýkoľvek jednotlivec, rovnako by bol ohrozený celý kolektív aj celý projekt. Výnimku z&nbsp;pravidiel sme mali jedine my herci a&nbsp;pri nakrúcaní sme nemuseli mať rúška. Určite to nebolo pre všetkých jednoduché a&nbsp;stalo sa aj, že sa objavil niekto, kto bol v&nbsp;styku s&nbsp;pozitívnym človekom a&nbsp;celý štáb sa musel ísť viackrát pretestovať. Ale, chvalabohu, osud nám prial a nikdy sa neobjavil nikto pozitívny. Považujem to za veľké šťastie.

Situácia sa odvtedy, čo ste natáčali, asi dosť zhoršila.

My sme akurát trafili okno, kedy sa po prvej vlne uvoľnili opatrenia a&nbsp;čísla nakazených boli priaznivé, zďaleka nie také dramatické ako teraz. S&nbsp;nakrúcaním sme skončili na konci októbra, tesne predtým, než sa to začalo výrazne zhoršovať.

V&nbsp;rámci vašej práce sa ale aj teraz dosť pohybujete medzi ľuďmi. Neobávate sa, že môžete priniesť domov vírus, že sa na vás niekde nalepí?

Bez obáv, že to na vás môže sadnúť, chodí v&nbsp;dnešnej dobe po svete asi len blázon. Isteže, obavy sú. Práve preto sa robí všetko pre to, aby sa tomu predišlo. Testujeme sa oveľa oveľa častejšie ako bežní ľudia, existujú uzavreté kolektívy, kde v&nbsp;tíme, ktorý pracuje na jednom projekte sa ľudia nestriedajú, alebo naozaj len minimálne, pravidelne sa testujeme a&nbsp;platia pre nás prísne opatrenia.

Divadlá sú dlhodobo zatvorené. Možno vám chýba kontakt s&nbsp;divákmi, no neteší vás bonusový čas, ktorý môžete tráviť s&nbsp;rodinou?

Nemôžem povedať, že situácia je len a&nbsp;výlučne zlá. Za normálnych okolností, keby svet a&nbsp;aj moja práca fičali ako obyčajne, ani náhodou by som nemal možnosť toľko času tráviť s&nbsp;rodinou a&nbsp;venovať sa dcére. Takže, nájde sa v&nbsp;tejto neľahkej dobe predsa aj niečo pozitívne.

Ako funguje herecká pamäť? Budete si musieť po pandémii všetky divadelné texty oprašovať či dokonca študovať nanovo?

Neviem, ako si to moja hlava dokáže tak zariadiť, ale veci, ktoré ešte potrebujem použiť, si drží a&nbsp;dokáže si ich držať aj dlho. Naopak veci, ktoré už nepotrebuje použiť, celkom prirodzene vypúšťa. To znamená, že všetky predstavenia, ktoré sú na repertoári, si moja hlava drží. Určite si budem musieť texty zopakovať, ale verím, že po uvoľnení opatrení nebude v&nbsp;mojej pamäti len veľká biela stena. Rovnako to funguje aj počas divadelných prázdnin, keď sa dva mesiace nehrá. Začne sezóna a všetky systémy musia opäť nabehnúť.

To je pre nás zábudlivcov závideniahodná vlastnosť.

Nie je čo závidieť, na druhej strane nedokážem v&nbsp;hlave podržať kopec iných, dokonca&nbsp;aj podstatných vecí. Moja pamäť nie je na všetko, je istým spôsobom časom vytrénovaná na to, aby postavy a&nbsp;charaktery držala, ale iné veci aj ja zabúdam.

Napríklad nákupný zoznam?

S&nbsp;veľkou pravidelnosťou sa stáva aj to.

Keď hráte v&nbsp;divadle nejakú rolu, musíte ju po predstavení zo seba striasť, aby ste prišli domov ako Tomáš Maštalír a&nbsp;nie povedzme ako Richard III.?

Nemusím ju zo seba špeciálne striasať. Je ale pravdou, že keď prídem neskoro večer po predstavení z&nbsp;divadla, nikdy si nedokážem ľahnúť a&nbsp;zaspať, to nejde. Energetické a&nbsp;emocionálne vypätie istým spôsobom nabudí a&nbsp;človek potom musí trochu nejako vychladnúť.

Máte na to svoje postupy? Vraj si rád vybíjate emócie jazdou autom.

Som presvedčený, že ani vaša nálada nie je vždy rovnaká a&nbsp;na jej korekciu nemáte jeden spôsob či jediný recept. Rovnako keď ste hladná, nemáte chuť na jedno jediné jedlo. Niekedy máte chuť na sladké, inokedy na niečo pečené, raz by ste si dali chlieb s&nbsp;maslom a&nbsp;raz zase palacinky. Ale vždy idete utíšiť hlad. To, akým jedlom, nie je vždy rovnaké. A&nbsp;tak ani ja nemám jeden recept, ako sa skľudniť či zrelaxovať. Navyše, môj pracovný deň často predstavením nekončí a&nbsp;neraz sa po príchode domov musím ešte zo dve hodiny učiť texty na ďalší deň.

Keď sme pri jedle – vy máte najradšej lokše, kačicu a sladkú kapustu ako robí vaša mamička. Naučila sa to už aj vaša manželka?

Ona má zasa svoje jedlá, ktoré nedokáže urobiť nikto iný tak, ako ona. Myslím, že každá žena má svoje špeciality. Mám šťastie, že moja mama, žena a&nbsp;aj svokra sú výborné kuchárky, takže je jedno, kde jem, vždy sa najem dobre.