Vyzeráš hrozne! Vždy upravenej blondínke s priezračne modrými očami, jamkami v líčkach a štíhlou postavou možno zachránili život tieto netaktné slová kamarátky. Vyhnali ju totiž k lekárovi. O niekoľko dní už iba ležala ako socha, nevedela pohnúť rukami, nohami, hlavou, dokonca nedokázala ani žmurkať!
Bol to neznámy turecký vírus?
„Vlani v auguste som sa s dcérou vrátila z dovolenky v Turecku a krátko na to som ochorela. Vybrala som antibiotiká, no po pár dňoch mi znova nebolo dobre a dostala som na pohotovosti ďalšie. Stále som však mala vysoké teploty, bolela ma hlava, bola som slabá,“ spomína Eva Čičková (44) z Nového Mesta nad Váhom na začiatky podivnej choroby, ktorú lekári dodnes nerozšifrovali. Domnievajú sa, že išlo o vírus, ktorý si priniesla z Turecka.
Všeobecný lekár, ku ktorému sa „hrozne vyzerajúca“ Eva vybrala, mal podozrenie na zápal mozgových blán a zavolal sanitku, ktorá ju previezla na infekčné oddelenie do trenčianskej nemocnice. Tam sa jej ujala primárka.
Za pár dní úplne znehybnela
Odborníčka si hneď všimla, že Eva má pol tváre ochrnutej. To len podporilo domnienku, že ide o zápal mozgových blán. „Spravili mi lumbálnu punkciu, odobrali mozgovomiechový mok a musela som ostať 24 hodín na lôžku. Bola som nespokojná, že tam musím ostať celý deň ležať,“ spomína Eva na vlaňajší september. Netušila, že ležať bude ďalšie tri mesiace. Na druhý deň už mala problém pravou rukou zdvihnúť lyžicu k ústam či vyťukať SMS a v čudných vlnách prichádzalo brnenie aj do ľavej ruky. To sa už sestričkám nepáčilo a previezli Evu na neurológiu, kde jej do dvoch dní ochrnuli aj obe nohy, prestala hýbať hlavou, nevedela ani otvárať ústa či zavrieť jedno oko. Lekári sa márne snažili zistiť, čo sa to s ňou deje.
Lekári sa obávali najhoršieho
Testy neobjavili žiadne známe vírusy, žiadne baktérie, v poriadku bolo aj CT miechy a mozgu. Až magnetická rezonancia ukázala, že má zápal koreňa mozgu a miechy. Ale čo ho vyvolalo? Eva užívala hrste liekov, dávali jej kortikoidy, antibiotiká, prečisťovali jej prístrojovo krvnú plazmu, no jej stav sa nezlepšoval. Až keď nasadili imunoglobulíny, zápal sa konečne zastavil a začal ustupovať. „Asi po pol roku som sa dozvedela, že lekári sa už vážne obávali, či prežijem. Zvažovali dať ma na pľúcnu ventiláciu, veď mi postupne odchádzali orgány vrátane pľúc,“ vraví Eva, ktorej dodnes pľúca fungujú len na dvadsať percent. „Našťastie som to nevedela a tak som si dokázala zachovávať optimizmus. Nastavila som sa tak, že sa uzdravím. A toto presvedčenie som preniesla aj na dcéru Mišku.“
Dva mesiace sa učila vydržať chvíľu v sede
Po šiestich týždňoch v Trenčíne previezli Evu do nemocnice v Novom Meste nad Váhom, kde začala intenzívnejšie rehabilitovať. „Vďaka prísnemu fyzioterapeutovi som sa asi po dvoch mesiacoch konečne dokázala bez opory udržať v sede. Dovtedy sa mi tak strašne točila hlava, že to nešlo, ale on sa nevzdával.“ V novembri sa dostala do Národného rehabilitačného centra v Kováčovej, kde ju pomaličky učili na invalidný vozík. „To bol ďalší obrovský krok dopredu, po troch mesiacoch som sa aspoň na chvíľu dostala z postele.“ V Kováčovej Evka postupne zisťovala, čo všetko bude po návrate domov potrebovať. Spočiatku to bola len polohovateľná posteľ, invalidný vozík a zdvíhací aparát. A, samozrejme, opatrovateľky, veď bola stále takmer úplne nehybná. Časom si ale zohnala aj s pomocou rodiny množstvo rehabilitačných pomôcok.
Neustále cvičenie a rehabilitácia
„Mojim cieľom je znovu chodiť. No teraz som šťastná, že sa už viem aspoň sama najesť. Síce pomocou oboch rúk, ale predsa. Je hrozné, keď vás musí niekto kŕmiť. Odkázanosť na druhých je asi to najhoršie. Preto denne rehabilitujem a cvičím, kúpila som si z druhej ruky motomed na precvičovanie rúk a nôh, stropný zdvihák na nácvik chôdze, chodí ku mne fyzioterapeut, denne sa dávam ‚pod prúd‘ – mám domácu elektroliečbu, dávam si špeciálne ortézy, onedlho mi dovezú parapódium, ktoré mi darovala nadácia televízie TA3. Je to špeciálny vertikalizačný aparát, ktorý ma udrží v stoji. To bude ďalší krok k tomu, aby som sa mohla opäť postaviť na vlastné nohy. A v rámci finančných možností chodím aj do rehabilitačných zariadení na kratšie intenzívne pobyty.“
Lekári, sestry aj obyčajní ľudia sú úžasní
Napriek hrôze, ktorú Evka prežila a prežíva, dokáže sršať energiou. „Celý život som sa stále čohosi bála. Už strach nemám. Neplánujem ďalekú budúcnosť, nemyslím na minulosť. Jasné, že o nich občas snívam, ale žijem v prítomnosti a to je neskutočne oslobodzujúce. Je mi až smiešne, aké plné skrine šiat mám. Za posledný rok som si kúpila dvoje tepláky a dve mikiny. Až keď ležíš v posteli, zistíš, čo naozaj potrebuješ – lásku, pokoj, jedlo a dobrých ľudí. Neverila by som, koľko ich je. Nielen úžasných lekárov, ochotných sestričiek či empatických fyzioterapeutov. Vďaka chorobe oveľa viac vnímam pozitívne stránky všetkých ľudí, ich dobrotu, spolupatričnosť, láskavosť.“
Nevzdávam sa, počkám si
O Evu sa začali zaujímať aj neznámi, ktorí sa o jej neľahkom osude niekde dozvedeli. Na odporúčanie sesternice si preto založila facebookové konto Eva túži chodiť a transparentný účet, kde zbiera prostriedky na rehabilitačné pomôcky a pobyty. „Spustila sa šokujúca lavína, ozývajú sa mi známi aj neznámi, obnovila som priateľstvá z gymnázia, píšu mi bývalí kolegovia, záujem a účasť mi vyjadrujú i úplne cudzí ľudia. Dokonca som viacerým mohla poradiť, odovzdať moje skúsenosti. Som šťastná, že aj ja môžem niekomu pomôcť.“
Po prepuknutí choroby Eva dúfala, že svoj život bude mať späť do Vianoc 2019. Teraz vraví, že jej dvanásťročná dcéra je realistickejšia. „Nedávno mi povedala: Mami, želám si, aby bol rok 2025. Dva roky kým rozhýbeš nohy, dva roky kým rozhýbeš ruky a rok ich budeš synchronizovať!“
