Sú ľudia citlivejší na pandémiu potomkami obetí holokaustu? Vedci našli úžasnú spojitosť

Slovenský neurovedec prekvapuje: Traumu z holokaustu možno zdediť. Týka sa aj vás?

Ako znášate pandémiu? Senzitivita môže súvisieť s génmi traumy predkov počas holokaustu

Starostlivosťou o zdravie sa v textoch zaoberám od roku 2015. Najradšej píšem o novinkách zo sveta vedy a medicíny a o duševnom zdraví. Ako na psychiku a vývin človeka vplýva rodičovská výchova, som skúmala v rámci  svojej dizertačnej práce na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského.

Dáša Balogová

Keď som bola malá, babka z otcovej strany občas spomínala na udalosť z konca druhej svetovej vojny, keď ju pri oslobodení v štyridsiatom piatom naháňal jeden z ruských vojakov. A môjho najstaršieho strýka, ktorý sa narodil krátko po vojne, musela obliekať do ružového, lebo šatstva, látok a vlny vrátane ďalších základných potrieb bolo tragicky málo. Pravdepodobne v každej rodine dodnes kolujú podobné historky i s dramatickejším koncom.

„Harry a jeho sestra Judita sa pred slovenskými transportami do koncentračných táborov schovávali v Maďarsku. Po fašistickom prevrate v marci 1944, kedy začali masové deportácie Židov i v Maďarsku, sa pokúsili vrátiť na Slovensko. Hranicu prekračovali i so svojimi dvoma bratrancami, ale narazili na hliadku, ktorá začala strieľať. Rozpŕchli sa, súrodencom sa podarilo utiecť, bratrancov už nikdy nevideli. Zjavne zahynuli,“ spomína profesor Ivan Rektor, ktorého časť rodiny tiež pomrela v koncentrákoch. Je to neurológ a svetovo známy neurovedec pôsobiaci na Masarykovej univerzite v Brne, no rodený Slovák, z Levoče. Oslovila som ho potom, čo som v zahraničnej tlači narazila na jeho fascinujúci výskum o vplyve hlbokej traumy na štruktúru mozgu nielen historických účastníkov dobových hrôz, ale možno i ďalších dvoch generácií potomkov – pokojne tak vašich či mojich rodičov, či nás samých.

Príbeh Judity a Harryho mal relatívne šťastný koniec. Dvadsať rokov po vojne náhodou zistili, že bratrancom sa na inom mieste tiež podarilo prekročiť hranice a&nbsp;skryť sa v horách, takže sa vyhli koncentráku a prežili. No je len jedným z mnohých, ktoré profesorovi účastníci výskumu vyrozprávali. „Naša štúdia je jedinečná, pretože sa zameriava na neurobiologický a psychologický dopad extrémneho <a href="https://zdravie.pluska.sk/zdravy-zivot/stres-neoplati-podcenovat-co-urobi-vasim-telom-akutny-co-chronicky">celoživotného stresu</a> narúšajúceho normálny život. Pri štúdiu kombinácie dopadu na mozgové štruktúry vizualizované pomocou štrukturálnej magnetickej rezonancie v kombinácii s psychologickými ukazovateľmi stresu a odolnosti sme viac ako 70 rokov po stresujúcej udalosti dokázali preukázať, že extrémny stres v detstve a v ranej dospelosti má komplexný celoživotný vplyv na jedinca,“ predstavuje profesor Rektor svoj mnohoročný výskum, ktorého sa účastnilo vyše 380 osob, preživších Holokaust, ich detí a vnukov a kontrolnej skupiny, ktorá extrémny stres nemá v osobnej alebo rodinnej histórii. Prvá generácia, t.j. preživší, sú dnes prevažne osemdesiatnici..

