Hercovi Jánovi Dobríkovi sa prevrátil začiatkom júla život na ruby. Jeho sedemročný synček Timotej sa 6. júla začal sťažovať na prudkú bolesť v krížovej oblasti chrbtice. Ako pre týždenník Život herec uviedol, hneď utekali na pohotovosť do Žiliny, avšak vyšetrenia z moči a röntgenu nič zásadné nepriniesli. Keď sa Timkovi doma ráno o po piatej bolesti zopakovali, lekári mu už odobrali krv a spravili sonografické vyšetrenie. Keď prišli výsledky, museli ho okamžite previesť na detskú onkológiu do Banskej Bystrice a začal sa jeho boj o život. Výsledky naznačovali, že chlapček bude onkologický pacient.
Čo sa vám v tej chvíli premietlo hlavou?
Potreboval som to nejako rozdeliť. Na pragmatickú a potom na takú otcovskú emočnú stránku. Hlava mi to nebrala, emócie a otcovstvo krútilo hlavou, že to azda nie je možné?! Na druhej strane som sa díval do očí doktorky, ktorá mi to rozprávala a snažil som sa urobiť všetko pre to, aby sme sa čo najnormálnejšie a najbezpečnejšie dostali do Bystrice. A aby som hlavne počúval, čo mi doktorka hovorí. Takéto podozrenie lekárka nepovie pravdepodobne len tak.
S manželkou ste komunikovali cez telefón?
Áno. Už keď sme boli na pohotovosti. Všetko som jej oznamoval o každom vyšetrení. Keď mi prišli povedať, že môže ísť o onkologické ochorenie, okamžite som jej volal. Povedal som jej, že nás prevážajú do Bystrice, aby nám priniesla nejaké oblečenie a aby prišla zobrať auto, aby mi priniesla nabíjačku na telefón. Riešili sme pragmatické veci. Manželka začala plakať, ja som plakal tiež...
Nebolo zrejme jednoduché o chorobe hovoriť Timkovi. Ako ste sa mu to snažili vysvetliť?
Povedal som mu, že má ochorenie krvi. V podstate s ním komunikujem ako s dospelým človekom. Samozrejme ho nezaťažujem nejakými úvahami, teóriami, termínmi a fázami liečby. Vie, že má chorú krv, že to nedokážem u nás doma vyliečiť ani ja, ani mama. Že to je dôvod, prečo sme v nemocnici a že doktori, ktorí sa o nás starajú, sú super špecialisti, ktorí to vyliečiť vedia. Že sa riadime ich pokynmi. On mal veľmi nízku hladinu krvných doštičiek, transfúziou dostával krvné doštičky, ktoré sa chytali pomerne komplikovane a dlho. Nakoniec sa chytili, takže všetko bolo okej. Ale vysvetľoval som mu, prečo bol prvých desať dní nonstop pripojený na infúziu. Buď mu tiekli doštičky, alebo mu tiekla krv alebo antibiotiká, čiže bol nepretržite napojený na hadičku. Snažil som sa mu to vysvetľovať čo najjednoduchšie, ale najpravdivejšie.
Ako to prežíval on? V nemocnici ste s ním strávili 40 dní.
Jeho reakcia nebol nejaký plač, hystéria, zúfalstvo alebo strach. Že sa rozbehli prázdniny a on by chcel naháňať loptu po záhrade s kamošmi a chodiť na opekačky a stanovať so mnou na záhrade… Nebolo to také, že by trápil seba alebo mňa tým, aké sme mali plány a na základe toho ochorenia ich nemôžeme naplniť. Bol pokojný, bol statočný, rozvážny. Mnohé veci vydržal, podľa slov doktorov, prekvapivo dobre. Ja to hovorím všade, že on je vlastne najsilnejší.
Spomínali ste, že dostal krvné doštičky aj transfúziu krvi a antibiotiká. Podstupoval už aj chemoterapiu?
Hospitalizáciou sa začala liečba a nasadzuje sa aj chemoterapia.
Článok pokračuje na ďalšej strane ►►►
