V širšom centre Bratislavy stojí dom, kde ste sa narodili. Ako to, že vaša mamička nešla do pôrodnice?
Kúsok od nás bola nemocnica na Bezručovej, netuším, prečo mama ostala doma. Nikdy som sa na to nespýtal, ale vtedy to nebolo nič mimoriadne. Doma je doma, nemusela ma prenášať, mohli ma uložiť rovno od koša na prádlo. Nemal som kolísku... Tým pádom však mám nárok, aby na tom dome visela tabuľka: „Tu sa narodil a žil Pavol Hammel.“ Na nemocnici by bola taká tabuľka blbosť, koľko by tam ich muselo byť.
To je dom na rohu Ulice 29.augusta?
Áno, posledný dom na ulici. Keď cez 2.svetovú vojnu, v júni 1944, Američania bombardovali blízku rafinériu Apollo, naši aj trikrát denne bežali pri náletoch i so starším bratom do pivnice do krytu. Potom ich evakuovali za Bratislavu, na Pajštún. To som však ja ešte nezažil, narodil som sa až po vojne, ale viem to z rozprávania.
Bol som často napajedený a tak som sa zlostil, až som sa váľal po zemi.
Na svet ste teda neprišli v nemocnici, ale dostali ste sa tam už ako trojročný. Vraj ste tak zúrili, že sa vám spravil pruh?
Bol som často napajedený a tak som sa zlostil, až som sa váľal po zemi. Naši ma občas aj bili, veď najlepší argument pre decko je dobre mienená facka. To zaberá. No ale vtedy sa mi urobil viditeľný pruh a museli mi ho operovať v detskej nemocnici.
Ale teraz razíte teóriu, že v živote treba byť v pohode.
Ja som sa asi vyzúril, keď som mal tri roky. Videl som, že to končí zle, a odvtedy som pokojný, pohoďák. Treba sa usmievať a tešiť zo života. Ale heslá typu „buď sám sebou“, to mi ide na nervy. Raz sme niekde účinkovali spolu s Halinou Pawlowskou a prišla reč na to, že v rôznych časopisoch tvrdia: „Budeš v pohode, ale musíš byť sama sebou“. A ona povedala: „To je to posledné, čo ja chcem, byť sama sebou. Však sa na mňa pozrite!“ Takže tieto influencerské a podobné rady pre mňa nie sú. Hoci, ja som rád sám sebou. Ale nepomáha mi to.