Ukázalo sa, že títo ľudia majú znateľné zmeny v štruktúre mozgu, konkrétne v úbytku sivej mozgovej hmoty v oblastiach zodpovedných za odpoveď na stres, pamäť, motiváciu, emócie, učenie a správanie. „Zaujímavé je, že tieto zmeny vidíme i&nbsp;u ľudí, ktorí prežili holokaust ako deti, ktoré si väčšinou neuvedomujú, že sú v&nbsp;bezprostrednom ohrození života. Pravda ale je, že stres neskončil s&nbsp;koncom vojny. Ďalší šok prišiel po vojne s&nbsp;informáciou o&nbsp;vyvraždení rodín, často rodičov, starých rodičov, súrodencov,“ upresňuje profesor.

Podľa predbežných výsledkov výskumu profesora Rektora sa trauma zapíše do mozgu aj potomkov obetí.&nbsp; „V druhej a tretej generácii nevidíme zmeny v štruktúre, ale v tom, ako sú prepojené oblasti súvisiace so stresom. To znamená, že aj u potomkov ľudí, ktorí prežili extrémny stres, môžeme vidieť zmeny v mozgových funkciách. Sú to ale predbežné výsledky, štúdia ešte nie je ukončená,“ je zatiaľ opatrný.

Stačil by na tieto zmeny sociálny prenos, teda postraumatický stres rodičov a prarodičov odovzdaný nevedome deťom a vnukom správaním, prežívaním, výchovou? Ivan Rektor uvažuje aj nad možnosťou priameho prenosu zápisom do génov, presnejšie povedané vplyvom na ich vyjadrenie v konkrétnom prostredí, čomu sa venuje vedecký odbor epigenetika. „Samozrejme, nevieme či prenos na deti a vnukov je len sociálny, alebo aj genetický. Podľa našej hypotézy genetika, presnejšie povedané epigenetický prenos, je tiež možný. Preto zbierame od účastníkov štúdie vzorky DNA. Zatiaľ sme publikovali dve štúdie s negatívnym výsledkom, rozdiel oproti kontrolným skupinám sme nevideli.

Jedna z nich, s spolupráci s Mendelovým centrom CITEC v Brne, sa týkala dĺžky telomér, v druhej, v spolupráci s Welcome Trust Sanger Institute v Cambridgi, sme sa pozerali na mitochondriálnu DNA. Výsledky publikovali v časopise Frontiers in Genetics, Ale hlavnú štúdiu, zameranú na epigenetiku, sme ešte nemohli realizovať, musíme si počkať na výsledky,“ uznáva profesor Rektor, že hoci sa im nepodarilo dokázať zmeny DNA sekvencie, to že dopady ťažkého stresu sa nedajú zdediť, nemôžu ani vylúčiť.

Neurovedec zo Slovenska nie je prvý, ktorý sa prenosu historických hrôz (epi)genetickým mechanizmom zaoberal. „Také štúdie v&nbsp;súvislosti so stresom sa už publikovali, a&nbsp;to aj na experimentálnej úrovni. Jedna americká štúdia ukázala na epigenetický prenos u&nbsp;prvej a&nbsp;druhej generácie preživších holokaust. Ale dáta nie sú úplne jasné,“ komentuje profesor Rektor.

Vedkyne Rachel Yehuda a Linda Bierer, autorky tejto štúdie, tvrdia, že DNA metylácia, teda niečo ako chemické opláštenie chromozómov, sa môže objaviť ako odpoveď na vplyvy životného prostredia, aby sa trvalým a a možno i prenosným spôsobom naprieč generáciami zmenilo funkčné vyjadrenie génov. „Toto opláštenie sa stane súčasťou pamäte bunky, fyzickou pripomienkou minulých udalostí, našich vlastných i našich rodičov, prarodičov a ďalej. Pre neurobiologickú náchylnosť na stres, deti preživších Holokaust si môžu ľahko predstaviť fyzické utrpenie ich rodičov a takmer si ‚pamätať‘ hlad, omrznuté končatiny, zápach zhorených tiel a zvuky, ktoré ich strašili. Epigenóm by mohol fungovať ako prepínač, ktorý má zdedenú schopnosť zapnúť a vypnúť niektoré funkcie. Deti rodičov s postraumatickým stresom by mohli trpieť niečim ako softvérový vírus, chybou v počítačovom programe vytvárajúcou nesprávne a neočakávané výsledky, alebo spôsobujúcou iracionálne správanie,“ vysvetľuje v <a href="https://pubmed.ncbi.nlm.nih.gov/24029109/">prehľadovej štúdii výskumov</a> prenosu trám Nathan Kellerman, klinický psychológ z Izraela a autor knihy Holocaust Trauma.

