Napríklad?
Keď sa nám niečo nepodarí, napríklad nám vypadne niečo z rúk, nerozmýšľame nad tým, čo povedať, maximálne sa snažíme nenadávať. Používame frázy ako „som nešikovná, zas mám smolu, toto sa môže stať len mne“. Vetami „som nešikovná“ však signalizujete „je to moja vina, neviem to zmeniť a týka sa to všetkého, čo spravím“, „mám smolu“ zas „nie je to moja vina, neviem to ovplyvniť, deje sa mi to často“ a slovným spojením „toto sa môže stať len mne“ hlásite „nie je to moja vina, neviem to ovplyvniť, deje sa mi to stále“. Toto všetko sú vysvetlenia danej situácie, ktoré odovzdávame našim deťom.
Nie je to maličkosť? Dieťa si takú poznámku vari ani nevšimne….
Možno si niekto povie, že je to maličkosť, ale ak za každú nepríjemnú udalosť viníte vždy seba, čo to hovorí o vašom sebavedomí? Ako potom zareagujete pri väčšom probléme? Prišla vám na um niekedy aj iná reakcia? Trebárs „občas sa mi niečo nepodarí – je to moja vina, ale týka sa to len tejto situácie“ alebo „niekedy mám aj ja smolu – nie je to moja vina, je to dočasné“. Vidíte rozdiel vo význame?
To áno, ale každému taká reakcia ujde, treba si to vyčítať?
Martin E. Seligman, ktorý ako prvý použil pojem syndróm naučenej bezmocnosti, uvádza, že podľa výskumov sa deti stotožňujú len s vysvetľovacím štýlom matky. Nenašiel žiadnu spojitosť s vysvetľovacím štýlom otcov a ich detí. Výčitky však určite nie sú namieste. Tie nám k psychickej pohode vôbec nepridávajú. Naopak, je dôležité vidieť v tom príležitosť. Práve my, rodičia, môžeme urobiť veľa pre šťastie našich detí. A to je skvelá správa.
Pokračovanie rozhovoru na ďalšej strane...
