Nechať malé bábätko vyplakať? Podľa vedcov to nemusí byť na škodu

Nechať malé bábätko vyplakať? Názory 3 expertiek vás prekvapia

Nechať malé bábätko vyplakať? Podľa niektorých vedcov dieťatku prospeje

Starostlivosťou o zdravie sa v textoch zaoberám od roku 2015. Najradšej píšem o novinkách zo sveta vedy a medicíny a o duševnom zdraví. Ako na psychiku a vývin človeka vplýva rodičovská výchova, som skúmala v rámci  svojej dizertačnej práce na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského.

Dáša Balogová

Nezdá sa, že by ignorovanie náreku dieťatka už od narodenia malo nepriaznivý vplyv na jeho vývin alebo citové pripútanie sa k rodičom. K tomuto prekvapivému zisteniu dospeli minulý rok v marci americkí odborníci z Univerzity vo Warwicku. Pre rodičov, ktorí svoje deti nosia stále na rukách, spávajú spolu v posteli a každý plač znamená okamžitú pohotovosť, to znie ako bolestná pripomienka „studeného odchovu“ z čias komunizmu. Kým sa rozhorčíme, dajme slovo vedcom. Tí 178 dojčiat a ich matiek sledovali osemnásť mesiacov. Opakovane na základe špeciálneho dotazníka hodnotili, či pri nepokoji bábätka zasiahli okamžite alebo ho nechali vyplakať, ich citlivosť v interakcii s dieťaťom zaznamenávali na videu, tiež intenzitu pripútania dieťaťa k matke ako aj správanie detí priamym pozorovaním pri spoločnej hre. To, či mamy reagovali bezodkladne alebo nechali dieťa dlhšie a to i niekoľkokrát plakať, podľa výsledkov tejto štúdie uverejnenej v <a href="https://acamh.onlinelibrary.wiley.com/doi/10.1111/jcpp.13223">Journal of Child Psychology and Psychiatry</a> nemalo žiadny vplyv na krátkodobý alebo dlhodobý vzťah s matkou či na správanie detí.

Doktorka Ayten Bilgin z katedry psychológie warwickej univerzity komentuje, že hoci sa o metóde „crying out“ medzi odborníkmi i laikmi veľa diskutuje, moderné dáta o jej vplyve na osobnosť doteraz chýbali. Väčšina súčasných odborníkov na detský vývin má voči nej výhrady. „Plač je pre dieťa nielen inštinkt, ale i prvý komunikačný nástroj. Predstavte si, že ste sa ocitli v krajine, kde nemáte žiadne peniaze, nedohovoríte sa, nerozhodujete o sebe a vaše hlavné kontaktné osoby vás ignorujú. Pocit, ktorý by sme v takej situácii mali, je bezmocnosť. Ak by osoby tíšili náš plač, asi by sme občas plakali, ale pocit spokojnosti by rástol. Ak by nereagovali, tiež by sme plakali, ale spokojnosti by v tom bolo len veľmi málo,“ myslí si bratislavská klinická psychologička Mgr. Miriam Pšenáková, podľa ktorej metóda crying out zohľadňuje viac potreby rodičov, než dieťaťa.

„Detský plač signalizuje prítomnosť aktuálnej nenaplnenej potreby. To vyvoláva u neho stresovú reakciu a<a href="https://zdravie.pluska.sk/zdravy-zivot/stres-neoplati-podcenovat-co-urobi-vasim-telom-akutny-co-chronicky"> vyplavenie kortizolu</a>. I u dospelých dlhodobý stres spôsobuje zmeny na mozgu a následnej schopnosti človeka vysporiadať sa s ťažkými situáciami v živote. U dieťatka, ktorého mozog je ešte tvárny, pripadne i nezrelý, je tento vplyv ešte výraznejší. Ak by sme si ho nevšímali, dieťa by sa pod vplyvom stresu vyčerpávalo,“ podotýka psychologička.

Podľa záverov vedcov z Warwicku vyplakanie dieťaťu nielenže neublížilo, dokonca v osemnástich mesiacoch plakali kratšie a menej a rovnako i lepšie spali. Psychologička Pšenáková však nie je presvedčená. „Ak sa odpoveď rodiča objaví, ale neskoro, posúva sa u dieťaťa tendencia k plaču práveže k vyššej a intenzívnejšej plačlivosti. Dieťa si zvykne, že prichádza až pri výraznejšej reakcii a dlhodobom strese. Naučí sa stres očakávať a odpovedať naň prehnane. Ak sa nedostaví vôbec, dochádza k narušeniu bazálnej dôvery, k deprivácii, čo môže mať závažné osobnostné dôsledky,“ prikláňa sa slovenská odborníčka k mnohým expertom na detský vývin, ktorí nereagovať na diskomfort bábätka neodporúčajú aj pre riziko narušenia <a href="https://zdravie.pluska.sk/rodina-a-tehotenstvo/laktacna-poradkyna-dojcenie-nie-je-samozrejmost-dolezity-je-prvy-kontakt-dietatkom">bondingu</a>, teda prirodzeného puta medzi ním a rodičom a jeho neskoršieho správania.