Úvaha, že psychická trauma sa dokáže prenášať z predkov na deti, nie je nová. Ako píše Kellermann, tento proces, popísaný ako transgeneračná transmisia traumy (TTT), sa v akademickej literatúre objavuje viac ako pol storočia a netýka sa len obetí holokaustu, ale aj ďalších sociálnych genocíd, utečencov, obetí mučenia či sexuálneho zneužívania. V štúdii rodín a dvojčiat sa preukázalo, že viac ako 30% variácií súvisiacich s postraumatickou stresovou poruchou (PTSD) sa viaže s dedičnosťou.

V októbri 2018 Proceedings of the National Academy of Sciences zverejnila výskum o odovzdaní rodičovskej duševnej traumy vojnových zajatcov počas americkej občianskej vojny, podľa ktorého ešte deti a vnuci zajatcov konfederácie vo vojnových táboroch boli zasiahnutí skúsenosťou ich otcov, píše <a href="https://www.jpost.com/diaspora/study-finds-brain-structure-change-in-holocaust-survivors-their-children-594436">Jerusalem Post</a>. V nedávnom pozorovaní detí narodených matkám počas teroristických útokov jedenásteho septembra vysvitlo, že tehotné, ktoré boli v čase útokov v blízkosti svetového obchodného centra, porodili deti so zvýšenou hladinou <a href="https://zdravie.pluska.sk/zdravy-zivot/cholesterol-vypadky-pamate-priberanie-priznaky-nerovnovahy-8-hormonov">stresových ukazovateľov</a> v slinách. Podobné mechanizmy prenosu sa ukázali aj u baktérií, rastlín, či zvierat. Hlodavce, o ktoré sa starali iba matky, pričom otcovia boli vystavení chronickému stresu a do styku s potomkami nikdy neprišli, trpeli následkami otcovskej traumy.

„Napriek vyše 500 publikovaných štúdiám, stále nedokážeme presne vysvetliť, či nevedomá trauma rodiča s posttraumatickou stresovou poruchou sa môže geneticky preniesť na dieťa a potvrdiť túto myšlienku empirickým dôkazom. Budeme niekedy schopní dopátrať sa k tvrdým neurobiologickým dôkazom a sledovať stopy traumy v krvnej vzorke alebo v MRI scane dieťaťa? Pravdepodobne nie,“ uvažuje izraelský psychológ.

„Jedna vec je, že potomkovia ľudí, ktorí prežili traumy, môžu vykazovať určité mozgové odlišnosti od bežnej populácie. Avšak, predpoklad, že by títo ľudia prežívali symptómy postraumatickej poruchy vyvolanej traumou, ktorú nezažili, patrí zatiaľ do oblasti parapsychológie,“ ostražito hodnotí aj psychológ Dušan Fábik z Bratislavy, ktorý sa tejto téme dlhodobo venuje. Bez ohľadu na cestu prenosu je rovnako otázne, aká veľká trauma musí zvrátiť beh života, aby sa zapísala do mozgových štruktúr. Ani s vojnovým zážitkom mojej starej mamy z tínedžerského veku, keď jej chcel ublížiť ruský násilník, nemám pocit, že by som sa noc čo noc budila na zlé sny.

