Nezdá sa, že by ignorovanie náreku dieťatka už od narodenia malo nepriaznivý vplyv na jeho vývin alebo citové pripútanie sa k rodičom. K tomuto prekvapivému zisteniu dospeli minulý rok v marci americkí odborníci z Univerzity vo Warwicku. Pre rodičov, ktorí svoje deti nosia stále na rukách, spávajú spolu v posteli a každý plač znamená okamžitú pohotovosť, to znie ako bolestná pripomienka „studeného odchovu“ z čias komunizmu. Kým sa rozhorčíme, dajme slovo vedcom. Tí 178 dojčiat a ich matiek sledovali osemnásť mesiacov. Opakovane na základe špeciálneho dotazníka hodnotili, či pri nepokoji bábätka zasiahli okamžite alebo ho nechali vyplakať, ich citlivosť v interakcii s dieťaťom zaznamenávali na videu, tiež intenzitu pripútania dieťaťa k matke ako aj správanie detí priamym pozorovaním pri spoločnej hre. To, či mamy reagovali bezodkladne alebo nechali dieťa dlhšie a to i niekoľkokrát plakať, podľa výsledkov tejto štúdie uverejnenej v Journal of Child Psychology and Psychiatry nemalo žiadny vplyv na krátkodobý alebo dlhodobý vzťah s matkou či na správanie detí.

Prvý jazyk

Doktorka Ayten Bilgin z katedry psychológie warwickej univerzity komentuje, že hoci sa o metóde „crying out“ medzi odborníkmi i laikmi veľa diskutuje, moderné dáta o jej vplyve na osobnosť doteraz chýbali. Väčšina súčasných odborníkov na detský vývin má voči nej výhrady. „Plač je pre dieťa nielen inštinkt, ale i prvý komunikačný nástroj. Predstavte si, že ste sa ocitli v krajine, kde nemáte žiadne peniaze, nedohovoríte sa, nerozhodujete o sebe a vaše hlavné kontaktné osoby vás ignorujú. Pocit, ktorý by sme v takej situácii mali, je bezmocnosť. Ak by osoby tíšili náš plač, asi by sme občas plakali, ale pocit spokojnosti by rástol. Ak by nereagovali, tiež by sme plakali, ale spokojnosti by v tom bolo len veľmi málo,“ myslí si bratislavská klinická psychologička Mgr. Miriam Pšenáková, podľa ktorej metóda crying out zohľadňuje viac potreby rodičov, než dieťaťa.

„Detský plač signalizuje prítomnosť aktuálnej nenaplnenej potreby. To vyvoláva u neho stresovú reakciu a vyplavenie kortizolu. I u dospelých dlhodobý stres spôsobuje zmeny na mozgu a následnej schopnosti človeka vysporiadať sa s ťažkými situáciami v živote. U dieťatka, ktorého mozog je ešte tvárny, pripadne i nezrelý, je tento vplyv ešte výraznejší. Ak by sme si ho nevšímali, dieťa by sa pod vplyvom stresu vyčerpávalo,“ podotýka psychologička.

Plačom hlási:

• hlad – pred plačom si dieťa cmúľa si rúčky, pomľaskáva, plač býva rytmický, postupne sa stáva hlasnejším a neutíšiteľným
• únava – dieťa sa rôzne ošíva, prípadne si trie oči a má sklený pohľad, plač býva nezvučný a prerušovaný, spočiatku sa môže prejavovať skôr ako brblanie, ale postupne naberá na intenzite
• bolesť - plač z bolesti býva prenikavý, vysoký a od začiatku veľmi intenzívny, môžu v ňom byť dlhšie pauzy, ako sa dieťatko snaží pochytiť dych