„Keď som pred dvoma rokmi prihlásila tri staršie deti na taekwondo, netušila som, že budem mať o voľný čas postarané aj ja,“ priznáva Kamila Kokošková, štvornásobná mama a autorka úspešnej internetovej stránky nanicmama.sk
Staršia dcéra Kristínka mala trinásť, Matúš jedenásť a Jakub sedem rokov. Hľadala som šport, ktorému by sa mohli venovať všetci a hlavne naraz, lebo bývame desať kilometrov od Košíc. Mne sa ušla úloha taxikára a vtedy polročnej Martinke funkcia spolujazdca. Rozvážať každé dieťa zvlášť by už bolo nad naše sily. Mário Švec, tréner taekwonda v Koryo klube Košice, bol ústretový, zo začiatku nechal deti trénovať spolu, v jednej skupine. A tak som trikrát do týždňa kmitala medzi školou, nákupmi, dojčením a tréningom. Bola som síce uštvaná, ale nadšená, že decká majú pravidelný pohyb a menej sa hádajú o každú minútu na počítači.
MEDAILY PRE KAŽDÉHO
Stále som čakala, kedy sa prihlási prvý odpadlík, a nič. Ako je to možné? Veď moje deti doteraz pri žiadnom športe dlho nevydržali. Postupne som im začala zháňať „ do...“ – „čo?“ „Mami, to je dobok!“ netrpezlivo mi opakovali správny výraz pre športový úbor, keď som mu nevedela prísť na meno. Cestou domov rátali po kórejsky do desať a hovorili mi názvy jednotlivých blokov a kopov. Len som žasla. Ja som rada, keď po chvíľke rozmýšľania prídem na to, ktorá ruka je pravá, o nohách ani nehovorím, nieto ešte s nimi „šibrinkovať“ sem a tam v správnom smere, uhle, poradí a ešte ich aj využiť pri obrane alebo útoku na súpera. Deti s tým zjavne žiaden problém nemali. Postupne som sa dozvedela, že súčasťou výstroja sú aj chrániče, suspenzor, vesta, rukavice, „zuby“ a kukla – nie prilba, ako som si dlho myslela. Prišlo prvé páskovanie a deti s hrdosťou menili opasky po úspešnom preskúšaní. Neskôr začali súťažiť v celoslovenskej lige a s pribúdajúcimi medailami rástlo aj ich nadšenie. Členská základňa taekwonda na Slovensku nie je veľká a tak, keď sa deti rozdelia do vekových a hmotnostných kategórií, medaila sa ujde skoro všetkým. Ani moja radosť z pravidelného športovania našich ratolestí neutíchala, hlavne preto, že na turnaje s nimi chodil manžel. Ja by som pri pohľade na ich zápasenie asi zutekala.
NA KONDIČKU I SEBAVEDOMIE
Staršia dcéra Kristínka sa v tomto športe naozaj našla. Napriek tomu, že začala až ako trinásťročná a je to krehké žieňa, šikovnosťou, bojovnosťou a odhodlaním predbehla aj chlapcov. Mladší syn Jakub je dobráčisko do špiku kostí. Ale keď som konečne pri jeho poslednom zápase otvorila oči a pozerala sa na jeho súboj, žasla som, s akou odvahou naháňal súpera po zápasisku. Starší syn Matúš nenašiel záľubu v zápasení. Ale to vôbec nie je podstatné, za najdôležitejšie považujem, že športuje. Tréner ho chváli, že napreduje míľovými krokmi a on je zase nadšený, že sa zlepšuje na hodinách telesnej výchovy, či už v skoku do diaľky, behaní, alebo pri futbale. Zahanbiť sa nedá ani Martinka, najmladšia slečna. Len čo začala stáť pevnejšie na nôžkach, už nám predvádzala „diš, diš...“, pokusy o údery rukami, potom dvakrát kopla a hodila sa na zem. Deti si pri taekwonde našli nových priateľov, stúplo im sebavedomie, zlepšila sa ich kondička i obratnosť. Je výborným prostriedkom proti krivej chrbtici a plochým nohám, pretože pomáha správne držať telo. A mňa hrejú pri srdci slová staršej dcéry: „Mami, to, že si ma dala na taekwondo, bolo tvoje najlepšie rozhodnutie!“ Ani sme sa nenazdali a tento šport sa stal súčasťou nášho rodinného života. Svedčí o tom aj tohoročná dovolenka v Chorvátsku, ktorú sme spojili s turnajom Korčula open.
47%