Niekomu inému na hlboký zásah do mentálnej pohody stačí i súčasná pandémia a dočasné obmedzenie slobôd, s ktorým väčšina z nás za celý život nemala skúsenosti. „Na extrémny stres je možné nazerať z&nbsp;viacerých hľadísk. Pokiaľ však hovoríme o&nbsp;skutočne extrémnom strese, tak za ten sa považujú situácie, v&nbsp;ktorých sme vystavení hroziacej smrti, vážnemu zraneniu či sexuálnemu násiliu,“ prízvukuje Fábik. Podľa teórií niektorých vedcov však dávnu traumu našich predkov môže výnimočná udalosť v našom živote, akou pandémia určite je, prebudiť.

Takáto dedičná nálož sa nemusí prejavovať nutne negatívne. Veda pozná pojem „posttraumatický rast“, teda schopnosť <a href="https://zdravie.pluska.sk/novinky-a-odbornici/dokedy-este-dlhotrvajuca-kriza-prinasa-uzkost-stres-ako-ich-zvladat">lepšie zvládať</a> a prispôsobiť sa stresu v neskoršom živote po prekonanej traume. Jerusalem Post pripomenul štúdiu, podľa ktorej ľudia po vojne vykazovali nielen vyššiu hladinu stresových hormónov, ale aj vyššiu spokojnosť so svojim životom oproti skupine, ktorú útrapy obišli.

„Odhalili sme podstatné rozdiely v štruktúrach mozgu zapojených do spracovania emócií, pamäti a sociálneho poznania, vo vyššej miere stresu, ale aj v posttraumatickom raste medzi pozostalými a kontrolnými skupinami holokaustu. Skoré výsledky ukazujú rovnaký prípad aj u detí preživších,“ konštatuje aj profesor Rektor. Deti obetí tak môžu mať i paradoxnú výhodu. „Pokiaľ v našom živote zažívame intenzívne emócie ako strach, smútok či hnev a snažíme sa ich navonok neprejavovať či potláčať, vytvárame mimoriadne silný predpoklad pre úzkosť či depresiu. Mnohí ľudia sa mylne domnievajú, že prežívanie podobných emócií nám môže uškodiť, avšak v skutočnosti nám škodí omnoho viac ich prehliadanie. Vtedy v človeku narastá napätie. Preto pri spomínaných ťažkostiach preskúmajte vlastné vnútro a emócie. Kľúčové je nájsť v daných traumatických udalostiach hlbší zmysel pre náš život. Pokiaľ sa nám to podarí, môže nastať aj posttraumatický rast,“ odporúča Dušan Fábik postup, ktorý uplatníte aj pri najbližšom lockdowne.

Posttraumatická stresová porucha je porucha vyvolaná extrémnym stresom, ktorý pôsobí na človeka traumaticky. „Medzi jej symptómy môžeme zaradiť široké spektrum prejavov. K najtypickejším patria vtieravé a stresujúce myšlienky na traumu, úzkostné sny, duševná nepohoda, či flashbacky, teda krátke senzorické vnemy jednotlivých častí traumatickej udalosti. Môže sa objaviť aj vyhýbavé správanie viažuce sa k stresujúcim pocitom alebo spomienkam spätým s traumou, či dokonca výpadky pamäte v dôležitých aspektoch prežitej traumy.

Trvanie samotnej poruchy môže byť ohraničené niekoľkými mesiacmi, ale popísané sú aj prípady, keď porucha trvala desiatky rokov. Prevalencia je teda nižšia u detí a adolescentov, rovnako aj u starších ľudí. Dôvodom zrejme nie je vyššia či nižšia senzitivita, ale fakt, že práve v produktívnom veku existuje najväčšie riziko zažitej traumy. Príkladom môžu byť vojaci či iné povolania kde existuje zvýšená pravdepodobnosť – hasiči, policajti ,“ hovorí Fábik.