Ak ostanem pri ženách na materskej, predstavujem si, že ide hlavne o tridsiatničky. Tých je najviac?
Dnes môžeme skôr konštatovať, že sa posúva veková hranica vzniku závislosti. Liečime už aj osemnásťročné pacientky. Pred päťdesiatimi až šesťdesiatimi rokmi bol vekový priemer vzniku závislosti okolo päťdesiatdva rokov, dnes sa dostávame pod vek štyridsať a menej, nie ojedinele aj pod dvadsať rokov. Rovnako závislým sa môže stať muž aj žena, dokonca aj dieťa. Dnes hovoríme už aj o detskom alkoholizme.
Ako často si môžem naliať pohár vínka, aby z toho teda nevznikla každodenná potreba?
Vo svojej praxi sa veľmi často stretávam práve s touto otázkou – ide o hľadanie takzvaného bezpečného pitia. A to, žiaľ, prakticky neexistuje, aj keď podľa odporúčania sa udáva 2,5 deci desaťstupňového piva alebo 1,5 deci vína či pol deci destilátu jednorazovo. Ale ani to nemusí platiť, lebo vo veľa prípadoch o absorbovaní etanolu rozhodujú viaceré faktory ako osobnosť, pohlavie, ako ho organizmus metabolizuje, a mnohé ďalšie faktory.
O alkoholizme rozhoduje osobnosť?
Hranice pitia sú dané osobnosťou, prostredím, drogou a frekvenciou. Každý organizmus je individuálna jednotka, reagujúca na alkohol špecificky. Máme alkoholikov z jedného piva alebo pohára vína denne, používaného ako „schlaftrunk“, teda hovorovo povedané „liek na spanie“, ale aj razantného pitia niekoľkých litrov piva, vína či destilátu v nepravidelnej týždennej či dennej frekvencii.
Kde sa začína hranica, že už mám problém s alkoholom? Aké výstražné signály si všímať na sebe?
Závislým sa človek stáva porušením prevodových mechanizmov v mozgu, ktoré pre optimálne prežívanie vytvoria chorobnú žiadostivosť po alkohole. Stimulujú sa takzvané odmeňovacie centrá aktiváciou dopamínu v celom tomto procese, ktorý reguluje pocit šťastia. Keď vznikne prvý abstinenčný príznak, ktorý diktuje človeku povinnosť piť, hovoríme o závislosti. Rizikové pitie je rozpoznateľné symptómami, nad ktorými je užitočné sa zamyslieť: keď cítim, že pijem viac, než by som chcel/a; keď si nalievam pre účinok z alkoholu, keď nepotrebujem žiaden sociálny dôvod; keď potrebujem „preladiť“, keď usilujem o zmenu nálady; keď vyhľadávam program alebo aktivity, ktoré sú spojené s pitím; keď moje pitie spôsobuje trápenie niekomu blízkemu a keď mám potrebu klamať v súvislostí s pitím.
Existuje typický rizikový pacient so sklonom k pitiu? Alebo sa to môže stať každému?
Niet alkoholika, ktorý by do alkoholizmu zapadol „chtiac“. Každý, bez ohľadu na pohlavie, kto akýmkoľvek spôsobom pije, si myslí, že nie je ohrozený závislosťou. Dokonca človek aj rokmi postihnutý závislosťou si to nielen myslí, ale to, čo prežíva, nehodnotí ako poruchu prežívania. Závislým sa človek nestane omylom ani nešťastnou náhodou, ale vlastným rozhodnutím a vierou, že jemu sa to nemôže stať. Tento fakt konzervuje našu dušu a prispieva k vzniku choroby – na tom sa zatiaľ nič nezmenilo.
Ak si zvyknem každý večer to deci červeného naliať, už mám hľadať odborníka, aj keď si nemyslím, že mám problém?
Najťažšie v liečbe je pripustiť si, že mám problém, a prijať ho. Motivácia pacienta liečiť sa začína, keď si prizná závislosť alebo aspoň rizikové pitie, respektíve stratu kontroly nad pitím. V tejto fáze sa mu dostatočne venujeme, pretože keď sa motivačná fáza dobre rozpracuje, tak má liečba predpoklady byť úspešná. Máme vlastný systém liečby, aj vlastnú terapiu – novoterapiu, podľa jej zakladateľa doktora Ivana Novotného. Je založená na veľmi jednoduchom mechanizme, ktorým sa snažíme pacienta priviesť k zmenám. Ide o behaviorálnu autorekodifikáciu (BAR), teda zmenu chybných kódov, ktoré pacient získal pri rozvoji pitia, na ochranné, pri ktorých mu postoj v myslení a správaní bude brániť, aby nedošlo k recidíve.
