Keď som bola malá, babka z otcovej strany občas spomínala na udalosť z konca druhej svetovej vojny, keď ju pri oslobodení v štyridsiatom piatom naháňal jeden z ruských vojakov. A môjho najstaršieho strýka, ktorý sa narodil krátko po vojne, musela obliekať do ružového, lebo šatstva, látok a vlny vrátane ďalších základných potrieb bolo tragicky málo. Pravdepodobne v každej rodine dodnes kolujú podobné historky i s dramatickejším koncom.
„Harry a jeho sestra Judita sa pred slovenskými transportami do koncentračných táborov schovávali v Maďarsku. Po fašistickom prevrate v marci 1944, kedy začali masové deportácie Židov i v Maďarsku, sa pokúsili vrátiť na Slovensko. Hranicu prekračovali i so svojimi dvoma bratrancami, ale narazili na hliadku, ktorá začala strieľať. Rozpŕchli sa, súrodencom sa podarilo utiecť, bratrancov už nikdy nevideli. Zjavne zahynuli,“ spomína profesor Ivan Rektor, ktorého časť rodiny tiež pomrela v koncentrákoch. Je to neurológ a svetovo známy neurovedec pôsobiaci na Masarykovej univerzite v Brne, no rodený Slovák, z Levoče. Oslovila som ho potom, čo som v zahraničnej tlači narazila na jeho fascinujúci výskum o vplyve hlbokej traumy na štruktúru mozgu nielen historických účastníkov dobových hrôz, ale možno i ďalších dvoch generácií potomkov – pokojne tak vašich či mojich rodičov, či nás samých.
Hlboké stopy
Príbeh Judity a Harryho mal relatívne šťastný koniec. Dvadsať rokov po vojne náhodou zistili, že bratrancom sa na inom mieste tiež podarilo prekročiť hranice a skryť sa v horách, takže sa vyhli koncentráku a prežili. No je len jedným z mnohých, ktoré profesorovi účastníci výskumu vyrozprávali. „Naša štúdia je jedinečná, pretože sa zameriava na neurobiologický a psychologický dopad extrémneho celoživotného stresu narúšajúceho normálny život. Pri štúdiu kombinácie dopadu na mozgové štruktúry vizualizované pomocou štrukturálnej magnetickej rezonancie v kombinácii s psychologickými ukazovateľmi stresu a odolnosti sme viac ako 70 rokov po stresujúcej udalosti dokázali preukázať, že extrémny stres v detstve a v ranej dospelosti má komplexný celoživotný vplyv na jedinca,“ predstavuje profesor Rektor svoj mnohoročný výskum, ktorého sa účastnilo vyše 380 osob, preživších Holokaust, ich detí a vnukov a kontrolnej skupiny, ktorá extrémny stres nemá v osobnej alebo rodinnej histórii. Prvá generácia, t.j. preživší, sú dnes prevažne osemdesiatnici..
Ukázalo sa, že títo ľudia majú znateľné zmeny v štruktúre mozgu, konkrétne v úbytku sivej mozgovej hmoty v oblastiach zodpovedných za odpoveď na stres, pamäť, motiváciu, emócie, učenie a správanie. „Zaujímavé je, že tieto zmeny vidíme i u ľudí, ktorí prežili holokaust ako deti, ktoré si väčšinou neuvedomujú, že sú v bezprostrednom ohrození života. Pravda ale je, že stres neskončil s koncom vojny. Ďalší šok prišiel po vojne s informáciou o vyvraždení rodín, často rodičov, starých rodičov, súrodencov,“ upresňuje profesor.
