Väčšina z nás má vo svojom okolí príbuzného či známeho, ktorý trávi veľa času behaním po lekároch. Na otázku „Ako sa máš?“ nedostanete dvojslovnú odpoveď, ale siahodlhý zoznam doposiaľ nepotvrdených diagnóz. Aj 62-ročná Zuzana zo Zvolena je presvedčená, že je len otázkou času, kedy zomrie na nejakú vážnu chorobu. „Cítim, že mi voľačo je. Za posledných päť rokov som absolvovala vyšetrenia vari u všetkých špecialistov, pravidelne si dávam robiť analýzu krvného obrazu v súkromných laboratóriách. Doposiaľ mi nezistili nič. Všeobecný lekár ma označil za hypochondra a odmieta sa so mnou baviť,“ sťažuje sa v emaile. Na lekára sa urazila. Je rozhodnutá vymeniť ho za iného, ktorý by jej konečne potvrdil to, o čom je presvedčená už desaťročia: Trpí vážnou chorobou a na tomto svete si už dlho nepožije.
Ovplyvní vzťahy
Zuzane sa rapídne zúžil okruh priateľov, deti ju navštevujú už len zriedkakedy. „Všetko sa to zhoršilo po smrti otca. Zomrel náhle, stal sa obeťou dopravnej nehody. Aby sa mama necítila tak sama, kúpili sme jej notebook a ukázali, čo všetko si dokáže nájsť na internete,“ zdôveruje sa syn Jakub, ktorý si myslel, že jeho mama sa bude zabávať vyhľadávaním nových receptov. Zuzana to poňala z iného súdka. Jej najväčšou záľubou je vyhľadávanie diagnóz v Medzinárodnej klasifikácii chorôb. „Mama mi volá niekoľkokrát za deň, pevne presvedčená, že konečne natrafila na tú správnu diagnózu,“ konštatuje syn, ktorý mame taktiež odporúčal návštevu psychiatra. Zatiaľ bez úspechu. Zuzana je nahnevaná na celý svet. Na blízkych, aj lekárov. Je pevne presvedčená, že nikto jej nechce pomôcť. Opak je však pravdou. Doktorka Soňa Belanská z psychiatrickej ambulancie v Bratislave upozorňuje na to, že hypochondria je závažné ochorenie, ktoré sa v systéme klasifikácie duševných porúch zaraďuje medzi úzkostné poruchy. Toto ochorenie získalo v dnešnej spoločnosti hanlivý charakter, pacient je často zosmiešňovaný a onálepkovaný, hoci naozaj potrebuje odbornú pomoc.
Neverí lekárom
Hypochondria sa nedá nevšimnúť, keďže reálne zasahuje nielen do života pacienta, ale ovplyvňuje aj jeho okolie. Pani Zuzana je len jedným z mnohých príkladov. Jedným z hlavných príznakov, ktoré vás upozornia na to, že sa niečo deje, sú neustále obavy o zdravie a dlhodobý strach z chorôb. Či už strach z jednej konkrétnej, napríklad z rakoviny, ochorenia srdca, čriev a podobne, alebo viacerých. „Kľúčové je presvedčenie o prítomnosti choroby, a to aj vtedy, ak človek nemá žiadne prejavy daného ochorenia a nadmerné sebapozorovanie. Aj bežné prejavy fungovania ľudského tela pacient prežíva nadmerne úzkostlivo a považuje ich za príznaky ochorení. Neustále sa sám kontroluje, meria si napríklad tlak, pulz, teplotu, kvalitu spánku, stolicu a podobne,“ vysvetľuje naša odborníčka. Na prvý pohľad to môže vyvolať úsmev na tvári, pacient trpiaci hypochondriou, však prežíva reálny strach. „Hypochonder vyhľadáva lekárske vyšetrenia v snahe o to, aby sa ‘konečne‘ potvrdili obavy a prítomnosť ochorenia. Pacient často vystrieda viacero lekárov, hľadá stále nových špecialistov. Negatívne výsledky vyšetrení ho nevedia uspokojiť, alebo ho upokoja len na veľmi krátku dobu. Svojim zdravotným stavom sa zaoberá prakticky stále. Lekárskym záverom neverí,“ konštatuje Soňa Belanská. Keď Zuzana obehala takmer všetkých špecialistov, všeobecný lekár jej odmietol vypísať ďalšie výmenné lístky na vyšetrenie. K ním je potrebné mať reálny dôvod, ktorý sa u Zuzany nedal dokázať. Najväčším kameňom úrazu je podľa psychiatričky to, že prakticky neexistuje možnosť vplývať na pacienta pomocou racionálnych argumentov. Je hlboko a nevyvrátiteľne presvedčený o svojej ‘pravde‘. Veľmi sa trápi tým, že mu nikto neverí a lekári mu nevedia nájsť ochorenie, prípadne ho potvrdiť.
Potrebuje pomoc
Ak máte v okolí človeka, ktorý s vysokou pravdepodobnosťou trpí hypochondriou, asi ste už skúšali všeličo. Tvrdenie: „Tebe nič nie je,“ sa väčšinu míňa účinku. „Najväčšia pomoc okolia spočíva najmä v tom, že ťažkosti postihnutého nebudete zosmiešňovať,“ vysvetľuje Soňa Belanská. „Pacient sám si prakticky nevie pomôcť, pretože z jeho uhla pohľadu ide o reálny stav. V prvých fázach je prirodzená snaha naozaj absolvovať lekárske vyšetrenia, aby nedošlo k zanedbaniu reálneho ochorenia. Ako sa však hromadia negatívne výsledky vyšetrení, je vhodné, aby okolie pacienta nepodporovalo v snahe hľadať stále nových a nových špecialistov. Môžete skúsiť racionálnu argumentáciu a apel na negatívne výsledky. Takisto pomáhajte pacientovi aby zostával stále aktívny v bežnom živote, napríklad ho podporujte v tom, aby sa venoval svojim hobby a koníčkom, podporujte fyzickú aktivitu a šport,“ doplňuje psychiatrička. Aj Jakub pochopil, že mame najviac pomôže, keď sa naučí prepínať pozornosť. „Mame som zobral počítač. Najprv plakala, že zomrie od nudy, no ja som sa nenechal citovo vydierať. Kedysi mala veľa koníčkov, dnes nemá žiaden, ak teda nepočítam neustálu analýzu zdravotného stavu,“ tvrdí Jakub, ktorý to s mamou nemá ľahké. Jej stav sa neupravil. Zatiaľ sa nechce zapájať do bežných činností, myslí si, že akákoľvek aktivita by len prudko zhoršila jej zdravotný stav. Podľa slov Soni Belanskej aj úprimný rozhovor s pacientom urobí veľa, je však dôležité, aby ste nezdieľali jeho obavy. „Nakoniec je to najmä okolie, ktoré človeka nasmeruje ku psychiatrovi alebo psychológovi. Pri takomto vyšetrení je vhodné sprevádzať ho do čakárne, po celý čas emočne podporovať a dodávať nádej na vyzdravenie,“ dodáva na záver.
