Vaši dvaja bratia sa dali na štúdium medicíny. Vás to týmto smerom nelákalo?
Asi máme zdedené, že keď sa niečo udeje a všetci ujdú, pomáhame zachraňovať. Ja som už takto prvú pomoc poskytovala dvakrát. Raz mojej maminke a raz jednému pánovi v českej krčme. Viem pichnúť aj injekciu a myslím, že by som na túto profesiu mala predpoklady, ale mám radšej umenie. No keby došlo k situácii, že treba pomáhať, určite sa na to dám.
Vy ste vraj expert na zlomeniny.
Ruku som mala zlomenú dvakrát, prsty na ruke dvakrát, dvakrát prsty na nohe – pri búračke a keď mi umývadlo spadlo na nohu, predkolenie, keď som spadla na hranu chodníka, nos, keď som omdlela na schodoch... Ani to už nespomínajme, dúfam, že sa už nič
nestane!
A s chrbticou je to lepšie?
Stále tam mám dve tyče, asi dvanásťcentimetrové, a šesť veľkých šraubov, ktoré idú cez chrbticu. Keď je chladné počasie a točím
vonku alebo som unavená, veľa cestujem a podobne, tak si chrbát cítim.
Cvičíte pre ňu?
Jasné. Teda mala by som. Keď necvičím, hneď to cítim. Ale keď cvičím a veľa plávam, tak je to lepšie. Počas korony som šliapala
aspoň na stacionárnom bicykli a veľa chodila do prírody.
Inak ste pandémiu prežili bez úhony?
Párkrát som si myslela, že mám koronu. Išla som napríklad s pozitívnym človekom sedem hodín v aute, ale nedostala som to, ešte
som ani očkovanie nemala. Teraz mám už tri a keď bude štvrté, pôjdem zase.
Nenazbierali ste počas korony recepty na novú kuchársku knihu?
Nazbierala som si veľa nových kíl. Varila som sebe, rodine, kamarátom, žili sme jedlom. Mohla som bicyklovať na stacionárnom
bicykli, koľko som chcela, aj tak som priberala. Ale robila som podcasty v divadle Astorka s hercami, režisérmi, so skladateľmi. Chcela som si vyskúšať, aké je to byť moderátor, a veľmi sa mi to zapáčilo.
Tých veľa nových kíl na vás nevidno.
Vďaka ketodiéte som už väčšinu zhodila, možno aj desať kíl. A dúfam, že ešte dáke pôjdu dole. Inšpirovali ma kamarátky, ktoré ju tiež držali a veľmi schudli. Verím, že keď sa zbavím koronových kíl, tak už nestlstnem, veď keď budem pracovať, nebude čas na prejedanie, ako keď som čučala doma.
Keď obe vaše dcéry „vyleteli z hniezda“, vraj ste vyhľadali pomoc psychológa. Prečo?
Strašne to na mňa doľahlo. Nejako som si to neuvedomila, že raz odídu a budú mať vlastný život. Myslela som si, že budeme stále
spolu. No nakoniec aj sme stále spolu. Spätne si myslím, že vtedy sa potrebovali identifikovať, kým sú, aby som ich nezatieňovala.
Chceli byť chvíľu samy. Ale potom som vymyslela, že budeme iba my tri, bez chlapov, chodiť na dovolenky a poznávacie zájazdy. A to nás vrátilo späť. Doteraz si všetky tri navzájom voláme skoro každý deň. Takže žijeme a prežívame všetko spolu, aj keď fyzicky spolu nežijeme.
Celý rozhovor s Ankou Šiškovou nájdete v aprílovom čísle časopisu Zdravie.
