Tieto tri vety deťom nikdy nehovorte, vedú k depresii. Radí odborníčka

Učiteľka základnej školy: Tieto 3 vety deťom nikdy nehovorte, vedú k vážnej chorobe

Škola môže spustiť depresiu: Tieto vety deťom nikdy nehovorte, radí učiteľka

Starostlivosťou o zdravie sa v textoch zaoberám od roku 2015. Najradšej píšem o novinkách zo sveta vedy a medicíny a o duševnom zdraví. Ako na psychiku a vývin človeka vplýva rodičovská výchova, som skúmala v rámci  svojej dizertačnej práce na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského.

Dáša Balogová

Ako ste zistili vo svojej práci, syndrómom naučenej <a href="https://zdravie.pluska.sk/zdravy-zivot/dolezity-signal-tela-ranna-bolest-tomto-mieste-vesti-vazne-ochorenie">bezmocnosti</a> sú ohrození už štvrtáci na základnej škole, dokonca prváci. Čo to presne je?

Presvedčenie ľudí, ktorí sa stretávajú s&nbsp;častým ne­úspechom, že nech robia čokoľvek, nikdy nebudú schopní uspieť. Tento psychologický jav ovplyvňuje, ako sa pozeráme na svet i&nbsp;sami na seba. To, akí sme odolní voči tomuto syndrómu, určuje náš vysvetľovací štýl – teda zaužívané vysvetlenia bežných situácií, ktoré má mozog zautomatizované. V&nbsp;našej výskumnej eseji s&nbsp;prvákmi základných škôl bolo jedným z&nbsp;cieľov zistiť, či sa zmení nástupom do školského prostredia po tom, ako deti získajú svoje prvé vysvedčenie. Výsledky ukazujú, že zmeny nastali smerom k&nbsp;pesimizmu. Jeden z&nbsp;participantov vykazoval dokonca hodnoty silnej depresie.

Na depresiu stačí už prvé školské vysvedčenie?

Pri formovaní nášho vysvetľovacieho štýlu má veľký význam naša osobnosť, sebaobraz, ale aj faktory prostredia. Dieťa trávi najviac času v&nbsp;rodine a&nbsp;v&nbsp;škole. Trendom našej spoločnosti je vyžadovať dokonalosť. Deti vidia rodičov ženúcich sa za úspechom. Keď nepracujú, starajú sa o&nbsp;domácnosť a&nbsp;len minimum času venujú sebe. Tento príklad deti nasledujú. Sú v&nbsp;strese, aby boli dokonalé pre svojich rodičov, aby si úspechom zaslúžili lásku a&nbsp;náklonnosť svojich rodičov. Netvrdím, že prvé vysvedčenie vedie rovno k&nbsp;depresii. No dieťa, ktoré si svoje ne­úspechy vysvetľuje ako nemenné či všeobecné, sa môže s&nbsp;prvým formálnym hodnotením vyrovnávať ťažšie, a&nbsp;to najmä v&nbsp;prípade, že nie je podľa predstáv rodičov.

Keď sa naučíte, že vaša snaha je zbytočná, prestanete sa snažiť, prestanete vykonávať činnosti, ktoré podľa vás nemajú zmysel – pretože nevedú k&nbsp;úspechu. Takáto apatia, zlá nálada a&nbsp;často následne aj izolácia vedie k&nbsp;depresiám, ak človek nezmení niečo vo svojom zmýšľaní.

Je chyba vyžadovať od dieťaťa, aby sa snažilo o&nbsp;úspech?

Chyba je, ak dieťa nevie, že môže urobiť chybu. Je dôležité, aby sme mu pomocou rozhovorov pomohli pochopiť príčiny pozitívnych i&nbsp;negatívnych udalostí, s&nbsp;ktorými sa stretáva. Potrebuje vedieť, že aj chyby sú v&nbsp;poriadku, že nás posúvajú vpred, pretože nikto nie je dokonalý. A&nbsp;my sami si potrebujeme ujasniť, čo je to úspech. Dospelí väčšinou prezentujú úspech ako samé jednotky či prvé miesta v&nbsp;súťaži. Zabúdame, že úspech je aj každý drobný posun k&nbsp;nášmu cieľu, nielen jeho dosiahnutie. Najdôležitejšie však je, aby vaše dieťa cítilo, že nech sa deje čokoľvek, vy, ako jeho rodič, ste tu preňho a&nbsp;nič to nemení na vašom vzťahu. Dieťa pozorne sleduje a&nbsp;nasáva informácie zo svojho okolia. A&nbsp;tam vidí práve nás – dospelých a&nbsp;naše zautomatizované reakcie.

Pokračovanie rozhovoru na ďalšej strane....

Keď sa nám niečo nepodarí, napríklad nám vypadne niečo z&nbsp;rúk, nerozmýšľame nad tým, čo povedať, maximálne sa snažíme nenadávať. Používame frázy ako „som nešikovná, zas mám smolu, toto sa môže stať len mne“. Vetami „som nešikovná“ však signalizujete „je to moja vina, neviem to zmeniť a&nbsp;týka sa to všetkého, čo spravím“, „mám smolu“ zas „nie je to moja vina, neviem to ovplyvniť, deje sa mi to často“ a&nbsp;slovným spojením „toto sa môže stať len mne“ hlásite „nie je to moja vina, neviem to ovplyvniť, deje sa mi to stále“. Toto všetko sú vysvetlenia danej situácie, ktoré odovzdávame našim deťom.

