Lenka Štefánková

Nové fóbie vznikajú každý deň. „Nedávno sa mi do rúk dostala publikácia, kde bolo popísaných šesťstoštrnásť fóbií. Najprv bol iba strach zo žien, neskôr sa z neho oddelil strach z pekných žien. Kedysi sa ľudia báli lietania, ale teraz už majú fóbiu aj z toho, že im počas letu príde zle. Kým niekto sa môže obávať všetkých zvierat, iný iba divých a ďalší zase len ich srsti a kožuchov. Po najstaršej a najznámejšej fóbii z pavúkov prišla tá z mravcov, včiel, ôs a červíkov,“ hovorí terapeutka Anka Petranová, ktorá pracuje a žije v USA. Vo svojej ordinácii sa stretla naozaj s kadečím.

Nie všetky diagnózy, ktoré znejú zábavne, zábavné aj sú. Ak máte strach z vody, môžete sa síce vyhýbať bazénom, riekam a moru, ale môžete sa aj prestať sprchovať alebo tekutiny zavrhnete nadobro. „Bez vody vydržíte niekoľko dní. Takýto pacient potrebuje okamžitú pomoc zdravotníkov a psychiatrickú liečbu, lebo mu ide o život,“ vysvetľuje terapeutka.

Za väčšinou fóbii sú zlé skúseností a traumy z detstva. „Strach z ohňa obyčajne pramení zo spomienky na požiar alebo na popálenie. Za obavou zo zubárov môže stáť zlá skúsenosť v zubárskom kresle. Mala som dokonca klienta, ktorý trpel agyrofóbiou, veľmi sa bál križovatiek. Po mnohých sedeniach sme objavili, že za jeho strachom sa ukrývajú rodičia. Keď bol malý, mame sa občas podarilo na križovatke zle odbočiť, otec jej škaredo vynadal a strhla sa medzi nimi hlučná hádka. Muž sa vždy od strachu spotil, keď mal prejsť križovatkou.

Búšilo mu srdce, zahmlievalo sa mu pred očami a lapal dych. Až keď zamdlel za volantom, rozhodol sa vyhľadať odbornú pomoc,“ šokuje terapeutka. Strach z križovatiek nie je jediným problémom na cestách, existuje totiž aj dromofóbia - strach z prechádzania cez cestu, alebo gephyrofóbia, pri ktorej sa ľudia boja prejsť cez most.

Fóbiu však môže spustiť aj zážitok niekoho iného. Stačí, že sa doňho vcítite. „Poznám mnohých, u ktorých fóbiu vyvolala povera alebo strašidelná historka pri táboráku. Príznačná je triskaidekafóbia, neopodstatnený strach z číslice trinásť. Ľudia sa často boja aj číslic 666, štvorky alebo osmičky,“ vymenúva terapeutka. Zistila, že za mnohými fóbiami stoja i filmové štúdiá. Strach z vtákov bol najčastejší okolo roku 1963, keď v kinách bežal film Alfreda Hitchcocka Vtáci. Ďalšia vlna obrovského strachu prišla o dvanásť rokov neskôr s Čeľusťami Stevena Spielberga. Vtedy mali i tí najodvážnejší problém vstúpiť do mora. Na strachu zo spánku je zase postavená Nočná mora z Elm Street. „Za fóbie často môžu práve horory, preto rešpektujte vekové hranice, ktoré tvorcovia pri filmoch uvádzajú.

Chráňte deti pred takýmto žánrom,“ varuje Anka Petranová. A nenúťte ich milovať klaunov. Pred dvadsiatimi rokmi sa v USA na každej detskej oslave objavoval smiešny pán vo veľkých topánkach a s červeným nosom. Až kým tradíciu nezmenil spisovateľ Stephen King. V jeho knihe To vraždí malé deti monštrum v podobe klauna. A tak sa zrodila klaunofóbia.

„Hovorí sa, koľko ľudí, toľko chutí. Aktuálnejšie však je, koľko ľudí, toľko fóbií. Kolegova pacientka sa bojí červenej farby. Môj klient zase žltej a do rozhovoru nám vstúpil doktor, ktorý sa v praxi stretol aj s fóbiou z fialovej a bielej farby. Jeden jeho klient má doma iba plastový nábytok, lebo sa bojí dreva a poznám ženu, ktorá ma paniku z liekov. Momentálne ma navštevuje dievča, ktoré sa obáva zrkadiel. Nedesí ju pritom odraz ani starnutie. Je pred nami dlhá cesta, kým odhalíme, čo je pôvodom jej strachu,“ hovorí terapeutka.