P. Hammel: Mám odrezaný prst. Našli sme kúsok na zemi a prišili mi ho späť

P. Hammel: Mám odrezaný kus prsta, chodím na ayurvédu a už nezúrim

P. Hammel: Každé ráno keď vstanem, si dám drepy a brušáky

Novinárka s 30-ročnou praxou, problematike zdravotníctva sa venuje vyše 10 rokov.

RNDr. Martina Palovčíková

V širšom centre Bratislavy stojí dom, kde ste sa narodili. Ako to, že vaša mamička nešla do pôrodnice?
Kúsok od nás bola nemocnica na Bezručovej, netuším, prečo mama ostala doma. Nikdy som sa na to nespýtal, ale vtedy to nebolo nič mimoriadne. Doma je doma, nemusela ma prenášať, mohli ma uložiť rovno od koša na prádlo. Nemal som kolísku... Tým pádom však mám nárok, aby na tom dome visela tabuľka: „Tu sa narodil a žil Pavol Hammel.“ Na nemocnici by bola taká tabuľka blbosť, koľko by tam ich muselo byť.
To je dom na rohu Ulice 29.augusta?
Áno, posledný dom na ulici. Keď cez 2.svetovú vojnu, v júni 1944, Američania bombardovali blízku rafinériu Apollo, naši aj trikrát denne bežali pri náletoch i so starším bratom do pivnice do krytu. Potom ich evakuovali za Bratislavu, na Pajštún. To som však ja ešte nezažil, narodil som sa až po vojne, ale viem to z rozprávania.

Bol som často napajedený a tak som sa zlostil, až som sa váľal po zemi.

Na svet ste teda neprišli v&nbsp;nemocnici, ale dostali ste sa tam už ako trojročný. Vraj ste tak zúrili, že sa vám spravil pruh?
Bol som často napajedený a tak som sa zlostil, až som sa váľal po zemi. Naši ma občas aj bili, veď najlepší argument pre decko je dobre mienená facka. To zaberá. No ale vtedy sa mi urobil viditeľný pruh a museli mi ho operovať v detskej nemocnici.

Ale teraz razíte teóriu, že v&nbsp;živote treba byť v&nbsp;pohode.
Ja som sa asi vyzúril, keď som mal tri roky. Videl som, že to končí zle, a odvtedy som pokojný, pohoďák. Treba sa usmievať a&nbsp;tešiť zo života. Ale heslá typu „buď sám sebou“, to mi ide na nervy. Raz sme niekde účinkovali spolu s Halinou Pawlowskou a&nbsp;prišla reč na to, že v&nbsp;rôznych časopisoch tvrdia: „Budeš v&nbsp;pohode, ale musíš byť sama sebou“. A&nbsp;ona povedala: „To je to posledné, čo ja chcem, byť sama sebou. Však sa na mňa pozrite!“ Takže tieto influencerské a&nbsp;podobné rady pre mňa nie sú. Hoci, ja som rád sám sebou. Ale nepomáha mi to.

A&nbsp;čo pomáha?
To tešenie. A&nbsp;nerobiť si príliš ťažkú hlavu z&nbsp;problémov. Samozrejme, problémy existujú, ale neprežívať to tak. Ani sám seba priveľmi neprežívať. Možno preto tak dlho fungujem, lebo od detstva, alebo od mojich začiatkov, ak hovoríme o&nbsp;umeleckom snažení, som to tak neprežíval. Že by som sa po... keď som bol na titulke časopisu. Niektorí dnešní mladí, ktorých klonuje superstar a&nbsp;podobné súťaže, zažijú veľkú slávu a&nbsp;myslia si, že im patrí celý svet. Budúcnosť majú za sebou. Moja okrídlená veta je, že som slávny, ak ma niekto pozná v&nbsp;Československu, ale v&nbsp;Györi by ma už nikto nepoznal. Keď si toto niekto povie a&nbsp;uvedomí si to, tak sa potom ľahko žije. Nelomcujú ním žiadne vášne.
Bob Dylan je vraj autor myšlienky: Úspešný človek je ten, čo ráno vstane, večer ide spať, a&nbsp;medzitým robí, čo chce. Platí to na vás?
Niekedy si nerobím až tak veľmi čo chcem. Ja robím aj bežné veci. Hoci ľudia si často myslia, že hudobník buď tvorí, alebo je „zavretý v&nbsp;štúdiu“. Ja nechcem byť zavretý, ani v&nbsp;štúdiu ani inde. Chcem byť voľný. Bob Dylan je šťastný človek, je na scéne už niekoľko desaťročí a&nbsp;stále chodí po koncertoch. Čítal som niekoľko jeho životopisov, on rád koncertuje naživo a&nbsp;teší sa z&nbsp;toho. Aj ja sa teším zo živého koncertovania a&nbsp;z kontaktu s&nbsp;publikom. Myslím, že naživo, na pódiu, som lepší ako na nahrávke. Pri kontakte s&nbsp;publikom môže byť emócia trošku iná, pociťujem prítomnosť ľudí a&nbsp;spätnú väzbu. Ale s&nbsp;tou Dylanovou vetou súhlasím. Možno k&nbsp;tomu raz dospejem aj ja.