„Myslím si, že táto metóda nie je vhodná pre žiadne dieťa. Každé si vyžaduje istú pozornosť a na plač dieťaťa treba určite reagovať,“ myslí si aj neonatologička MUDr. Iveta Kostelníková.

Navyše obrátiť plnú pozornosť na dieťa v prípade jeho nepokoja je prirodzený inštinkt rodičov. Na Univerzite v Princetone skúmali správanie 684 matiek z 11 krajín a hodnotili zmeny prebiehajúce v mozgu na základe MRI skenov mozgu. Vysvitlo, že na ťažkosti detí prednostne reagovali podržaním v náručí a prihováraním sa bábätku, pričom sa im aktivovali oblasti mozgu spojené so zámerom hýbať sa a hovoriť a spracovávať sluchovú stimuláciu. „Viaceré štúdie hovoria o tom, že dieťa mení mozog matky. Donúti mamičky k pohybu a pripraví ich na rozhovor ešte predtým, ako zistia, čo dieťa potrebuje. Matky prežívajú krik dieťaťa ako emocionálne dôležitý signál, na ktorý musia okamžite reagovať,“ potvrdzuje lekárka.

„U väčšiny dospelých plač dieťaťa vyvolá súcit a potrebu pomôcť, za čo môže hormón oxytocín. Ten následne pomáha cítiť spokojnosť so svojim konaním a utužuje väzbu dospelého na dieťa, a teda aj šancu na jeho prežitie. U matiek sa okrem oxytocínu vylučuje i prolaktín udržujúci bdelosť a uľahčujúci dojčenie. Rodič musí byť extrémne vyčerpaný, depresívny, alebo osobnostne chladný, aby ignoroval plač.&nbsp; Chápem však, že i rodičia občas potrebujú vypnúť a mať svoj priestor. Vtedy by však starostlivosť o dieťa mala prevziať iná osoba,“ dopĺňa Miriam Pšenáková.

Napokon tomuto výsledky sledovaní vedcov z Warwicku neprotirečia. Ukázali, že odpoveď mamy na plač sa prirodzene vyvíja vekom dieťaťa. Až dve tretiny matiek čerstvo narodených detí pri plači zasahovali hneď, zvykli počkať až s pribúdajúcimi týždňami. To podľa profesora Dietera Wolkeho, ktorý štúdiu viedol, dá deťom príležitosť prirodzene učiť sa sebaregulácii. Psychologička Pšenáková sa domnieva, že správny čas odkladu reakcie na plač prichádza až s rozumovou vyspelosťou dieťaťa. „Teda vo veku, kedy je dieťa schopné porozumieť, že žiadosť o naplnenie potreby nemusí sprevádzať plačom a i napriek tomu jej vyhovieme. Dieťa spadlo, zľaklo sa, je hladné, unavené. Zažíva nepohodu, s ktorou sa zatiaľ nevie vyrovnať samé. Vnímavý rodič učí dieťa, že je pri ňom. Zo začiatku stále, neskôr len pofúka boliestku a nechá ho bežať, a ešte neskôr mu povie, že je okej, ak vstane samo a opráši si poškriabané dlane. Rodič tam je ako svedok toho, že to dieťa zvládlo. Vhodným obdobím pre toto učenie môže byť tretí rok života, kedy má dieťa dostatok vnútornej agresivity k <a href="https://zdravie.pluska.sk/rodina-a-tehotenstvo/vychova-respektom-laskou-tychto-10-viet-dietatu-nikdy-nehovorte">sebapresadeniu</a><a href="https://zdravie.pluska.sk/rodina-a-tehotenstvo/vychova-respektom-laskou-tychto-10-viet-dietatu-nikdy-nehovorte">.</a>“

Kým dieťa dorastie, podľa neonatologičky je vhodná zlatá stredná cesta: „Ak rodičia plačúce dieťa úplne ignorujú, vyvoláva to v ňom prudké prejavy. Dochádza k vyplavovaniu stresových hormónov a k zvyšovaniu srdcovej činnosti i telesnej teploty. Ak dieťa plačom volá po mame, jeho fyzická reakcia na osamelosť sa neskôr transformuje do emocionálnej. Dieťa upadá do bezmocnosti, ktorá sa potom bude prejavovať v celom jeho živote ako pasivita a neschopnosť riešiť problém. Na druhej strane rodičia, ktorí majú tendenciu dieťa stále tíšiť a v plači mu bránia, mu vlastne nedoprajú emočné uvoľnenie. Častou príčinou detského plaču je totiž stres a napätie.“

Nie je pritom dôležité len plaču prispôsobiť správanie, ale nastaviť naň aj svoje vnímanie od podráždenia smerom k akceptácii. „Detský plač treba prestať vnímať negatívne, ale ako prirodzenú a dokonca žiadúcu súčasť života dieťaťa. Pre ľudský organizmus je veľmi efektívny spôsob, ako si udržať psychickú rovnováhu, zbaviť sa napätia a uvoľniť sa. Ak dieťaťu, ale aj sebe dovolíte plakať, staráte sa vlastne o jeho aj svoje zdravie,“ uzatvára lekárka.