Nie je to maličkosť? Dieťa si takú poznámku vari ani nevšimne….

Možno si niekto povie, že je to maličkosť, ale ak za každú nepríjemnú udalosť viníte vždy seba, čo to hovorí o vašom sebavedomí? Ako potom zareagujete pri väčšom probléme? Prišla vám na um niekedy aj iná reakcia? Trebárs „občas sa mi niečo nepodarí – <a href="https://zdravie.pluska.sk/rodina-a-tehotenstvo/psychologicka-radi-stastie-potrebuje-trening">je to moja vina</a>, ale týka sa to len tejto situácie“ alebo „niekedy mám aj ja smolu – nie je to moja vina, je to dočasné“. Vidíte rozdiel vo význame?

To áno, ale každému taká reakcia ujde, treba si to vyčítať?

Martin E. Seligman, ktorý ako prvý použil pojem syndróm naučenej bezmocnosti, uvádza, že podľa výskumov sa deti stotožňujú len s&nbsp;vysvetľovacím štýlom matky. Nenašiel žiadnu spojitosť s&nbsp;vysvetľovacím štýlom otcov a&nbsp;ich detí. Výčitky však určite nie sú namieste. Tie nám k&nbsp;psychickej pohode vôbec nepridávajú. Naopak, je dôležité vidieť v&nbsp;tom príležitosť. Práve my, rodičia, môžeme urobiť veľa pre šťastie našich detí. A&nbsp;to je skvelá správa.

Pokračovanie rozhovoru na ďalšej strane...

Zmeniť vlastnú reč k&nbsp;sebe samému a&nbsp;dieťa to nejak „chytí“ od nás?

To je skvelý začiatok, ktorý však pomôže nielen dieťaťu, ale aj nám dospelým. Samozrejme, túto reč musíme zmeniť nielen smerom k&nbsp;nám, ale aj k&nbsp;našim deťom. Nereagovať: Ach, ty si tomu zase dal. Ty si také nemehlo. Podľa našej výskumnej eseje sa práve oblasť zodpovednosti za úspech či neúspech javí ako najväčší problém detí zapojených do výskumu. Za pozitívne udalosti pripisujú zásluhy okolnostiam či iným ľuďom, zatiaľ čo za neúspech vinia skôr seba. Nemajú reálny sebaobraz. Nepoznajú svoje <a href="https://zdravie.pluska.sk/novinky-a-odbornici/ludom-psychickymi-problemami-pomaha-divadlo-toto-je-ich-uprimny-odkaz">silné a&nbsp;slabé stránky</a>. Me­dzi naj­odolnejších ľudí patria tí, ktorí si dokážu negatívne udalosti vysvetliť ako svoje menné a&nbsp;konkrétne zlyhanie, to znamená: „Dostala som síce päťku, ale len preto, že som sa tentoraz nepripravila. Viem, že nabudúce to už zvládnem.“ Ak chceme byť odolní voči syndrómu naučenej bezmocnosti, musíme sa naučiť zmeniť model nášho zmýšľania.

Ako to urobiť, ak sme sami nachytali „pesimistické“ reakcie od našich rodičov?

Prvým krokom je priznať si, že niečo nie je v&nbsp;poriadku. A&nbsp;potom rozmýšľať nad tým, čo chceme zmeniť a&nbsp;prečo. Potrebujeme veľa času pre seba, aby sme mohli spoznať samých seba a&nbsp;naučiť sa byť na seba aj dobrí. Základom prevencie proti naučenej bezmocnosti je pestovanie zdravého sebaobrazu, aby sme poznali svoje silné, ale aj slabé stránky a&nbsp;vedeli s&nbsp;nimi pracovať. Ak poznám sám seba dostatočne dobre, viem, že moja snaha má zmysel, a&nbsp;hoci som neuspel na prvýkrát, nevzdám to a&nbsp;skúsim to znova, inak.

Sú za naučenú bezmocnosť zodpovední len rodičia či škola?

Kedysi sa verilo, že dieťa sa rodí ako „tabula rasa“, a&nbsp;to, aký človek z&nbsp;neho vyrastie, je výlučne v&nbsp;rukách jeho rodiny a&nbsp;sociokultúrneho prostredia. Dnes už vieme, že okrem prostredia sú veľmi dôležité aj vrodené predispozície. Kaž­dý z&nbsp;nás reaguje na rovnaký podnet svojím vlastným špecifickým prežívaním. To, čo nahnevá mňa, vás môže len rozosmiať. To platí aj v&nbsp;rámci podpory a&nbsp;povzbudenia. Niekto ho potrebuje viac, niekomu stačí menej. Verím, že rodičia sa snažia robiť všetko pre svoje deti, ale sú situácie, v&nbsp;ktorých reagujeme automaticky, a&nbsp;ani si neuvedomujeme, aký význam touto reakciou odovzdávame nášmu dieťaťu.

je učiteľka na prvom stupni základnej školy, momentálne na materskej dovolenke. Syndrómu naučenej bezmocnosti sa začala venovať ešte vo svojej diplomovej práci, za ktorú získala cenu de-kanky. Je autorkou odbornej publikácie pre učiteľov a knižky pre deti Dvaja malí smetiari určenej na rozvoj osobnosti. Aktuálne pracuje na ďalšej s cieľom prevencie syndró-mu naučenej bezmocnosti.