Jedna z&nbsp;vecí, ktorú robíte rád a často, je tenis. Hráte ho už dlho?
Až tak dlho nie, ale o&nbsp;to vášnivejšie. Možno pätnásť rokov. Hrávame štvorhru, aby sme vládali. Teším sa z&nbsp;každého zápasu a za tie dve hodiny hry si ani raz nesadnem. Jednak sa bojím, že už nevstanem... ale ostatní sú zo mňa nervózni. Ja im ani nedovolím meniť strany po gemoch, až po celom sete.&nbsp; Keď sa ostatní idú napiť, napijem sa aj ja, ale postojačky. Aby som naplno využil tie dve hodiny.

Ste ako McEnroe, zúrite ak prehrávate?
Nie, hráme pre zábavu. Zápas potom ani nerozoberáme, to ja nemusím. Na to sú špecialisti hlavne golfisti. Tiež som začal hrať golf. No, začal... Manželka mi na Vianoce kúpila golfové palice, celú výstroj a&nbsp;išli sme na také školenie, prípravu na suchu. A&nbsp;mňa to tak otravovalo! Za každým odpalom&nbsp; chodiť a&nbsp;hľadať loptičku. Raz som bol na ihrisku v&nbsp;Dunakiliti a&nbsp;okamžite ma to prestalo baviť. Nie je to pre mňa akčné. Ja sa potrebujem dotknúť lopty každú sekundu. Tenis sa mi preto páči, že mám súpera, ale neprichádzam s&nbsp;ním do priameho fyzického kontaktu ako v&nbsp;basketbale či futbale. Tenis je veľmi galantný šport.
Pri športe sú bežné aj zranenia. Vyhýbajú sa vám?
Nechcem to zakríknuť, ale zatiaľ som sa&nbsp; nezranil. Navyše som s tenisom začal v päťdesiatke, som už dosť opatrný. Ale mám dvoch kamarátov z kapely, obaja treskli z bicykla, jednému operovali sánku, druhému ruku. Na čo je to dobré? Šport pozerám v televízii. Vlastne tam ani nič iné nepozerám. Môžem niečo chrumkať alebo popíjať a popri tom sledujem napríklad futbal.&nbsp;

Joga je určite prospešná telu aj duchu, ale pre mňa je to nuda. No chodievame so ženou na &nbsp;ajurvédske pobyty.

Ale aby ste uhrali koncerty, musíte mať kondíciu.
Myslím, že mám primeranú. Mojej telesnej schránke naozaj vďačím za veľa, že to so mnou vydržala.&nbsp; Ale priznávam, že každé ráno keď vstanem, si dám drepy, brušáky... Nie dlho, celé to trvá možno štyri minúty, ale rozhýbem sa. Dnes už málokto v&nbsp;mojom veku spraví dvadsať drepov.
Vaša žena má štúdio hot-jogy. Na tú vás nezlákala?
To vôbec nie. Joga je určite prospešná telu aj duchu, ale pre mňa je to nuda. No chodievame na &nbsp;ajurvédske pobyty. Každý rok tak &nbsp;na týždeň.
Niekam do&nbsp;Indie?
Nie, to je ďaleko. Do Španielska, tiež&nbsp; to vedú&nbsp; Indovia. Je to veľmi dobrá očista tela. Denne je tam aj joga, na tú nejdem. Postaviť na hlavu sa neviem a&nbsp;počúvať ako púšťajú šum mora a&nbsp;meditovať, to nie je pre mňa. Ja rozmýšľam dosť aj tak.

Očista tela na ajurvédskych pobytoch vraj nie je až taká príjemná.
Sú to kompletné očistné diéty, bez bublinkovej vody, bez kávy a&nbsp;alkoholu a&nbsp;podobne, ale ja to zvládam. Strava je tam vegetariánska, no chutná a je to fajn.
Pokračujete potom aj doma v&nbsp;takom štýle?
Nie, akonáhle prídem na letisko, vrhnem sa na najbližší stánok a&nbsp;kúpim si veľkú bagetu a&nbsp;dva deci červeného vína. Ešte skôr, než vôbec odbavím kufre.

