Päť lesklých kovových stolov, veľké preslnené okná, vôňa chlóru a dezinfekcie. Keď v pitevni na Sasinkovej ulici v Bratislave nie je pracovná smena, nevyzerá odstrašujúco ani hrozivo. Vedúci lekár pre nekropsiu MUDr. Michal Palkovič, PhD., MHA, MPH nás však vedie do podzemia. „Sú to také hororové priestory,“ varuje nás. A oprávnene. Ošumelé priestory v tmavom suteréne by mohli pokojne robiť kulisu v strašidelnom filme. Tu dolu sú chladiace boxy s nebožtíkmi, u ktorých je potrebné spraviť pitvu na upresnenie či potvrdenie príčiny ich smrti. Tá je niekedy doslova bizarná.

"Mali sme pacienta, ktorý náhle zomrel na psychiatrii. Ukázalo sa, že keď s ním primár robil rozhovor a na chvíľku vybehol niečo vybaviť, pacient mu pojedol všetky perá, cukríky a obaly z cukríkov. A to údajne najdrahšie pero mu prepichlo žalúdok a dostalo sa až do pľúc," spomína patológ na jedného zo svojich pacientov. Ako vraví, aj po 23 rokoch ho ešte vždy dokáže prekvapiť príčina smrti niektorých ľudí, ktorí sa k nemu dostanú na pitevný stôl. "Mali sme dievčatko, ktoré malo mrľu detskú. A jeden z červíkov vcestoval až do pankreatického vývodu, upchal ho a dieťa zomrelo na veľmi ťažkú pankreatitídu," spomína na jeden zo smutnejších prípadov, kedy na zvláštne okolnosti doplatilo životom dieťa.

Patológovia však nie sú le tí, čo režú mŕtve telá. Od ich práce závisia aj životy mnohých pacientov, ktorí podstupujú liečbu. Napríklad keď priamo počas operácie zhodnocujú, či nádor, ktorý chirurg vyrezal, je zhubný alebo nezhubný, alebo či je vyrezaný naozaj celý. "My vzorku spracujeme a do 20 minút dáme výsledok. Pacient je zatiaľ uspatý a otvorený, operatér čaká. Z pacienta dostaneme len štyri sklíčka, a z nich určíme jeho osud, či bude žiť alebo zomrie. Lebo, ak sa my pomýlime a napríklad označíme proces v jeho tele za nezhubný, pričom je zhubný, pacient na to doplatí životom. Naopak, ak označíme za zhubné to, čo malígne nie je, môže prísť zbytočne napríklad o maternicu a nemať nikdy deti. Také niečo sa ale stáva extrémne zriedkavo."

Možno sa vám pri zmienke o pitevni vybavia veselšie scénky z filmov, napríklad keď slabšie nátury upadnú do bezvedomia a spôsobia chaos. Aj doktor Palkovič má skúsenosti s tým, keď na pitevni odpadnú vysokoškoláci. Nejde však o to, že by krehké medičky nezvládli pohľad do otvoreného ľudského tela. "Vždy študentom hovorím, že odpadnúť v pitevni nie je hanba. Je to možno smiešne, ale nie je to hanba. Cvičenia trvajú tri hodiny a oni celý čas stoja. Ak začíname ráno o 7.30 a mnohí sa predtým ani nestihli najesť, bežali na električku, cukor im ešte viac klesol a potom tri hodiny stoja, tak to urobí svoje," vysvetľuje patológ. "To, čo vidia, nie je hrôzostrašné. Počas mojej praxe, ak niekto omdlel, tak z dlhého státia. Lebo moja spätná väzba je taká, že ich to nesmierne zaujíma. Prvýkrát vidia ako vyzerá cirhóza pečene, infarkt myokardu, nádor, metastáza. Pre študenta je to prvá a mnohokrát aj posledná šanca, aby to, čo raz bude liečiť aj videl."