Po svete ste sa nacestovali dosť. Ochutnávate aj miestne špeciality, chrobáky, hady?
Chrobákov nie, rád ochutnávam domáce jedlá, ale nevyhľadávam nejaké extrémy. Akurát raz som pil hadovicu, v Číne. V&nbsp;takej päťlitrovej nádobe bolo všeličo, chameleón, hady a&nbsp;tak. Už vyluhované, samozrejme. Vraj sa to dá päťkrát znova zaliať alkoholom. Manželka keď to videla, povedala: „Nie že sa to opovážiš piť!“ V&nbsp;tej sekunde som sa z&nbsp;toho napil. Štípalo to jak fras.

A&nbsp;služby zdravotníctva ste niekedy v&nbsp;cudzine nepotrebovali?
Našťastie nie, takže neviem porovnať. Vraví sa, že u&nbsp;nás je to so zdravotníctvom dosť zlé, a&nbsp;hneď tu vo Viedni je to iné. Ale tam treba zaplatiť strašné peniaze. U&nbsp;nás sú tiež súkromné pôrodnice, kde majú oranžové rolety a tri televízory na izbe, ale keď je rodička štyridsiatnička, lekár povie - radšej poďme do nemocnice. Tak je to aj tu aj vonku, keď sa zaplatí, môže byť starostlivosť lepšia. Ale niekde na predmestí Londýna sú nemocnice, kde sa čaká aj dve hodiny, než vás niekto pozrie. To viem od lekárov, ktorí tam stážovali. Nie je to tak, že naše zdravotníctvo a&nbsp;britské je iné. Všetko je uhol pohľadu a&nbsp;aj peňazí.

Mám odrezaný prst. Našťastie mi ho prišili späť, našli sme kúsok na zemi.

Ešte k&nbsp;tej vašej kondícii. Gitara je jednostranný nástroj, máte ju zavesenú na krku. Nebolí vás z nej chrbát?
Nebolí. Ale práve včera som bol na rehabilitácii. Ponaťahovali ma, bolo to fajn. Určite mám pravú stranu tela a&nbsp;rameno viac namáhané, no že by som sa tomu nejako musel venovať, to nie. Ale keď chcete o&nbsp;zdraví - trhali mi mandle, keď som bol piatak. Naši so mnou vybabrali. Dostal som to „za odmenu“, že pôjdem do pionierskeho tábora. A&nbsp;že budem môcť jesť zmrzlinu, na to som naletel.
Boli ste chorľavé dieťa?
Dosť áno. Bývali sme blízko detskej nemocnice, tam som chodil a&nbsp;pichali mi do nohy penicilín. Vtedy ešte neboli bežné antibiotické tabletky. Hovorím o&nbsp;začiatku päťdesiatych rokov minulého storočia. Mával som aj päťkrát za sezónu zdravotné ťažkosti, tak východisko bolo vybrať mandle. Odvtedy som nemal nič vážne. A&nbsp;teraz, keď&nbsp; to mandle nezachytia,&nbsp;ide &nbsp;to hneď na priedušky... Vtedy to bolo tak, všetko zbytočné sa odstránilo. Nemám ani slepé črevo.

Tiež operácia v&nbsp;detstve?
Asi pred pätnástimi &nbsp;rokmi. Ale skoro som umrel. Zrazu mi začalo byť zle a, samozrejme, bola nedeľa. Operovali ma asi päť hodín. Po týždni sa mi to znova zapálilo, museli ma reoperovať. ... Keď mi niekto povie, že slepé črevo robia v&nbsp;nemocnici na vrátnici, najradšej by som mu kúsol do krčnej tepny.&nbsp; Tak toto sú moje nemocničné príhody. A&nbsp;ešte mám odrezaný prst.
Prečo vám rezali prst?
To mi odrezal starší brat, na skladacom lehátku. Našťastie mi ho prišili späť, našli sme kúsok na zemi. Mal som tri roky. Pozrite, pravý malíček mám kratší.

To je ale strašná príhoda!
Neviem, či mi to brat chcel urobiť. Sadol som si na lehátko, on s&nbsp;ním manipuloval, možno tam chcel sedieť on, zložilo sa a&nbsp;ja som tam mal prštek. A&nbsp;to je celé o&nbsp;mojich chorobách.
Tak ešte prezraďte, koľkokrát v&nbsp;živote ste zahrali Medulienku?
Je veľmi príjemné, že aj po päťdesiatich rokoch mám skladbu, ktorú si ju ľudia pýtajú a&nbsp; ktorú si so mnou personifikovali. Idem po ulici a&nbsp;počujem, jéj, Medulienka.&nbsp; Možno som niekedy vyhlásil, že ju nerád hrám. Ale to je blbosť. Keď ju ľudia chcú, je to super. Doprajem každému hudobníkovi alebo interpretovi, aby mal po päťdesiatich rokoch tak stotožnenú pesničku s&nbsp;ním. Je to úžasne príjemný pocit.